Ohnivé pero Q1 2019: Max i spisuvateľ

ohnive pero

Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých a citlivých čitateľov (pozn. red.).


Tma, len ticho, posekané do taktov kŕkaním nadržaných žiab.

Voda zašpliechala.

„Kde sí?“ zasipel som ako hus.

„Tu!“ ťapi ťapi po blate.

„Máš?“

„Mám!“

„Tak daj!“

„Dám, ale čo za to?“

„Až keď sa dielo podarí.“

„Tak dobre, verím ti, brekeket!“ pažravo sa olizol.


..Niekde v tme to praská ako vetvičky, to len batoľatám lámu kostičky. Rozlámané deťúrence do kotla hodil a zaživa uvaril. Lebo také mäsko je vraj najonakvejšie…

„Bohatvojho Max, dobre si zrobil…“ zamľaskal Fik, že sa mu mrvy z rožka rozbehli opreteky po hustej brade.

„A vravíš, rozprávka pre decká?“ zatriasol bradou, omrvinky sa v nej schovali, „veď im z toho bude naskakovať ten…mumps.“

Svetlo bodalo lúčmi do Fikovej hlavy. V tej gloriole vyzeral ako grécky filozof.

„To je nič,“ teplou dlaňou som poláskal hrnček zakrytý pokrievkou, „nečítal si Dobšinského?“

Platón Fik sa zamyslel: „Nie, ale kedysi som bol v jeho jaskyni!“

Sklonil sa a čítal nahlas: „…aj matku lapil. Zavesil ju za nohy na trojnožku. Obaril jej vzdúvajúce sa prsia vriacou vodou. Žena zrúkla ani statný chlap. Začal jej kožku nožom drať. Veru metala sa prevelice, keď jej telo z kože vyzliekal. Krvi striekalo ako z prasaťa. On sa smial, rehotal sa, ako pri dobrých vtipoch. Keď sa mu už zunovalo jej ohlušujúceho spevu bolesti, kľakol si a vlepil jej na dohryzené pery uslintanú pusu. Bol šťastný… taký šťastný, že nevydržal a gamby jej odhryzol…“

V izbe číslo 13 sa na moment rozložilo ticho.

„Kurva, Max, však sa mi chlpy oježili aj aj na brade! Veď ty si normálny spisuvateľ!“ chválil ma priateľ.

„Ale hovno som!“ pohol sa vo mne zbytok svedomia. Schoval som radšej modranskú keramiku do nočného stolíka.

„Čože?“ zdvihol malátnu hlavu kedysi fekalofilný Albert, odpočívajúci po dávke valia. Nechal si narásť vlasy, aby nimi zakryl zips. Beťár!

„Nič! Medituj!“ otcovsky som mu poradil a obrátil sa k vernému Platónovi, „len znásilňujem slová. Nútim ich k incestu. A ich potomstvo dávam vám – čitateľom.“

Fik zamyslene lovil poschovávané mrvy v brade: „Ani som nevedel, že som čitateľ. Ale to so znásilňovaním – slov – nepoznám. Ty si umelec. Odkedy ťa šľak trafil, si akýsi iný!“

„Vieš, môj drahý filozof od pŕs a chamajdy!“ Tento titul som vymyslel môjmu metrosexuálnemu priateľovi len nedávno a on bol naň právom hrdý. Nemusel ani skopírovať rigorózku. Dokonca si ho začal čmárať k menovke na posteľ. Pehavky – sestričky – mali z toho ohromnú švandu.

„Vieš,“ zopakoval som, dávajúc môjmu slovu kilá, „keď ťa začne bozkávať Smrť a ukrutne jej páchne zo žgrane, tak si povieš, že chceš žiť. A ak zomrieť, tak radšej až potom, keď tu zanecháš nejakú stopu. Možno hlboký, alebo hoc aj plytký odkaz. Toto som napísal ja, toto som povedal ja, toto som skopíroval ja! Bohanášho!“ rozohnil som sa.

„Veru, ja nechávam svoj genetický odkaz,“ zaškeril sa Fik.

Uznanlivo som pokýval hlavou. Spomenul som si na jedno pehavé strašidlo – Žanetu, ktorej ako výsledok pravidelného pacifikovania Fikom v sprchách, začali podozrivo narastať musculi abdominis. Tožvie, kde je. Už sme ju polroka nevideli.

„Treba využiť čas, čas, ktorý nám bol daný na tomto svete,“ platonizoval som si, „a pokým mám ja pero ohnivé…“

„Veru, veru, aj ja mám!“ súhlasil vehementne Fik.

„Tak treba tlačiť slová do papiera!“

„Ale hovno treba do papiera!“ ospanlivo zglosoval našu rozpravu Albert a upadol do hladiny alfa.


Jej prsia sú zbrane, zbrane hromadného vzrušenia. Ako keď rotačný elipsoid prekrojíte na dvoje a pricapíte na plochozem. Zem dostane iný rozmer. Získa na príťažlivosti zemskej. Ona na príťažlivosti ženskej…

„To ste písali vy?!“ zapichla elegantne štíhly ukazovák smerom ku mne.

„Áno, viete, pani doktorka, ja…“ odlepil som pohľad z linolea a zavesil ho do jej oceľových očí.

