Ohnivé pero Q1 2019: Zábavné leto.

ohnive pero

Musí vydržať do svitania! Alena sa chvela vzrušením. V bruchu cítila motýliky a na rozoklanom jazyku chuť – pach krvi. Celé pobrežie ešte halila hustá tma. Vánok však priniesol slabé chvenie smrteľného výkriku. A tú chuť! Odstúpila od okna a ľahla si do postele. Už viac nemusela bdieť a čakať. Už sa to začalo!

X

Dedov dom na pobreží voňal morom, slnkom a kameňom. Presne tak ako to milovala. Nik iný z rodiny to neocenil. Nemali ten dar. Videli iba kopu kamenia na pobreží, ktorú treba zmodernizovať. Teda zbúrať. Chýbalo len málo. Dedo mlel z posledného.

No všetko sa zmenilo. Nečakane a drasticky. Malá Alenka sa zmenila. Jazyk sa rozdvojil, zmenili sa oči a na pokožke sa vytvorili jemné šupinky. Mali to v rodine, vedela to. Len si nemyslela, že to zdedí práve ona. Cítila sa akoby jej život práve skončil. Dedo to zmenil. Vrátili sa mu sily a začal Alenke ukazovať nový svet. Svet vôní, chutí, jemného chvenia. Iba vďaka nemu nezošalela. Dedo jej vnášal do života radosť a zábavu. Pri ňom nemala pocit že je netvor. Nakoniec, malo to výhody. Na dedovej tvári nebolo vďaka šupinkám takmer jedinej vrásky.

X

Prebudila sa oddýchnutá a dobre naladená. Rozradostená vyšla na terasu. Po tvári ju pohladilo slnko a v nose pošteklila vôňa mora. Všetko bolo zrazu také krásne. Dedovo obľúbené kreslo bolo však prázdne.

„Šiel sa pozrieť na pobrežie. Nové leto – nová vražda.“ Ozvalo sa Alene za chrbtom. Keby nebola taká rozrušená, bola by vycítila, že nie je sama.

„Prepáč, vyľakala som ťa. To som nechcela.“ Švitorila Nina očividne spokojná, že Alenu dostala do rozpakov.

„Tvoj dedo vravel, že ťa tu môžem počkať. Nevadí?“

„Nevadí.“ Dostala zo seba Alena a cítila sa úboho. Poznala ju iba z videnia. Nádhernú Ninu, tak jej v mestečku hovorili. Otravne nádhernú Ninu! Alena, na polovicu had – zmija, nenávistne zasyčala.

Nina však drmolila ďalej svoju rýchlopaľbu slov.

„…a tak som mu povedala, že to nie je správne! Si na prázdninách. Odpočívaš, nie aby si ešte za nich robila ich prácu!“ Pokračoval príval viet z dokonale tvarovaných úst.

„Čože? Môjmu dedovi?“

„Nie, Ronovi. Prepáč, asi ma nestíhaš sledovať. “

Alena spozornela. Už jej svitalo. Nebola krásna ako Nina. Ale ani hlúpa. Dnes čakala niekoho iného. Čakala Rona, strážnika ktorému vždy pomáhala s vraždami. Možno už bol viac ako len strážnik.

„Ron si myslí, že je to vyskúšaný spôsob a prináša výsledky! Upozornila som ho, že je nemoderný! Že dnes sa už vyšetruje inak! Prepáč, ale nemáme dosť hadí… Chcela som povedať mimoriadne nadaných ľudí, aby odvádzali prácu za hliadku! “

„Ale veď ja som iba dobrovoľný poradca.“ Bránila sa Alena.

„Nedaj sa vysmiať. Bez teba by nenašli ani sadrového trpaslíka v predzáhradke! To sa musí zmeniť! Ak pre teba pošlú, pôjdem za náčelníkom! Vieš že jeho žena je moja teta? Určite ma vypočuje. Prácu a postupy hliadky je treba zmodernizovať!“

Alena sa nadýchla k odpovedi, no nedostala šancu.

„Robím to hlavne pre teba. Ron by to s tvojou pomocou určite zvládol rýchlejšie a mal by viac času na svoju snúbenicu. Nedopustím však, aby ti zničili ďalšie leto.“

Nina sa usmiala tak úprimne, že jej to Alena na pár sekúnd uverila. Potom jej to došlo a slnko prestalo hriať. Tak snúbenicu… Zviezla sa do kresla ako kôpka nešťastia.

Prúd slov pomaly ustal. Alena už nevnímala. Ani nevedela ako osamela.

„Mrcha! Tak nedovolí, aby mi zničili leto! Kedy sme si vôbec potykali?!“ Zasyčala zlostne.

Vo vzduchu sa chvejúce chuchvalčeky otravne sladkého parfumu však ďalej ničili voňavé letné ráno.

Dolu na pobrežie sa dovliekla ako mechanická bábka. Na cestičke k moru sa jej očiam rysoval obrys tela. Opatrne ho ovoňala jazykom. Zmenila rôzne pohľady. V očiach sa striedali blanky, ktoré jej umožňovali vidieť inak. Ron jej vravieval, že jej oči pri tom vrhajú odlesky ako drahokamy. Teraz sa zaliali slzami. Sadla si na kameň. Zavrela oči.

