Ohnivé pero Q2 2014: Ignium

Ohnivé pero

Miloval som ju, no zároveň som ju nenávidel. Bola všetkým, po čom chlap ako ja mohol túžiť – príťažlivá, tajomná, divoká no zároveň nežná. Bola jednoducho dokonalá. No práve jej dokonalosť mi na nej vadila najviac. Potreboval som ju, a ona potrebovala mňa – aspoň dočasne.

Jej tmavé vlasy boli v kontraste s jej popolavou pokožkou, a vyzerali akoby neustále viali vo vánku, i keď všade navôkol pretrvávalo bezvetrie. Tvár mala rýdzo dievčenskú, ktorej klenotmi boli dve nádherné oči. Pod nimi sa nachádzal malý noštek posiaty pehami, a ústa, ktoré by stáli za hriech – alebo ak chcete, za život. Dlhšia košieľka, jediný kus oblečenia, ktorý na sebe mala, odhaľoval jej čiastočne skryté vnady. Jej bradavky sa rysovali pod látkou a mne sa myšlienky začali ubiehať k jej malým no pevným prsiam.

„Daj mi ešte jednu šancu, prosím. Tentokrát to bude iné, sľubujem.“

Pozrel som sa do jej hlbokých čiernych očí. Nechcel som ju znova sklamať. Vždy to sakramentsky bolelo. Pohladila ma po tvári a skoro som sa nedokázal ubrániť rastúcej túžbe. Pamätám si na tie premrhané dni, kedy sme sa len tak bezcieľne potulovali pustatinou a milovali do úplného vyčerpania. Chcel som to všetko naspäť, no najskôr som potreboval ešte jednu šancu . Jej smutný úsmev prezrádzal, že by mi len veľmi nerada splnila moje želanie.

„Nejde o to, že by som nechcela, no aj ja mám svoje limity. Preto bude toto tvoja posledná šanca. „Buď to zvládneš a ostaneš tam,“ a ukázala niekde za obzor, „aby si sa po čase mohol vrátiť , alebo sklameš, a ostaneš tu naveky. Naveky so mnou.“

„Nedá sa ujsť, a ani to neplánujem. No sama vieš, ako mi na tom záleží. A teda posledná šanca musí byť zároveň našim spoločným úspechom.“ Mierne prikývla a pevne ma objala. Keď vytiahla spoza chrbta kostenú dýku, nebránil som sa. Prekvapivou silou mi ju vrazila až po rukoväť medzi rebrá. Účinok bol okamžitý.

Nadýchol som sa z plných pľúc a vykašľal som zvyšky krvi, ktoré sa mi hromadili v krku. V rýchlosti som skontroloval svoje telo, bolo bez rán a plné energie. Nič čo by pripomínalo prechádzajúce obrazy. Ležal som na zemi, v poslednom úkryte Spoločenstva a všetko sa zdalo byť v normále. Nemal som príliš veľa času a tak som sa rýchlo hodil do pracovnej rovnošaty – dlhý čierny kabát, kapucňa zakrývajúca tvár, priliehavé nohavice a topánky s koženou podrážkou. Situácia v ktorej som sa ocitol bola vážna, priam katastrofálna. Všetky moje kontakty boli mŕtve, Spoločenstvo bolo na pokraji zániku, a ja som bol jediný ostávajúcim členom. Mojim posledným poverením bolo odstrániť muža, ktorý bol za toto všetko zodpovedný.

Dvakrát som už sklamal. Býval jeden z nás, a dokonale poznal všetky naše triky, únikové trasy a tajné vchody. Bol takisto majstrom boja a len málokedy sa stalo, že nechal niekoho vyhrať. Najhoršie na tom bolo to, že to bol práve on, kto ma všetkému naučil. Nasadil som si kožené rukavice, užitočné pri práci s jedmi a vyzbrojil som sa ako najlepšie som vedel.

Nečujne som sa vyparil z môjho úkrytu aby som sa vydal do srdca mesta, veľkej gotickej katedrály, ktorá bola zároveň aj sídlom môjho bývalého majstra. Môj cieľ, sa nachádzal na najvyššom poschodí, pod strechou . Mesto bolo pokryté hmlou a tak sa mi podarilo dostať sa nepozorovane až pred schody vedúce do jeho brlohu, ako s obľubou označoval svoj útulný apartmán v katedrále. Chodieval som tu viac než často, a tak som vedel aké nástrahy na mňa čakajú. Opatrne som zneškodnil pascu na dverách a potichu som stúpal po schodoch. V mysli som si opakoval vzorec, akým boli na schodoch rozmiestnené nášľapné kamene. Krok vedľa znamenal smrť. Postupoval som nahor až som sa dostal ku dverám od jeho apartmánu, tvoreného jednou obrovskou izbou.

