Ohnivé pero Q2 2014: Nádych domova

Ohnivé pero

Každé dieťa má svojho hrdinu. Mojím bol Francis Drake, pirát z holografického veľkofilmu. Očaril ma natoľko, že som hľadal ďalšie a ďalšie dobrodružné príbehy o bájnych moreplavcoch. Prežíval som s nimi cesty do Nového sveta, Zipangu, či Tichého oceánu. Muselo byť úžasné nachádzať cudzie civilizácie a odkrývať tajomné neznámo.

Dospievaním sa môj obdiv nezmenšil, len som ho vnímal inak ako objaviteľa. Začal ako pirát, skončil ako šľachtic. Využil príležitosť a zmenil si život. Poklady ulúpené conquistadorom z neho urobili behom jednej výpravy boháča. Závidel som mu a ľutoval, že na mapách neostali žiadne biele miesta.

Sny mi zostali a prišlo to, čo som už nečakal. Pred desaťročím sa éra dobyvateľov vrátila.

Teraz lode brázdia priestor Slnečnej sústavy tak, ako kedysi fregaty križovali oceány. Rýchlosť svetla zďaleka nedosahujú, no cestu k hranici sústavy zdolajú za pár mesiacov. Tam, v tieni Pluta, sa ukrývala prvá, malá červia diera. Rovnako ako objav Ameriky, otvorila možnosti. Odokryla nám cesty do iných vesmírov. A všetko sa zmenilo. Hodnota zlata poklesla a globálna ekonomika sa rozsypala. Štáty stratili moc a svet riadia spoločnosti schopné postaviť lode a dopraviť ich naplnené pokladmi. Mimozemské artikle, rarity bez obdoby, získali nesmiernu hodnotu.

Samozrejme aj tu platilo: Kto prv príde, ten prv melie. Začali preteky v hľadaní nových svetov v galaxiách za priechodmi. Keď astronómovia z Venturera, malej lukratívnej akciovky, objavili ďalší priechod, v tichosti začali prejednávať spoluprácu so SpaceFirstom, vesmírnym dopravcom. V tom čase už naša Spoločnosť, patriaca k najdravším v odvetví, na Bajkonure zažíhala motory expedičnej flotily. Investícia do špionáže a úplatkov priniesla výsledky – k Priechodu 4 sme dorazili ako prví.

Všetky naše prieskumné lode dierou preleteli bez problémov. Jednočlenné posádky používame iba my, využije sa tak každý pilot, ktorý je k dispozícii a zvyšujú sa šance obsadiť viac planét. Aktivovaný maják je dôležitejší ako stratený ľudský život, pretože vznáša nárok na zabraté územie a jeho bohatstvo. V tvrdom konkurenčnom boji nie je čas ani vôľa míňať energiu a zdroje pri záchranných akciách.

Vybral som si jednu z planét, kde sondy detegovali živé organizmy. Počítače spoľahlivo dešifrovali biologické hrozby, na ich rozbory a analýzy bol doposiaľ spoľah. Neobjavili nič nebezpečné.

Vhodné miesto k pristátiu bolo na okraji ľadovca, najbližšieho k rovníku. Kryha s rozlohou Austrálie mala členitý povrch pokrytý kryštálmi ľadu. Vypálil som torpédo, aby vytvorilo kráter pre posadenie rakety. Mojou úlohou bolo dronmi nahrubo zmapovať terén.

Že sa môžem po návrate stať slávnym a celebritou som si uvedomil pri prvých získaných záznamoch.

Díval som sa na humanoidnú civilizáciu.

Od počiatku cestovania dierami iba druhú, na ktorú ľudstvo narazilo. Na záberoch sa nachádzali stavby a domorodci, podobní juhoamerickým indiánom. Aj príroda a spozorované živočíchy vyzerali ako pozemské.

Vypracoval som hlásenie pre spoločnosť a pred očami mal vidinu kreditov, ktoré za planétu zhrabne. Môj podiel bude tvoriť len nepatrnú smietku, dosť na slušný život, málo na balhobyt. Pošuškávalo sa o prieskumníkoch, ktorí si priniesli z výprav zopár vecí a rozprávkovo zbohatli. Stačilo obísť zopár predpisov. Možno to mám na dosah ruky, som tu sám, podmienky priaznivé, môžem si skúsiť prilepšiť. Potrebujem len čas, ktorý si viem získať – nastavením družice so správou na najpomalší let. Maják vysielal signatúru majiteľa planéty, tak nebol dôvod obávať sa konkurencie. Galaxia ponúkala oceán s miliardami ďalších neobsadených ostrovčekov.

