 |
Priznám sa – zabil som ho. Nie som na to hrdý, a zrejme nikdy nezabudnem na pohľad v jeho očiach, keď som poslednýkrát švihol lopatou a jeho mozog sa rozprskol na chodníku. Zakvičal ako prasa, dokonca mi ho prišlo aj ľúto, ale potom som si spomenul na to, čo mi vyviedol a s ľahkým srdcom som ho zakopal na záhrade.
Pamätáte sa ešte na rozprávku o Krtkovi a nohaviciach? Ako Krtko túžil po modrých gatiach na traky a tak dlho doliezal a otravoval všetky zvieratká v lese, kým mu ich neušili? Čudujem sa, že už vtedy sa Bocian nenaštval a zobákom mu nevyďobol tie naivné vypleštené oči. Už ako decko som tú stupídnu postavičku neznášal.
Moja antipatia k tomuto tvorovi ani po rokoch nezoslabla. Dokonca ako dospelý som sa stal zakladateľom a predsedom skupiny „Dosť bolo tunelovania“, ktorá bojovala za to, aby krtov nechránil žiaden zákon a mohli sme ich ľubovoľne kántriť humánnymi aj menej humánnymi spôsobmi. Bohužiaľ sme si zvolili pomerne nešťastný názov a často nám volali z bulváru a vyzvedali, či sme nová strana a akú politiku razíme. Keď som sa im pokúšal vysvetliť, že sa len snažíme vyhubiť krtov, pretože sú škodliví pre spoločnosť, označili nás za militantnú skupinu, ktorá sa snaží skryť svoju násilnú povahu za pochybné metafory a mali sme čo robiť, aby sme sa vyhli žalobe.
Skúste si preto predstaviť moje zdesenie, keď som sa jedného rána zobudil a môj nádherný novučičký kobercový trávnik za ťažké prachy bol deravý ako rešeto a každého pol metra sa vŕšila hromádka hliny, ktorá farbou aj konzistenciou nápadne pripomínala kravské lajno.
Nuž, práve ja, zarytý nepriateľ krtov, som mal na záhrade záškodníka. Niektorí by povedali, že je to karma, hoci ja by som tú suku nazval inak. Tiež to začína na k, ale nie je to pekné slovo. Vzal som hadicu a napustil som do dier hektolitre drahej mestskej vody. Samozrejme, milým krtkom to ani nepohlo. Kúpil som si odpudzovač krtov-ďalšie vyhodené peniaze. Ten krpatý smrad sa mi dakde pod zemou iba rehotal a mädlil si svoje neúmerne veľké paprče. Napokon som si najal firmu na odstránenie tejto hávede. Jediný výsledok bol astronomický účet a podupaný trávnik.
Zúfal som si. Záhrada bola ešte prednedávnom moja pýcha, môj akt vzdoru, môj pièce de résistance. Keď sme sa sem presťahovali, manželka – teraz už bývalá – chcela, aby sme priestor za domom vybagrovali a postavili tam bazén. Ešte to tak! Aby sa tam mohla promenádovať v miniatúrnych plavkách a baliť polonahého chlapa, ktorý by nám ho chodil čistiť?
Namiesto toho som dal vysadiť záhony trvaliek, stromčeky a okrasné dreviny a položiť kobercový trávnik. V konečnom dôsledku sa to síce ukázalo ako zbytočná námaha, lebo Eva napokon kefovala so záhradníkom, ale aspoň mi po rozvode zostala záhrada. Chodieval som tam oddychovať, načerpať energiu a povzbudiť ego. Rád som sa díval z balkóna na sýtozelenú plochu, náramne ma to upokojovalo.
Keď mi neskôr ten nepodarený tvor zohyzdil moju jedinú radosť, takmer som sa rozplakal. Už som nemal potešenie z krásneho výhľadu, lebo mi vždy napadlo, že krtince vyzerajú ako mušie sračky na čerstvo umytom okne a povedzme si úprimne, koho by už len bavilo pozerať sa na sračky? To by som si rovno mohol zapnúť telku.
