 |
Axel zaparkoval svoj vznášadlový segway v pristavanej garáži. Tento trochu zastaraný spôsob prepravy zvykol využívať na prekonávanie kratších vzdialeností. Robil tak pomerne často, pretože podnik na výrobu holofónov, kde bol zamestnaný ako vedúci propagačného oddelenia, sa od jeho bydliska nenachádzal príliš ďaleko.
Konečne piatok, povedal si v duchu, prechádzajúc vchodovým portálom. Keď v ten deň Axel prišiel z práce, jeho manželka sedela v obývačke za konferenčným stolíkom. Z tváre jej sršala vážnosť. Lepšie povedané, z tej časti tváre, ktorá nebola ukrytá pod zapáchajúcou pleťovou maskou z durianu.
„Dnes sa tu stavila tvoja matka. Teta Annabelle zomrela,“ spustila bez toho, aby ho čo i len pozdravila.
Axel na ňu vrhol nechápavý pohľad. Po kratučkej chvíli ticha sa odhodlal prehovoriť: „Čože? Ona ešte žila?“
„Bože dobrý, to mal byť akože pokus o vtip? Nemáš v sebe kúska hanby? O takýchto veciach sa nežartuje.“ „Nie, vôbec nevtipkujem. Nevidel som ju predsa celú večnosť. Myslím, že naposledy na našej svadbe. Už vtedy bola staršia než Matuzalem,“ odvetil a sadol si i on.
Axelova žena musela uznať, že v tomto má jej polovička pravdu. Veď sa brali v roku 2052 a teta Annabelle v tom čase naozaj pôsobila dojmom, že má viac rokov než všetci ostatní svadobní hostia dohromady.
Axel s touto svojou príbuznou, ktorú nazýval tetou, hoci bola v skutočnosti tetou jeho matky, užšie kontakty neudržiaval. Žila na druhom konci republikového segmentu a aj keď sa tých 500 km dalo už i obyčajným velociťahačom bez problémov zvládnuť za necelú hodinku, v posledných rokoch sa vídavala s rodinou iba zriedka.
Kedysi bola situácia trochu iná. Keď bol Axel ešte len chlapcom, rodičia ho k nej občas dokonca zvykli posielať na prázdniny. Doteraz im to neodpustil. Dni strávené u tejto svojskej matróny boli pre neho utrpením. Šlo síce o dávnu minulosť, no pri myšlienke na to obdobie sa mu aj tak ešte zvykli zježiť všetky chlpy. Stále si dobre pamätal tetine diktátorské sklony. Navyše, musela mať vždy, za každých okolností pravdu. Bol rád, že tie časy sú nenávratne preč.
Axel napokon pokračoval: „Ani neviem, čo na to povedať. Nemal som ju príliš v láske. A to jej nemožné, francúzsky znejúce meno. Komu by sa už len v dnešnej dobe páčilo, však Gvenda?“
„Nepreháňaj, veď si ho ani nevybrala ona sama.“
„To síce nie, ale tie jej podivné maniere jej určite nikto nenanútil.“
„Očividne však mala svojho nevďačného prasynovca radšej než on ju. Pozri, mama ti tu nechala pozvanie na dedičské konanie, ktoré omylom prišlo na adresu tvojich rodičov. Mimochodom, spomínala tiež, že smútočný obrad prebehol v miestnom sublimatóriu už včera. Aj ona sa to dozvedela až dodatočne. Teta si zrejme priala, aby sa jej rozptýlenie do priestoru odohralo v tichosti.“
„Teraz už nerozumiem vôbec ničomu,“ skonštatoval nakoniec Axel po prečítaní úradného textu svietiaceho na LCD pergamene.
„Tak? Čo na to povieš?“ spýtala sa Gvenda.
„Pôjdem tam. Prečo nie? Teraz mi už žiadne komandovanie nehrozí.“
„Vaša prateta vám odkázala celý svoj majetok. Smiete s ním naložiť, ako uznáte za vhodné. Mala len jednu jedinú podmienku. V testamente vyslovila želanie, aby boli prístroje z pracovne jej nebohého manžela zničené ešte predtým, než sa stanete oficiálnym vlastníkom domu a prevezmete zvyšky jej úspor,“ povedal Axelovi notár po strohom uvítaní. Muž bol oblečený v značkovom reflexnom obleku podľa poslednej módy, no na serióznosti mu to veľmi nepridávalo.
„Rozumiem,“ zareagoval Axel, ale v hlave mu už vírili ďalšie myšlienky. No jasné, vybavenie jedinej miestnosti v dome, ktorá sa mu voľakedy zdala byť aspoň trochu zaujímavá, má byť zlikvidované. Teta Annabelle sa nezaprie ani po smrti. Tá izba bola spolovice pracovňou a spolovice akousi dielňou, ktorú udržiavala v pôvodnom stave len preto, lebo pre ňu bola spomienkou na jej vedátorského muža Henricha, strojného inžiniera, ktorý svojho času pôsobil i na akademickej pôde.