„Kde máš Rona? Myslel som že vyšetrujete spolu.“ Dedo. Ani neotvorila oči. Slovíčko

„vyšetrujete“ zabolelo.

„Prečo si mi nepovedal, že Ron má snúbenicu? Že má Ninu?“

„Netušil som, že je to dôležité.“ Stále mala zavreté oči. Možno preto tak bezpečne vycítila že klame.

„Koho vlastne zabili?“ Zmenila tému.

„Starého Ambróza z vedľajšej uličky. Rád si vypil. Rád sa pobavil a pobil. Nič čo by stálo za reč. A už vôbec nie za vraždu.“

„Bola to vôbec vražda dedo?“

„Ak nie, tak to bola tá najpodivnejšia nešťastná náhoda, akú som videl. Harpúna mu trčala z chrbta ako sťažeň. Tentoraz to budete mať naozaj ťažké.“

Znovu ležala v posteli. Civela do tmy. Aká bola naivná. Tešila na vzrušujúce leto s Ronom.

Tešila sa zbytočne! Hanbila sa za to, ako veľmi ju to zranilo. Ako Ambróza harpúna. Rana od chrbta a priamo do srdca!

Poznala Rona. Sám sa bude pachtiť za páchateľom naveky! Ona už mala jasno teraz. Harpúna bola falošná stopa. Cítila tam strach. Utekal, chcel sa zachrániť. Neprekvapil ho nik neznámy. Nekričal, to by začula už včera. Zacítila tam nezreteľný pach krčmy. Pach krčmára? Tam bolo treba začať! Bola si úplne istá! Dala by za to ruku do ohňa! Pochybnosti prišli okamžite.

„Zmodernizovať postupy!“ Zaznelo jej v hlave. Ale ako?

„Tá mrcha mala nakoniec pravdu! Nikdy naozaj nepremýšľala! Iba využívala svoj dar.“ Hlavou sa jej mihali útržky myšlienok, kaleidoskop možností. Spánok už omotával jej myseľ pavučinou snov. Spájalo sa nespojiteľné, brala do úvahy nemožné. Uvedomila si že má kľúč. Iba ona! Všetko do seba zapadlo. Ambróz, aj všetci pred ním. Dôkazy, stopy, pachy. Všetko falošné! Už vedela kto. Vydesilo ju prečo.

„Nie, Rona nie! Prosím!“

Myšlienka na Rona bola posledná, ktorú jej spánok dovolil.

Vyšla na terasu. Civela na mobil. Prst ťukal na Ronovu tvár. Skúšala to dookola. Nebral. Bolo jej už jedno, že bude vyzerať ako chudera. Ísť za ním? Predstava že nájde jeho telo ju ochromila. Všade budú nastražené stopy ktorým už neuverí. Ak neuverí ona, neuveria ani jej. Možno sa mýli, možno Ron iba spí. Spomenula si na Ninu a jej víťazný pohľad. Uvedomila si, že o Rona už prišla. Tak či onak. Už nikoho nemala. Zostal iba chlad a smútok.

Ranné slnko vracalo mestečku život. Sľubovalo nádherný deň. Alena naň gánila. Pre ňu už nesvietilo. Keď uvidela prichádzať deda, zúžili sa jej oči.

„Zabil si ich! Vždy si to bol ty!“ Vypálila.

Dedo sa zarazil. Premeral si ju pohľadom, no usmial sa.

„Prišla si na to, kto ti chystal zábavu na každé leto. Hm? Už si naozaj veľká!“

„Takže je to pravda!“ Prikývol.

„A Ron?“

Dedo sa trpko pousmial.

„Čo je s Ronom?“ Zopakovala otázku.

„Ron s Ninou odcestovali.“

„Odcestovali?“

„Na pár dní. Vraj na romantický výlet.“

„Ty si ho ne..? “

„Chystal som ti zábavu, nie trápenie.“ Chvíľu mlčali.

„Čo vyšetrovanie? Ron mal predsa…“ Alena sa už spamätávala.

„Po mestečku sa klebetí, že bez teba je Ron neschopný. Vyšetrovať bude niekto iný. Asi náčelníkov synovec.“

„Prečo?“ Spýtala sa, akoby mala znovu tri roky.

„Možno sa vám priveľmi darilo.“

Videla starostlivý pohľad starca. Jeho lásku. Robil to pre ňu. Vždy to robil pre ňu. Ako sa len mýlila, keď si myslela že nikoho nemá!

„Dedo, veď ťa mohli chytiť! Kto by mi ostal!?“

„Je to naše posledné leto?“ Spýtal sa starec smutne.

„Posledné leto, ktorého program si pripravoval bezo mňa! Už si starý, musím na teba dozrieť!“ Odvetila vážne, presne ako keď mala tri roky.

S úľavou si privinul svoju vnučku a tá sa šťastne schovala v dedovej náruči. Slnko opäť hrialo, dom voňal kameňom a morom. Leto bude znovu plné vzrušenia! Každé leto.

„Ozaj dedo, kedy sa má Nina vrátiť? Dlžíme jej naozaj zábavné leto!“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.


22. apríla
Jaroslav Marko