Nie som však kapitán Achab, aby som celý život premrhal chytaním nejakého všivavého cicavca, tak som sa na to vykašľal a zmieril som sa s tým. Lenže Vesmír je ako veľké decko a keď sa prestanete snažiť a bojovať s ním, omrzí Ho zahrávať sa s vami a prestane vám robiť napriek.
Raz večer som si všimol na záhrade pohyb. Vyzeralo to, že mačka chytila myš. Ale na myš to bolo priveľké. Že by krysa? Schmatol som ďalekohľad, ktorý som mal – ako každý dobrý sused – vždy poruke. Zaostril som. Mačka držala v papuli krtka! Bosý a v pyžame som letel dolu. Cestou som zdrapol lopatu a…zvyšok už poznáte. Detail na lopatu, spomalený záber, mozog na chodníku, plytký hrob pod jabloňou. Dokonca som ho ani nemusel vykopať, stačilo vybrať si jednu z dier a zasypať hlinou. Už dávno som nemal taký skvelý pocit z dobre vykonanej práce.
Nadšenie mi vydržalo niekoľko dní. Každé ráno som chodil okolo jablone a veselo si pískal.
„Vidíš, ty malý sviniar, karma ťa dostala!“ vyškieral som sa, keď som polieval jeho hrob, na ktorom sa tráve darilo mimoriadne dobre.
Dnes v noci som sa prebudil na to, že mnou niekto trasie. Rozlepil som oči a zistil som, že to netrasie iba mnou, ale celou posteľou, ba dokonca domom. Zemetrasenie? V tejto oblasti určite nie. Vylúčil som aj nízko letiace lietadlo či metro.
„Čo sa to, do pekla, deje?“ zahrešil som. No dobre, nepoužil som práve slovné spojenie do pekla, ale pre ilustráciu to stačí.
Dom sa chvel, trámy vŕzgali, omietka pukala. Steny vyzerali ako ksicht mojej bývalky, keď sa usmiala a popraskal jej mejkap hrubý ako lievanec.
Okná sa vysypali z rámov a sklo s rinčaním popadalo na dlážku. Celý dom sa naklonil ako potápajúci sa Titanic a kĺzal sa kamsi dolu. Na pokožke som zacítil chlad a vlhkosť a zavoňal som pach zeminy. V tme sa zaleskli tisíce maličkých zlomyseľných očiek. Počul som ich šuchotať, blížili sa ku mne, obtierali sa o mňa kožúškami, ktoré na obrázkoch detských knižiek pôsobia hebko a lesklo, ale v skutočnosti sú smradľavé a zahmyzené hnusnou, choroby prenášajúcou háveďou. Na nohách ma pošteklili ich lopatkovité laby. Škrabky-škrabky-škrabky-
„ÁÁÁU!“ Jedna z tých svíň ma uhryzla. Bolesť mi explodovala snáď vo všetkých nervových zakončeniach.
Zuby majú rovnako ostré ako pazúry. Škriabu a hryzú ma do tváre, do rúk a nôh, mám ich plné vlasy, hmýria sa mi pod pyžamom. V posledných chvíľach-je mi jasné, že sú posledné podľa toho, ako sa ku mne blíži krt veľký ako tehotná čivava, lačne si obzerá moju tepnu na krku a aj keby som mal silu bojovať s ním, má tu príliš veľa kamošov-uvažujem, či som predsa len nemal počúvnuť svoju ex.
Mohol by som tu teraz pred vami sekať formu a tváriť sa, že princíp je princíp a ja radšej skapem, ako by som mal priznať, že Eva sa nemýlila, ale pravdou je, že si želám, aby som bol ten prekliaty bazén predsa len dal postaviť. Možno by sa v ňom bola tá neverná mrcha nakoniec utopila.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.