 |
Do Pekla som dorazila bez väčších komplikácií. Potešilo ma to, pretože bezproblémové cestovanie takmer neexistovalo. Pokiaľ vás neprepadli recykláci, dostalo vás počasie.
„Mari! Mari, tu som!“
Obzrela som sa za známym hlasom volajúcim moje meno. Ponad svetlovlasé hlavy vykukla ceduľa s nápisom Marina Mint. Roba ma objala a bruškami prstov sa dotkla mojich jaziev na brade a krku, hoci vedela, že to nemám rada. Nechala som ju. Opäť som si spomenula, prečo som ju kedysi milovala.
„Ponáhľajme sa,“ vykročila s dôrazom a ja som rázovala za ňou.
Keď sa dvere na Robertinom OT nepriedušne zavreli, staré filtre sa škrípavo rozbehli.
Z prachu som sa rozkašľala tak, že som sa skoro udusila. Zdeformované steny pažeráka a hltana nadmerne zachycovali hlieny a tie mi nedovolili chodiť po svete bez neustáleho chrchľania a odpľúvania. Vždy ma to prezradilo, každý hneď vedel, že som hviezda.
„Pripútaj sa,“ zavelila Roba a na bielu šticu si nasadila prilbu. Nevydržala som, oboma rukami som ju schytila, obrátila jej tvár k sebe a vtlačila jej na pery dlhý bozk. Jemne sa odtiahla, no potom zmäkla a poddala sa.
„Už to viac nerob,“ povedala, keď sme otvorili oči. Naštartovala motory. OT sa nadvihol a trochu prirýchlo vyrazil k Amfiteátru.
Kovová kupola nad mestom sa leskla na miestach, kde nedosiahla patina a prach. Keby OT stíchol, počuli by sme, ako z vonkajšej strany bubnuje piesok a malé kamienky.
Pred amfíkom sme mali rezervované miesto. Skôr, ako som vystúpila, natiahla som si prachovú rúšku. Aj kvôli dýchaniu a taktiež kvôli fanúšikom. Vedela som, že niektorí už z diaľky vyhliadajú ženy s jazvami na dolnej časti tváre.
V hľadisku bolo do posledného miesta vypredané. Amfiteáter postavili presne v strede mestečka, takže vrcholové zakrivenie kopuly odrážalo najviac jasu a osvetľovalo dianie uprostred.
Roba rozrážala cestu pomedzi ľudí, až kým nás nepreboxovala do šatne. Pred dverami stál celkom veľký chlap s rukami založenými na prsiach. Na porozplietanom lane držal vlčiaka. Pes sedel. Hlavy mali v jednej rovine. Podali sme si ruky a on za nami zatvoril dvere.
Ani som sa nestačila vyzliecť a posadiť, už som mala pred sebou vedierko s drveným ľadom.
„No páni! Mari, niektorý zo sponzorov ti nechal doviesť ľad až z pólu. Pozri na to krásne vedierko. Ak ho nechceš, dáš mi ho potom?“
„Je tvoje.“ Prisunula som nádobu k nej. „Pokojne ochutnaj.“
Môžem?,“ vyskočila nadšene.
„Netrep, vždy môžeš,“ povedala som veselo, ale znelo to smutne.
Roberta si vzala moju lyžičku, pobozkala ju pre šťastie, trochu si nabrala a hneď zvraštila tvár.
„Bŕŕŕ, je oveľa studenší. Presne pre teba. Chutí výborne.“
„Je to len zmrznutá voda,“ prevrátila som očami. Nabrala som si za plné ústa. Chvíľu som necítila vôbec nič, potom prišiel jemný chlad. Prvé ho zacítili zuby. Najväčšia prekážka. No nevadí, čoskoro už pôjdu von. Potom budem neporaziteľná. Znova som si ústa naplnila studenou triešťou.
„Obleč sa už,“ povedala Roba smerom k oknu a hodila na kreslo modrobiely kostým. Vybrala som ho z obalu a rozprestrela vo vzduchu. Voňal po chemickom čistidle.
