Ohnivé pero Q2 2014: Víchor

Ohnivé pero

Za oknom zavyl prudký vietor. Usilovne hľadal štrbinu, ktorou by sa mohol vtlačiť dnu. Našiel ju. Studený vzduch ovanul malú izbietku s dvoma posteľami, oddelenými stolíkom so zažatou sviecou. Jej plameň zablikal a zhasol.

„Mami!“ zapišťal tenký hlások.

„Ticho, lebo ťa začuje Víchor!“ odpovedal mu šepot z tmy.

Bolo počuť škrtnutie a temnotu ožiarilo nové svetlo. Drobná postava, ktorá ho zažala, vyzerala zvláštne. Jej pokožka bola zelená, z holej hlavy vytŕčali špicaté uši a zo širokej tváre vystupoval dlhý tenký nos. Svoje velikánske očiská upierala na chvejúcu sa posteľ.

„Neboj sa, spi. Svetlo nás ochráni,“ povedala.

„Ja som sa nebál!“ Spod periny vykúkala rovnaká, iba o čosi menšia hlava. „Len sa mi ešte nechce spať. Mami, povedz mi niečo o Víchrovi!“

„Už je neskoro. A o ňom by som ti hovoriť nemala, najmä nie počas temnej noci.“

„Prosím! Aj tak nezaspím.“

Osôbka si s povzdychnutím sadla na kraj postele. „Tak dobre, ale potom už budeš čušať!

Kedysi dávno na ľadových brehoch tejto pevniny stroskotalo veľké plavidlo smrteľníkov. Bolo to neďaleko jedného vchodu do našej Krajiny slnka, skrytej všetkým nehodným zrakom. Zachránili sa iba traja muži, odsúdení umrieť hladom a chladom. Škriatok, ktorý bol na stráži, sa nad nimi zľutoval. Porušil pravidlo, že žiadnemu smrteľníkovi sa nesmieme zjaviť a priviedol ich sem.

Starší mu to vyčítali, ale ostatní mali z návštevníkov radosť. Cudzinci boli vďační za záchranu, správali sa k svojim hostiteľom s úctou a rešpektom. Najväčšmi ich udivovalo, ako môže existovať uprostred snežných plání vždyzelená krajina, kde vládne leto aj počas dlhej severskej zimy. Škriatkovia im ukázali zdroj našej sily, Slnečný kameň. Prezradili im aj tajomstvo ovládania živlov. To tajomstvo, ktoré smrteľníci zabudli, lebo pred dávnymi vekmi spôsobilo skazu mocnej krajiny uprostred veľkých vôd. Naši predkovia si neuvedomili, aký hrozný nástroj im dali do rúk.

Všetko sa zdalo byť krásne. Škriatkovia začali premýšľať, prečo predkovia prestali smrteľníkov vídať. Až jedného dňa sa chceli hostia nejako odvďačiť. Z trosiek lode s dovolením priniesli do Krajiny drevené debny plné vecí, ktoré nazvali darmi. Naši im chceli tiež niečo darovať. Ukázali im teda svoje poklady. A vtedy sa všetko pokazilo. Kvôli túžbe po našom bohatstve, v noci muži prepadli škriatkov a ovládli celú Krajinu slnka…“

„Ako mohli traja stroskotanci premôcť celú ríšu?“

„Pretože predkovia im ukázali, ako ovládať živly. Najsilnejší z nich vedel privolať mocný severák, preto dostal meno…“

„…Víchor! Ale aj tak. Boli traja proti veľkej presile.“

„V tých debnách, ktoré darovali, mali zbrane…“

„Sekery? Dýky?“

„Nie! Nechaj ma dohovoriť! Zbrane, aké ešte nikto nevidel. Palice pľuvajúce oheň! A na ríšu privolali studené vetry a mráz. Takto nás pokorili, ohňom a ľadom. Ako sa zistilo, už príliš neskoro, boli to pôvodom otrokári z krajiny smrteľníkov zvanej Nízke Zeme. Zmocnili sa našich pokladov a predkov zotročili. Nútili ich, aby vyrábali ďalšie veci, ktoré chceli predávať do celého sveta a bohatnúť. Len zlata, ktoré ukradli, mali viac než dosť. Oni však chceli viac.

