Ohnivé pero Q2 2014: V zajatí snov

Bola to chyba!

Osudová chyba, za ktorú môže jedine moja vlastná spupnosť a prílišná sebadôvera. V tomto poznaní dneška však nenachádzam ani útechu, a už vôbec nie akúkoľvek pomoc z hrôzy, ktorá ma postihla.

Krátko po opätovnom presťahovaní do rodného Canterbury, vyhľadal ma dávny priateľ z mladíckych čias. Po niekoľkých stretnutiach, kde sa obnovilo naše staré kamarátstvo, zveril sa mi, trošku váhavo, s tým, že vedie akési miestne ezoterické spoločenstvo. Hneď vzápätí sa opýtal, či by som nemal záujem do neho vstúpiť. Odvolával sa na to, že to bol práve náš spoločný, snáď ešte detský záujem o tajomstvá nepoznaného, čo spôsobilo, že sa v dnešných dňoch venuje mystike skutočnej.

Pobavene som súhlasil, mysliac na prosté obohatenie každodennej všednosti. Avšak aké bolo moje nadšenie, keď som zistil, že priateľova skupina má ďaleko od popletených špiritistov a že na všetkých tých zmienkach o mágii a nadprirodzene je viac než zrnko pravdy! Jeho spoločnosť sa zaoberala rôznymi formami bielej i čiernej mágie, výrobou amuletov a duchovným cestovaním pomocou lucidného snenia. A práve v poslednej disciplíne som sa čoskoro našiel.

Um spočíval v navodení zvláštneho stavu, kedy si človek uvedomuje, že sníva a zároveň nerozbije onú krehkú klenbu snenia. A vtedy sa otvára možnosť, kedy duch môže cestovať mimo telo do najrôznejších nižších svetov.

Čoskoro bolo mne aj mojim druhom jasné, že pre túto formu mystiky v sebe skrývam značné nadanie. A ja som sa, sebavedomo a bez pokory, odvažoval cestovať v týchto nepoznaných dimenziách čoraz hlbšie. Komunikoval som s tieňmi i snovými stvoreniami a vynášal na svetlo sveta čriepky dávnych tajomstiev.

Nech je prekliaty ten deň, keď som sa v obzvlášť priaznivých podmienkach spustil do svetov úplne najnižších, čo viseli nad samou priepasťou zabudnutia. Ocitol som sa uprostred akýchsi rozvalín, zahalených hustou hmlou. Zvedavo som hľadel na nejasné obrysy pokrivených obeliskov, stĺporadí a vlhkých stien, ozdobených neznámymi znakmi a obrazcami. Predo mnou sa črtali krivolaké uličky a ja som sa nebojácne vydal na cestu cez túto krajinu hmlových zrúcanín. Nohy mi čvachtali v čoraz rozmočenejšej pôde, no neprikladal som tomu žiaden význam.

Snové tvory, inokedy lákané veľkosťou môjho talentu, sa tu držali tesne mimo dohľad. Ľahkú neistotu však prebíjalo tušenie, že som sa dostal až do samotného kráľovstva snov. Aké tajomstvá a mystériá mi tu dnes budú odhalené?

V nasledujúcom okamihu ale nadšenie vystriedala vlna zdanlivo bezdôvodnej hrôzy. S prudkým nádychom som zmeravel. Hustá hmla ešte viac oťažela a nabrala zlovestný šedivý odtieň. Vzápätí ju priamo predo mnou roztrhol náhly poryv vetra a ja som vpredu zbadal ohavnú klenbu brány, čiernej ako bezmesačná noc. Za tú krátku chvíľu som si stihol všimnúť, že celý jej lesklý povrch je zohyzdený hlbokými vrypmi, ktoré nemohli zanechať pazúry žiadneho známeho tvora. A potom ku mne dorazil onen náhly závan a ja som zacítil hnilobný pach bahna a vecí, ktoré sa ukrývajú pod ním.

Bez meškania som precitol. Prudko oddychujúc som sa posadil na posteli a rozhliadol sa po svojej izbe. Známe tvary však vôbec nezahnali pocit paralyzujúcej hrôzy, ktorý som si z nižšieho sveta priniesol až sem. Navyše sa mi zazdalo, že ten hnusný pach je cítiť aj tu. Môj strach sa vzápätí ešte prehĺbil, keď sa dvere do chodby začali pomaly otvárať. Inokedy neznesiteľne vŕzgajú, no dnes sa v pántoch hýbali úplne nečujne. Bez pohybu som sledoval, ako sa preklápajú ku mne, a to, čo ich na druhej strane otvára čoskoro vojde.

Dnu nazrela hlava môjho otca.

Úľava, ktorá mi zaplavila telo, bola ako teplý balzam. Otec je so mnou, som v bezpečí, už mi nič nehrozí. Potom som si ale všimol, že jeho inokedy veselé orieškové oči sú dnes ako diery do temnoty. Presne tak vyzerala aj tma za klenbou brány. Jeho hlava sa začala gniaviť a meniť tvar, až sa z nej stalo čosi cudzie.