Chladný vzduch v miestnosti zaútočil na povrch môjho tela vo fáze výmeny oblečenia zimomriavkami. V kostýme som vyzerala ako ľadová kráľovná.
Spoza dverí sa ozvalo skandovanie. Inštinktívne som sa postavila. Roberta, akoby vedela, čo sa spýtam, začala sama: „Prvá ideš ty a Igrajna z Čierneho.“
Fúúú, Igrajna, pomyslela som si. Hneď takto na začiatku tvrdý oriešok? Nepekná, zamračená žena z východu so zlým držaním tela a k tomu neprirodzene vysoká.
Roba vykukla z dverí. „Tam je. Nevyzerá dobre. Podľa mňa je chorá. Kašle a kašle. Určite ju dáš.“
„Idem na to,“ prikývla som.
„Choď na to,“ ťapla ma po pleci a vystrčila z dverí do davu, ktorý sa okamžite ešte viac rozkričal.
Zostupujúc do stredu amfiteátra sa ma ľudia dotýkali, priali mi šťastie.
Odrazu odkiaľsi vyskočil pekný mladík, ktorý by mi mohol byť synom a odvážne ma pobozkal na zjazvené pery. Kým ho Roba odstrčila späť do davu, stihli sme sa na seba lišiacky usmiať.
Srdce sa mi príjemne rozbúchalo, cítila som sa motivovaná. Posadila som sa na svoje obligátne miesto. Ako šampiónka som mala vlastnú stoličku so svojím menom. Obyvatelia Pekla sa kvôli mne museli pekne buchnúť po vrecku. Nielenže platili všetku tú vodu, ale občas sa ma pokúšali aj rozmaznávať.
Z opačnej strany sa ozval rev davu. Mala som pocit, že Igrajne skandujú viac, ako mne. Podvedome som sa zamračila. Jej hlava trčala nad ostatnými. Boky nad ušami si vyholila, zvyšok splietla do blond dredov nerovnakej hrúbky a zauzlila na temene. Vysoký, agresívny účes vzbudzoval rešpekt. Merala snáď tri metre, tvár mala bezvýraznú.
Uvedomila som si, že zízam. Odvrátila som pohľad a dovolila Robe, nech mi dá ďalšiu lyžicu ľadu na prípravné schladenie.
Igrajna si ma pomaly pobavene premerala a pohŕdanie ukončila úškrnom. Jej jazvy mali od špičky nosa až po krčnú jamku neprirodzený fialový nádych. Zrejme žila príliš blízko od niektorého z reaktorov.
„Dámy a páni!“ skočil na scénu konferencier. „Na počiatku bol Veľký Omyl.“ Písal sa rok 2029. „Ľudstvo doplatilo na svojich sedem hriechov a na Zemi nás zostala hŕstka. Svet, aký ho poznali, prestal existovať. Kedysi boli na planéte obrovské moria a oceány. 73 percent povrchu zemského tvorila voda. Dnes nemáme ani tretinu.“ Chlapík sa dramaticky odmlčal a s miernou teatrálnosťou pomaly zdvihol pohľad. „Voda je dnes vzácnejšia, ako krv, takže ju použime na SKUTOČNÚ zábavu! Privítajme naše prvé súťažiace, ktoré sú obe šampiónkami. Marina Mint z Bludiska a Igrajna Sare z Čierneho!“ Ozval sa burácavý potlesk, avšak ani jedna zo žien sa neusmiala. „Dnes je, vážení, posledný, čiže tridsiaty tohoročný match najpopulárnejšej súťaže O zlatú misku.“
Velikánska Igrajna sa naklonila dopredu a vycerila na mňa zuby ako zviera. Sklovinu mala úplne rozpraskanú od neustálych teplotných výkyvov, pri ochladení ľadom. Mali sivohnedú farbu. Presne ako moje.