Prieskum dronmi nepriniesol žiadnu zvláštnosť a šanca, že sa to zmení bola malá. Príležitosť ako teraz nemôžem premrhať, vyrazil som do terénu fyzicky. Chcel som nájsť čokoľvek, na čom by sa dalo zarobiť. Z miesta pristátia na kontinent, cez ľadové ostne, to šlo jedine toptérou. Vybral som si blízku usadlosť, vytypovanú zo záznamu drona. Do dediny som vošiel v skelete, so zapnutým zbraňovým systémom. Nebolo treba. Nik mi nechcel ublížiť, miestni sa správali priateľsky.

Ľudia, ktorí tu žili, neboli ničím odlišní od nás. Široké tváre, čapaté nosy, nižší – jednoducho povedané škaredí, hlúpi a ťažko učenliví. Vítali ma ovešaní železnými ozdobami. Pri prechádzke dedinou sa mi popod nohy plietla hydina. Na nerozoznanie od pozemskej. Na okamih som zapochyboval, či som sa neocitol v minulosti Zeme. Súhvezdia v galaxii, veľkosť planéty a rozmiestnenie kontinentov ma však uistili, že nie.

Presunul som sa na ďalší kontinent. Až na teplejšie podnebie sa situácia zopakovala. Nič výnimočné, na čom by sa dalo zbohatnúť, som neobjavil. Sklamalo ma to. Nevidel som exotickú flóru, faunu, či nerast. Len roje otravných múch. Toptére pribúdali nalietané hodiny. To vyústilo do poruchy, tento typ slúžil iba na krátke obslužné lety. Tisícky kilometrov od lode, na pobreží, sa ucpali trysky a porucha sa dala odstrániť iba manuálne. Neostalo mi nič iné, ako ju opraviť. Pár hodín práce mi vyčerpalo kyslík z fliaš. Pre mňa však bolo prioritné ďalej pátrať a výsledky počítača po pristátí hovorili jasnou rečou: dýchateľná atmosféra.

Zariskoval som a zložil si masku.

Sprvoti sa mi trochu ťažšie dýchalo, čoskoro ťažkosti prešli.

Zacítil som pach oceánu. Tá vôňa mi pripomenula domov a jedlá z morských plodov. Vnukla mi spásonosný nápad. Gurmáni vysolia majetok za exotické ingrediencie. Keď ma vzduch nezabil, jedlo prežijem. Ochutnal som väčšinu dostupných pokrmov. Zase nič. Ešte aj pasty z toptéry chutili lepšie. To rozhodlo. Zatúžil som po domácej strave z rakety a znechutene ukončil prieskum.

Vrátil som sa do lode. Prechodová komora sa za mnou uzavrela a prebehla okamžitá dezinfekcia. Rozsvietila sa zelená kontrolka. Začalo sa mi ťažšie dýchať a každou minútou sa to zhoršovalo, akoby systém nevpúšťal dosť kyslíka.

Takmer ma to zabilo, sotva som sa vypotácal von.

Základný sken vylúčil zlyhanie počítača a opakované previerky z toptéry potvrdili funkčnosť systémov. Pracovali dokonale, vzduch v lodi je v poriadku, obsahuje všetko čo má a recyklácia funguje. Niečo – čo nedokázalo identifikovať žiadny prístroj ani sonda, sa nachádzalo v miestnej atmosfére. Môj organizmus si na neznámu látku vytvoril takú závislosť, že bez nej už nemohol existovať. Do rakety sa dalo vstúpiť až po načerpaní vzduchu zvonka.

Zvyšok času som strávil bezcieľnymi potulkami po kontinentoch a ostrovoch, kde nebolo nič, čo by ma zaujalo. Takmer všade sa nachádzali rovnako bezútešné stepy, občas pokryté riedkymi lesmi. Pustatiny striedali zasnežené vrchy. Ešte aj poskromné obyvateľstvo bolo homologické. A pomaly mi dochádzalo, aká hrôza ma čaká, ak tu, v predpotopnej dobe uviaznem až do smrti.

Konečne ma kontaktovala prilietajúca loď. Naši, pozemšťania.

V duchu sa teším, že končí moja osamelosť. Naisto priletel aj vedecký tím, ale pochybujem, že vyriešia problém, s ktorým sa nedokázal vysporiadať počítač. Nesmú ma tu nechať.

Na ich vylodenie čakám v rakete. Musím ich presvedčiť, že som spoľahlivý prieskumník.

A… že si bez obáv môžu zložiť masky.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

24. novembra 2014
William Cody