„Samozrejme, ak chcete, môžete si celý dom prezrieť. Ešte sa v ňom s ničím ani nepohlo. Kým ho však formálne prevezmete, postarám sa o to, aby boli spomínané veci zošrotované,“ prebral ho z úvah právnikov hlas.
„Áno, zatiaľ ďakujem za vaše služby,“ odvetil Axel a pobral sa začať s prehliadkou. Pracovňu si nechal na koniec. Keď zazrel dvere s kľučkou, musel sa zasmiať. Také niečo nevidel už naozaj dlho. Inžinier – neinžinier, ľudia 20. storočia vedeli akurát tak veľké tudle, pomyslel si, keď tými dverami prešiel. Na rozdiel od zvyšku domu vo vnútri vyzeralo všetko tak ako kedysi. Nič sa nezmenilo. Napriek tomu musel uznať, že tieto predpotopné predmety majú stále svoje čaro. Keby neboli určené na zničenie, možno by ich s radosťou odkúpilo nejaké múzeum.
Na stene visela Henrichova fotografia. Naživo tohto muža nikdy nevidel. Prastrýko zomrel dávno predtým, než Axel prišiel na svet. Z tetinho rozprávania vedel, že Henricha pohltil zhubný maras ľudskej spoločnosti. Doslova, nie metaforicky. Cestou z katedry raz spadol do kanála a vyťahovať ho odtiaľ museli nohami napred. Annabelle tiež zvykla hovorievať, že keby si onoho osudného dňa jej milovaný manžel nebol zabudol okuliare na jednej z tých kníh o teórii pravdepodobnosti, nič podobného by sa určite nestalo. Podľa nej by ho čakala veľká budúcnosť.
Po tejto nešťastnej udalosti odmietla s jeho bývalými kolegami nadviazať akúkoľvek spoluprácu. Nechcela, aby sa priživovali na výsledkoch Henrichovej geniálnej práce, a tak viaceré jeho projekty zostali doma. Hoci vedela, že zopár z nich čakalo už len laboratórne odskúšanie, nemala s nimi žiadne plány. Nezbavila sa ich len z číreho sentimentu. Po tých rokoch si na ne nakoniec nik z odborných kruhov ani len nespomenul.
Keď sa Axel v minulosti u tety zdržiaval, vyslovene mu zakázala do tejto miestnosti vstupovať. Párkrát sa mu tam však predsa len podarilo prekĺznuť. To bolo kriku, keď ho v nej raz prichytila priamo pri čine.
„Nechaj tie gombíky na pokoji, lebo to nedopadne dobre. Ak ťa ešte raz uvidím v tejto miestnosti na niečo siahať, tak si ma neželaj!“ začala teta Annabelle jačať ako zmyslov zbavená. On vtedy len prevrátil očami. Nevedel si predstaviť, čo horšie než jej hysterický rev by ho ešte mohlo čakať. Veru, neboli to práve najpríjemnejšie spomienky.
Pokračoval v prezeraní. V strede izby stálo čosi ako kovová zárubňa. Na jednej z jej vnútorných strán sa nachádzal tlačidlový dátumovník. Ešte si pamätal, že sa hral práve s ním, keď ho tam teta našla. Vyťukal doň vtedy nejaké číslo a čakal, že z neho vylezie lístok ako z tlačiarne. Bohvie, čo za prístroj to v skutočnosti bol. Žiaden špeciálny druh tlačiarne zjavne nie. V hornej časti bol síce vyrytý drobný nápis „Temporekurzor“, no tomu Axel veľmi nerozumel. Zaiste bol ale posledným človekom, ktorý s tou vecičkou manipuloval. Teta v pracovni maximálne tak utierala prach a nariekala nad nepriazňou osudu, ktorý ju odlúčil od jej Henricha.
Už mal namierené von, keď jeho zrak opäť padol na ten zvláštny prístroj. Nedalo mu. Vrátil sa k nemu a stlačil jeden z gombíkov naproti dátumovníku.
„Vidíš, teta? Nič sa nestalo,“ povedal polohlasne sám pre seba.
Po jeho slovách nasledoval záblesk. Potom sa mu znova ponúkol pohľad na pracovňu. 13-ročný Axel, ktorý tete prešiel cez rozum a dostal sa do zakázanej miestnosti, stál pri zvláštnom dátumovníku a po pár sekundách doň vyťukal aktuálny deň, mesiac a rok. Jedinej reakcie, ktorej sa však dočkal, bol nečakaný tetin krik: „Nechaj tie gombíky na pokoji, lebo to nedopadne dobre. Ak ťa ešte raz uvidím v tejto miestnosti na niečo siahať, tak si ma neželaj!“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.