Skontroloval som kľučku . Žiadne jedy ani pasce. Nervozita sa dala krájať. Pomaly som vkĺzol do jeho izby a v prítmí som videl jeho siluetu v kresle. Kreslo bolo otočené čelom ku krbu kde sa mihotal menší ohník a jemne osvetľoval všetko naokolo. Podľa všetkého čítal nejaké manuskripty, ako bolo jeho zvykom. Musel som ho prekvapiť, a tak som nehlučne vytiahol vrhací nôž. Tesne predtým ako som ho hodil som si uvedomil, že tu niečo nehrá. Lepšie som sa poobzeral po izbe a moju pozornosť zaujal malý záblesk ocele. Zmeravel som, pretože malé svetielko sa odrážalo od majstrovej dýky, ktorou si nezúčastnene čistil špinu pod nechtami. Akoby náhodou zdvihol hlavu a spustil:

„Dobré skoré ráno prajem, chlapče. Vidím, že si si prišiel po mňa po tretíkrát. Tušil som, že sa tu každou chvíľou objavíš, aj keď by som prisahal na hrob vlastnej matky že som ťa dvakrát vlastnoručne zabil, no zjavne máš nejaké eso v rukáve. Žeby pomoc zo záhrobia?“ a žmurkol na mňa prefíkanými očami. „ Ako môžeš v kresle vidieť, objavil som čaro mechanických bábik. Zaujímavé koľko ľudí minulo svoj prvý útok práve na túto bábku. A bolo to posledné čo kedy urobili.“

Uvedomil som si, že som práve prišiel o svoj moment prekvapenia. No nedal som na sebe znať rozmrzenosť. Musel som sa spoliehať na môj záložný plán.

„Nadišiel čas splatiť tvoju zradu krvou, a takisto je načase, aby som vykonal poslednú úlohu od vládcu spoločenstva.“ Snažil som sa hovoriť pokojne, no vedel som že je nepravdepodobné aby som tento krát zvíťazil.

„Bol to starec a hlupák! Bol som najlepší vrah v meste a on si namiesto mňa vybral Elisu! Všetci do jedného stáli za jeho rozhodnutím a zaplatili za to životom. Ostal si len ty a ja. Dúfam, že tentokrát mi dáš viac zabrať ako naposledy.“

„Bol si najlepší vrah, no naše spoločenstvo nebolo spoločenstvo bezcitných vrahov a zradcov. Mali sme poslanie, ktorému si ty doteraz neporozumel. Dosť bolo rečí, ukončíme to rýchlo…“ Z opasku som si vybral dve ampulky, ktoré som strčil do puzdier dýk.

Obaja sme sa pohli v tom istom momente a kým sme dobehli do stredu miestnosti minuli sme na seba všetky vrhacie nože. Ani jeden z nás netrafil, pretože ten druhý uhýbal neľudskou rýchlosťou. Keď prišli na rad dýky, bolo vidno len iskry z dorážajúcich čepelí a vlniace sa plášte. Bol to hotový tanec smrti. Tempo bolo smrtiace, no stále sa zrýchľovalo. Prestával som stíhať majstrovmu tempu a prešiel som do obrany. Smrtiace výpady prichádzali čoraz častejšie, až jeden za druhým prechádzali mojimi blokmi. Cítil som ako mojimi žilami postupuje jed, ktorý spomaľoval reakcie. Bol to môj koniec, a tak mi ostala jediná možnosť, vrhol som sa dopredu, nedbajúc na dýky ktoré sa mi hlboko zahryzli do tela a zaboril som majstrovi dýku do boku. Na viac som sa nezmohol. Zrútil som sa na zem a nevládal som sa hnúť.

Pristúpil ku mne a vybral z môjho puzdra ampulku s jedom, prezývaným a Ignium – vyvolával u obeti pocit, že horí zvnútra. „Efektívne a rýchle, predpokladal som, že by si použil najsilnejší jed. No ani dnes nepotiahnem do pekla.“ Vytiahol z opasku zelenú ampulku – a prehltol ju. „Tento protijed neutralizuje Ignium. Sklamal si aj po tretí krát, môj malý učeň.“ Rečnil a vychutnával si každé jedno slovo, ktoré vypustil z úst, pretože moja porážka pre neho znamenala víťazstvo.

Potom to prišlo. Začal sa zajakávať. Uškrnul som sa, pretože práve toto som potreboval, aby môj jed s oneskoreným účinkom mohol naplno nastúpiť. Nepoužil som Ignium ale paralyzačný jed. Sám o sebe nebol smrteľný, no upravil som v ňom pomer látok pre silnejší účinok.

Paralýza ochromila jeho pľúca, začal sa dusiť. Ja som krvácal z početných rán, a bol som neschopný si ich ošetriť. A tak sme ostali nehybne ležať, jeden vedľa druhého. Majster a učeň v náručí smrti. Keď prišla tentokrát, vôbec to nebolelo…

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

6. októbra 2014
Marcus Corvus