Ty si myslíš, že si v bezpečí?

S výkrikom som sa prebudil. Bijúce srdce mi vyskočilo až do hrude, keď som sa vo svojej posteli prudko vztýčil. Na čele sa mi perlil pot.

Dvere sa otvorili a dovnútra nakukol otec, tento raz ten ozajstný. Hnedé oči mal hrejivé ako vždy a vrásky na tvári mu krivil letmý úsmev. Opäť tá úľava. Uvoľnene som padol do perín a nadýchol sa k pozdravu. Nos mi zaplnil skysnutý pach bahna.

Otcove rysy sa znova premenili a na prahu zasa stál tvor spoza brány.

Ty si myslíš, že si v bezpečí?

Naskutku neviem vypovedať, koľkokrát sa toho dňa zopakoval ten hrozný cyklus, koľkokrát moje telo zaplavili striedajúce sa vlny úľavy a zdesenia. Keď som si však už myslel, že v tejto pasci ostanem lapený naveky, prebudil som sa naozaj. Vedel som to ihneď a s istotou podľa poznania, že môj otec je už vyše roka mŕtvy. To bol koniec koncov dôvod, prečo som sa sťahoval a vracal do Canterbury.

Na tretí pokus som vstal z postele, s telom zaliatym potom a horúčkovito roztraseným. Točila sa mi hlava, bol som slabý ako mucha. Najrýchlejšie ako to išlo som sa obliekol. Chvejúce prsty ledva zvládli utiahnuť viazanku. S pomocou vychádzkovej palice som zišiel zo schodov.

Vonku bolo sychravo, na tvár mi padali drobné dažďové kvapky. Nervózne som sa poobzeral. Od prebudenia vo mne silnel pocit, že niečo z toho sna sa dostalo von spolu so mnou. Bežné javy, ako starena pozorujúca z okna ulicu, alebo okoloidúci, zdvíhajúci klobúk na pozdrav, mi teraz dráždili rozjatrené nervy až k hraniciam nepríčetnosti.

Zastavil som prvú drožku a nasadol. Kočiš si musel myslieť, že vezie šialenca. Zdalo sa mi, že úzke priečelia budov s vysokými komínmi sa nakláňajú, aby ma rozgniavili. Keď sme prechádzali okolo katedrály, ledva som potlačil výkrik. Miesto sochy Spasiteľa sa vo výklenku nad bránou krčilo niečo, čo ma pozorovalo očami plnými čiernoty.

Vyskočil som z drožky ako pominutý a v ďalšej chvíli búchal na dvere priateľovho bytu. Môj výzor ho očividne vyviedol z miery, no pozorne si vypočul rozprávanie o celom otrasnom zážitku. Vážne prikývol a odobral sa do svojej pracovne, kde sa hodnú chvíľu prehrabával v zásuvkách a truhliciach. Aby sa to čakanie dalo vydržať, divo som si ohrýzal nechty.

Napokon sa vrátil, držiac v ruke zložitý kovový amulet na striebornej retiazke. Keď mi spočinul na hrudi, okamžite som pocítil, ako sa tiaž a chmáry nad mojou hlavou rozplývajú a ustupujú. Temná prítomnosť niečoho iného sa stratila, akoby nikdy nebola.

Môj priateľ však očividnú úľavu, ktorá sa mi isto zračila v tvári, nebral na vedomie. Nástojil, aby som amulet za žiadnych okolností nesnímal. V najbližších dňoch chcel zvolať našich druhov, aby sme môj problém vyriešili natrvalo. Dokonca sa chystal napísať akýmsi známym do Londýna.

Uvedomoval som si, že sme vec zďaleka nevyriešili, no dobrý pocit ma neopúšťal. Po krátkej porade o ďalšom postupe som sa rozlúčil a na čoraz silnejších nohách vyšiel na ulicu. Chytil som novú drožku a nechal sa odviezť k obľúbenému pohostinstvu. Pinta piva a dobré raňajky mi iste padnú vhod.

Aké však bolo moje zdesenie, keď som pri vystupovaní zacítil silnejúci tlak na krku. Niečo sa mi okolo neho ovíjalo a škrtilo čoraz urputnejšie. Pudovo som sebou trhol a tlak povolil. Obrátil som sa.

Srdce sa mi divo rozbehlo. Retiazka amuletu sa behom jazdy zachytila o ozdobný výčnelok operadla, a ten tam po mojej nepremyslenej reakcii ostal visieť. Oceľovo pevná ruka drožkára mi zovrela pažu. S hrôzou som sa díval, ako sa ku mne nakláňa a oči mu postupne tmavnú.

Otvoril ústa a ja som už vedel, aké slová mu splynú z pier. V jeho dychu bol cítiť hnilobný pach bahna a vecí, ktoré sa ukrývajú pod ním.

---

Richard Zamec