Niečo mi periférne prefackalo zrak: „Vy, vy ste si zafarbili vlasy?!“ spanikáril som.

Jej slamená blond sa premenila na havraniu – ehm klišé – na čiernu temnotu. Kaderník od čiernej hlavy by povedal – Božinku panička, vy ste hupsli z teplučkej blond 10G do 1A.

A keď si žena prefarbí vlasy, to, milí páni, nie je len tak. To značí radikálnu životnú zmenu. To nemám zo svojej noblesnej golozne, ale z múdrych psychologických knižiek. Možno dala kopačky doktorovi Kto a je sólo.

Civel som na ňu s otvorenou chlebárňou ako u zubára. Oči sa jej zúžili. Čo ma chce zhypnotizovať?

„Máte talent, Max!“ pošepla. Jazýček jej ovlažil pery. A vo mne sa prebudilo pero ohnivé.


„Toto je pán Zaostal,“ predstavila mi Lamia muža stredného veku s hlavou ako hydroce-falus.

„A ja som Max, ale … hovorte mi Max,“ povedal som ledabolo.

Zaostal sa roztomilo usmial a podal mi mokrú upotenú ruku. Blé.

„Mohli by sme ísť niekam inam,“ zakvičal mužík a tikol očami z doktorky na zachlpeného mľaskajúceho Fika, potom na hromotĺka Alberta. Obaja moji kamaráti sa jedným okom usmievali na Lamiu a druhým nedôverčivo mračili na neznámeho.

„Samozrejme,“ usmiala sa Lamia spôsobom, že keby toto vidí Zem, tak roztopí svoj sibírsky permafrost.

Vhupol som do županu ako jablko a šli sme. Len čo sa zavreli dvere do sveta, Fik rýchlo priskočil k Albertovi: „Videl si? Videl!“

„Čo ako?“ zahrmel obor.

„Maxa nám uniesol emzák!“

„Kto? Zemák?“

„Emzák, oný ufónec, mimozemšťan!“ zvrieskol.

„A kurva!“


„Pani doktorka bola taká láskavá, a dala mi prečítať vaše sprostonárodné povesti. Som nadšený, Max, nadšený. Veď vy ste reinkarnácia pisateľskej legendy, pána Dobšinského!“ výskal o oktávu vyššie Zaostal a potľapkaním si utrel ruku o môj župan.

„Tu máte zmluvu, exkluzívnu, budete písať len pre naše vydavateľstvo. Dáme vám až desať percent,“ dodal rýchlo.

Skúmavo som sa na neho pozrel: „Len?“

„Mno, desať vám a desať ústavu, aby aspoň čiastočne pokryli náklady spojené s vašim dlhotrvajúcim pobytom.“

Zamračil som sa. Veď za mňa platí naša otčina. Štát sa o mňa znamenite stará. Preto sa máme my blázni tak dobre.

„Oukej, ale mám ešte jednu podmienku!“ pritvrdil som.

Pánu vydavateľovi sa orosilo čelo ako krígeľ dobre chladeného piva a aj Lamia sa zamračila.

„Chcem každý týždeň vždy v piatok večer trtkovú tortu!“

„Pozrime sa, začínajúci autor a hneď má hviezdne maniere!“ precedil potichu pomedzi zuby Zaostal.

Lamia na neho žmurkla, až sa zazdalo, že sa mu zdutá hlava ešte viac zdula: „Nič, čo by sme nemohli splniť.“ zaštebotala ako lastovička.

A ja som za zvukov imaginárnych fanfár v mojej hlave ozdobil autorskú dohodu podpisom.


V rajskej záhrade pred ústavom smrdelo oddávna jazierko. Eutrofizácia spôsobila, že bolo zelenšie ako tráva, čiže konope. Ale jedine ja som vedel, že má pradávneho obyvateľa. Ako som to vedel? No pretože som v to veril. Keď človek verí, tak ho to prenáša. Tá viera… vraj. Homeopati tomu nadávajú – placebo.

Keďže rád čítam, (verím, že vy tiež, ináč by vám očiská neskĺzli až sem) tak podľa veršovaného kryptogramu od istého KJE, som mal tú homeopatickú bytosť stretnúť na topole nad jezerem, pod večerem. No dnes nastala menšia zmena. Našiel som ho pod vrbičkou zase spoločensky unaveného. Asi ten maglajz v jazierku začína fermentovať alebo čo.

„Ahoj, ďakujem za ten hrnček!“ zaškrípal som mu do ekologicky sfarbeného ucha.

Trhol sa, akoby bol na reťazi: „Brekeket, si ma normálne naplašil! Máš pre mňa odmenu?“

Spokojne som sa usmial: „Mám. Budem ti nosiť každý piatok večer, ale hrnček s majstrovou dušou mi musíš nechať. Chcú odo mňa, aspoň ďalšie dve-tri knihy.“

„Pre mňa, za mňa. Daj!“ natiahol ku mne oblanenú ruku s prísavkami.

Tortička mu do nej padla ako uliata.

V rybích očkách sa mu radostne zaiskrilo, jazýčkom zatrilkoval po zákusku a oči mu orgasticky vyšli na vrch hlavy: „Mňam dopiči!“ zakŕkal.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.


1. apríla
Miro Švercel