 |
Hoci vonku svietilo slnko, kaviareň pôsobila ponurým dojmom. Mala len malé okná a ani neustále zažatým neónkam, ani kanárikovožltej farbe stien sa nedarilo miestnosť zútulniť či zosvetliť. Blikajúce žiarovky na chladiacom pulte so zákuskami možno pred Vianocami pomáhali udržiavať sviatočnú náladu, ale po zvyšok roka vyzerali akosi nadbytočne. Napriek tomu však vytrvalo menili farby, pokúšali sa tancovať na nejaký hit z rádia, no netriafali sa do rytmu. V kúte pri jednom zo stolov sedela čašníčka a čakanie na zákazníkov si krátila čítaním novín. Inak kaviareň zívala prázdnotou.
Zrazu hlasno zavŕzgali pánty a vošiel zákazník, vysoký chlapík v čiernom kabáte. Čašníčka pohotovo zaujala svoje miesto za pultom.
„Dobrý deň!“ pozdravila starého známeho. „Čo si dáte?“
„Ako zvyčajne,“ odvetil zákazník.
„Samozrejme, kávička a krémešík. Posaďte sa, prinesiem.“
„Dávno ste sa nezastavili,“ zahrkútala, keď pred neho položila tanierik s takým kusiskom koláča, že chlapíkova mierne mrzutá tvár sa okamžite roztiahla do širokého úsmevu.
„Nemal som cestu. Viete, pracovné povinnosti. V poslednom čase hotový blázinec. Aj teraz som tu len na skok. O polhodinku mám schôdzku.“
„O takomto čase? To máte poriadne dlhú pracovnú dobu.“
„Nekonečnú,“ prisvedčil chlapík a pustil sa do krémeša. „Niektorí ľudia proste nemajú zmysel pre slušnosť. Hocikedy pre nich úradujem až do noci. Ale, dosť už o práci, čo máte nové? Detičky sú zdravé?“
„Až príliš. Hnevajú. Predstavte si, staršieho som minule prichytila fajčiť pri kontajneroch. A ten mladší, samé štvorky mi nosí domov. No ja pri nich načisto zošediviem.“
„Deti,“ vzdychol si zákazník s poloplnými ústami. Zvláštny človek, pomyslela si čašníčka. Taký chudý, bledý, akoby mal každú chvíľku vypustiť dušu, no apetít má poriadny. Zákusky v ňom miznú, ani čoby ich odčaroval.
„A čo vy? Ešte sa neplánujete usadiť?“ Vždy sa ho na to zo žartu opýtala, hoci v skutočnosti jej pri predstave, že by bol niekomu manželom či nebodaj otcom, naskakovala husia koža. Nevedela prečo. Vo všeobecnosti ho pokladala za príjemného pána. Rád si poklebetil a nechával veľké tringelty.
„Kdeže,“ pokrútil hlavou, „ale premýšľam, že si kúpim mačku.“ Nebola si istá, či to myslí vážne, ale keď sa na nápade zasmiala, pridal sa.
„Počuli ste o starej Babrákovej?“ zmenila potom radšej tému.
„Veru, veru, smutná záležitosť. Ale mala už svoje roky.“
„Ani naša suseda sa nemá najlepšie. Už ledva vyjde po schodoch. Pani Alfrédová. Poznáte ju?“
„Pravdaže,“ odvetil a pozrel na hodinky, „ale tá má tuhý korienok. Ešte si pár rôčkov požije, môžete mi veriť.“ Z koláčiku medzitým ostali už len posledné omrvinky. Maškrtník sa na ne ľútostivo zahľadel, odsunul tanierik a utrel si ústa do servítky: „Vynikajúce!“
„Ešte jeden?“ žmurkla.
„Nnnie,“ zaváhal, „už by som mal ísť.“
Náhlivo zaplatil a o chvíľku už bol na ulici. Kým si vo vnútri doprial obľúbený zákusok, slnko sa sklonilo k obzoru a zafarbilo oblaky doružova. Bodaj by už takéto počasie vydržalo, pomyslel si. Zima trvala pridlho. Opäť hodil pohľad na hodinky. Je čas.
Za chrbtom mu zrazu zaškrípali brzdy, ozval sa úder. Otočil sa a sledoval, ako z auta vybieha vydesený šofér a navôkol sa začína zhromažďovať zvedavý dav. Priateľsky kývol postave ležiacej na ceste. Zrazený k nemu podišiel. Vyzeral akosi nervózne.
„Prepáčte, poznáme sa? Musím bežať, autobus…“
„Už si ho zmeškal,“ odpovedal zákazník z kaviarne. Na miesto nehody práve dorazili záchranári a ponáhľali sa k bezvládnemu telu.
„Jaaaj,“ zrazený pri tom pohľade naprázdno preglgol. „A ty si…?“ Chlapík prikývol. „Kosu už nenosím. Ťažká bola, nechcelo sa mi ju so sebou vkuse vláčiť.“
„Naľahko sa cestuje najlepšie,“ prisvedčil zrazený.
Nastalo ticho. Dvaja muži, pre okoloidúcich len o málo povšimnuteľnejší než tiene, zamyslene pozorovali okolitý ruch.
„Poďme,“ ozval sa po chvíli ten, čo ľúbil krémeše, a otočil sa na cestu. „Poznáte túto kaviareň?“ opýtal sa zrazeného len tak medzi rečou. „Majiteľka je milá dáma. A robí výborné krémeše.“
„Držím… Držal som diétu,“ odvetil zrazený.
„Veru, zdravie máme len jedno,“ pokrčil plecami jeho sprievodca. „Ale je to veru nemilé. TUNAJŠIE KRÉMEŠE OZAJ NEMAJÚ PÁRU.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.