Nakoniec sa dohodli, že si veci rozdelia. Dvaja odišli do sveta smrteľníkov, jeden na východ, druhý na západ. Víchor mal zostať tu a dohliadať na výrobu predmetov. Mal pripraviť nový tovar, keď sa vrátia. Bol z nich nielen najschopnejší, ale aj najchamtivejší. Rozhodol sa nečakať a predať veci sám. Vzal si so sebou aj Slnečný kameň a vydal sa do mrazivej noci.

Predkovia sa ho vydali hľadať, potrebovali Kameň na prežitie zimy. Ako zázrakom sa im ho podarilo nájsť, ale po Víchrovi sa zľahla zem. Hovorí sa, že ostal uväznený medzi Krajinou a svetom smrteľníkov. Vídať ho vždy v túto noc, rok čo rok, keď svit Kameňa zhasne. So zmrznutou bradou, v kabáte červenom od krvi škriatkov, brázdi na saniach zapriahnutých pekelnými sobmi nekonečné snežné pláne.“

„A čo sa stalo s tamtými dvoma?“

„Už nikdy sa nevrátili, zrejme našli svoj osud niekde tam vonku. A teraz spi.“

„Ale je to len výmysel, však mami? Na strašenie zlých detí. Svetlo škriatkov pohasína uprostred dlhej noci už celé veky, aby sa dobilo. Nemá to nič spoločné so zlými duchmi.“

Osôbka si povzdychla. „No, pravdupovediac…“

V tej chvíli za oknom zadul mocný vietor. Do chalúpky sa doniesli zvuky zvončekov. Zneli z veľkej diaľky, isto-iste sa ale približovali. Neskôr sa do zvonenia vmiešalo plieskanie bičom a dupot kopýt.

„Mami… ?“ ozval sa škriatok prestrašene, ale matka ho príkrym pohľadom umlčala.

Lomoz bol čoraz hlučnejší. Napokon mali pocit, že to čo ho vydáva, musí byť rovno za oblokom. Zrazu všetko zmĺklo. Plamienok sviečky sa trepotal ako divý. Ticho prerušilo nahnevané fŕkanie nejakého zvieraťa. Čosi ťažké dopadlo do snehu. Ozvali sa dunivé kroky, mieriace k dverám chalupy.

„HO-HO-HO!“ Chladný smiech škriatkom prenikol do morku kostí.

V okne zasvietili červené oči a ktosi začal lomcovať kľučkou.

„HO-HO-HO!“ ozývalo sa neprestajne.

Vtedy matka zažmúrila oči a začala odriekať nečujné slová. Plameň sviece sa jasne rozžiaril, rozpínal sa až bol z neho ohnivý had, čo sťaby ochranný kruh ohraničoval celú miestnosť.

„Odíď, vráť sa do ľadových polí, odkiaľ si prišiel!“ zarevala. V izbe bolo nepríjemne horúco.

Lomcovanie neustávalo. Naopak, zosilnelo. Pridalo sa k nemu ešte trieskanie do dverí. Celá stena sa otriasala od mocných úderov.

Mama-škriatok do toho hluku a hučania ohňa niečo trikrát hlasno zakričala.

Vtedy všetky zvuky ustali a zlovestné oči sa stratili. Dokonca sa zdalo, že aj vietor sa utíšil. Oheň prestal krúžiť po miestnosti a vrátil sa do pôvodnej podoby – jediného drobného plamienka.

Zelená hlavička nesmelo vykukla spod periny. „Čo to bolo?“

„To bol Víchor. Neboj sa, je preč.“

„Čo si mu to povedala, aby odišiel?“

„Len jeho pravé meno. Desí sa ho viac ako ktokoľvek iný. Pripomína mu, kým naozaj je. Ničotným prízrakom, strateným v honbe za pokladmi. Pamätaj si – volá sa Santa Claus.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

1. decembra 2014
Sep