Konferencier ešte niečo hovoril, no nepočúvala som. Súťaž o zlatú misku som vyhrala dva roky po sebe. Ak tento rok obhájim titul, budem legenda. Ešte nikto nevyhral hattrick.
„ŠTART!“ pretrhol moje zamyslenie. Nad našimi hlavami sa pomaly zosunul Chrlič s dvomi vývodmi až nad stôl medzi nami. Točky zastali nasmerované do našich misiek.
Obe sme si naraz zložili rukavice a otrčili divákom modrasté, zhrubnuté dlane. Rev začínal byť ohlušujúci.
Igrajna s úsmevom cynickej obludy vzala do rúk kovovú misku a ja som urobila to isté. Misy mali liter a boli zo striebra, pretože práve striebro najlepšie vedie teplo a chlad, čím sa zvyšovala náročnosť tohto športu.
Zaznel gong a uzávery sa naraz otvorili. Misky sa v priebehu sekundy naplnili variacou sa vodou. My sme ani na okamžik nezaváhali a začali vodu piť. Horúčavu naše podchladené, zhrubnuté jazvy chvíľu vôbec necítili, no potom bolesť nastúpila s nevídanou razanciou.
Alarm v mozgu mi začal blikať načerveno a pulzoval čoraz rýchlejšie. Každým glgom sa mi viac a viac varil jazyk. Zuby prosili, aby to už skončilo. Avšak ja som neprestala až do chvíle, kým môj centrálny nervový systém nevydržal a na chvíľu mi vypol organizmus. Vtedy moje prehriate telo vyprsklo všetku vriacu tekutinu, ktorá nestihla doputovať do žalúdka a nanovo mi popálila tvár a krk.
V tej sekunde bola pri mne Roma a nakladala mi do úst ľad.
Prebralo ma to. Hneď som sa vzpriamila, poctivo vypľula všetku triešť a začala piť znovu.
Podľa naklonenia nádoby ma Igrajna predbehla minimálne o dva deci.
Prudšie som si misku nahla. Bola taká vriaca, že ju moje spuchnuté dlane takmer pustili. Otvorila som hrdlo viac, aby som prehĺtala rýchlejšie. Avšak hneď sa mi začalo zatmievať bolesťou pred očami a musela som spomaliť.
Igrajna pridala. Srdce sa mi rozbúchalo zúfalstvom. Z pocitu možnej prehry ma naplo. Vedela som, že ak vydávim vodu ešte raz, prehrala som. Pritlačila som ruky pevnejšie k miske, až mi takmer popraskali pľuzgiere. Jazyk som už necítila, dostávala som strach, že mi príliš spuchne a udusí ma.
Odrazu sa Igrajnine telo naplo ako luk a ona vyprskla prúd smerom ku mne. Takmer som poskočila radosťou a zrýchlila som. Od začiatku matchu prešla asi minúta, takže voda mala možno už len 98°C.
Moja súperka sa však veľmi rýchlo spamätala a na jeden dúšok vypila svoju zvyšnú vodu. Mne ostávalo ešte asi deci a pol.
Igrajna na pokraji straty vedomia našla v sebe silu, aby sa na mňa kruto zaškľabila, keď jej pomáhali vstať, zatiaľ čo jej domestikovaná malá mutantka so štyrmi rukami chladila ústa ľadom.
Moje sklamanie bolo také obrovské, že ma sily opustili a ja som bez pohnutia ostala sedieť. Keby nebola moja tvár celá popálená a spuchnutá, mala by som ten najnešťastnejší výraz na svete. Z očí mi k môjmu úžasu po rokoch vytiekli dve slzy. Po niekoľkých centimetroch sa však na horúcej tvári vyparili.
Nechala som sa Robe odvliecť do OT ako dieťa. Chladný vzduch vonku ma prebral. Vystrela som ramená a pozrela ďaleko za kovovú kopulu. Hrčovité opuchy na tvári sa postupne začali strácať.
Keď prídem domov, chcem ešte viac trénovať. S niečím s vyššou teplotou varu, ako voda. Skúsim olej. Budem najlepšia.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.