Ohnivé pero Q1 2018: Tajní

ohnive pero

Na obrazovkách som sledoval bránu vojenskej základne v čínskych horách. Sedel som v neďalekom kryte a číhal na podozrivé aktivity, ktoré by nasvedčovali, že Čína používa základňu na výrobu zbraní pre Kóreu. Považoval som to za blbosť, lebo sa tu nedialo absolútne nič, ale slovenská tajná služba nemohla prísť o takú prestížnu aktivitu. Nemohli by sme sa ďalej tváriť, že naše financovanie je opodstatnené.

„Stále žiaden pohyb, pane.“ zahlásil Kubo, humanoidný robot, ktorý mi robil spoločnosť.

„Všimol som si. Odkedy sme tu, nič sa nedeje.“ Obzrel som sa naň: „Prečo máš zase tú zásteru?“ „Váš zamestnávateľ priplatil môjmu výrobcovi za schopnosť nosenia zástery pri varení, bola by škoda nevyužiť to.“

Okrem toho, že sa staral o chod krytu, disponoval mnohými zbytočnými vlastnosťami.

Najviac ma však dojímal fakt, že schopnosť plniť príkazy bola zaradená vo vyššej výbave.

„Mohla by sa tu objaviť nejaká atómová hlavica alebo zbraň hromadného ničenia. Možno by nás konečne odvolali z tejto barabizne.“ nadával som na kryt. Pozostával z unimobunky strčenej v zemi a z chatrče stojacej na nej. Hlina, ktorú vykopali bola stále vedľa domca. Na jej odstránenie vyhlásili tender, ale bol z toho škandál. Ešte šťastie, že sa Čína nezaujíma o dianie v krajinách tretieho sveta Európskej únie. Po večery, ktorá spočívala v kaši neidentifikova­teľného pôvodu, som si opäť krátil čas sledovaním. Môj ústredný monitor sa zrazu rozžiaril na bielo.

„Dobrý deň Aster,“ ozvalo sa.

„Dobrý deň pán major,“ odpovedal som prívetivo hlave na monitore. „Čo nového? Už ste ukončili verejnú súťaž na tajné dodanie zásob do môjho skromného príbytku?“

„Na formality nie je čas. Máme tu purpurovo-žltý kód.“

„Aha!“ okamžite som začal listovať vo svojom poznámkovom zošite. „Je to purpurový so žltými pásikmi alebo zmiešaný?“

„Myslím, že je to ten purpurový zo žltými bodkami,“ poškrabal sa na hlave major. „Každopádne, prechádzate do aktívneho režimu. Briti posielajú svojho agenta na podrobný prieskum.“

„Výborne!“ zajasal som. „Prezrú to za nás a ak niečo zistia, tak nám isto dajú nejaké zásluhy za povšimnutia-hodnú pomoc!“

„Nechápete to. Nesmieme to dopustiť. Ak tam niečo je, tak na to musíme prísť my. Blížia sa voľby a premiérovi dochádzajú témy na uživenie popularity. Ak nám toto ukradnú Briti, sme v háji.“

„Myslel som, že sme nestranná inštitúcia.“ poznamenal som.

„Viete ako to chodí. Ak neuspeje vo voľbách a nová vláda bude mať čo i len trochu rozumu, prestanú financovať túto akciu a už si nebudeme mať za čo kúpiť ani len nové autá na oddelenie.“

„Nevedel som, že potrebujeme nové autá.“

„Nepotrebujeme.“ upresnil Major. „Vyrazte! A nájdite niečo, nejdete vyšetrovať politickú kauzu.“ Monitor zhasol.


Kráčal som lesom a cez slúchadlo som počúval Kubove komentáre. Monitoroval situáciu z krytu. Trikrát som mu musel povedať, že ma nezaujímajú aktivity zvierat v okolí.

„Práve nad oblasťou preletelo lietadlo, pane. Bol z neho vyložený náklad na padákoch, vyzerá to ako vozidlo. Zrejme pristane niekde pri príjazdovej ceste.“

„To bude asi Brit. Oni na tieto veci majú peniaze.“

Medzitým som dokráčal takmer k bráne, aby som videl ako vojaci práve naskakujú do terénneho vozidla a vyrážajú po ceste do lesa. Ostali tam len dvaja. Uspal som ich pomocou pušky a zmenil som pozíciu. Predpokladal som, že o chvíľu vybehne záložná jednotka. V lese za mnou sa ozvala explózia.

„Brit sa práve zbavil stráži a mieri k bráne.“ oznámil Kubo.

„Aspoň doláka pozornosť,“ skonštatoval som a vybral sa k ventilačnej šachte. Zo základne naozaj vybehla záložná jednotka a okamžite namierili zbrane na strieborné auto, ktoré práve dorazilo a strieľalo po nich samopalmi, čo mu trčali z kapoty. Celé som to sledoval počas odskrutkovávania krytu na šachte. Zaujímavé divadlo. Keď som vykračoval ventiláciou v žiare červených poplašných svetiel, počúval som škrípanie pneumatík z vonka a výkriky. Na to sa ozvala rana ako z dela.

„Kubo, čo sa tam deje?“

„Brit vytiahol raketomet, snaží sa preraziť bránu.“

„Možno mohol skúsiť tú veľkú kľuku. Slúži na otváranie.“

Rany pokračovali a ja som sa dostal do serverovne.

„Kubo, modem máš napojený. Povedz kam ďalej.“

„Momentálne sú všetky jednotky vpredu pri bráne. Vypínam kamery. Máte voľný pohyb. Čo hľadáme?“

„Nemám poňatia. Nejakú výrobnú halu alebo čosi podobné.“

Nechal som sa viesť mojím robotom, ktorý mi opisoval plán základne a diktoval mi trasu.

„Teraz by ste mali stáť pred vchodom do hlavnej časti komplexu, pane.“ zahlásil Kubo. Veľké betónové dvere, na ktorých bol červenými zlovestnými písmenami napísaný text v čínštine.

„Prelož mi to.“

„Stojí tam: Použite prosím vedľajšie dvere.“

Vľavo boli naozaj dvere veľkosti bežného smrteľníka. Za nimi bola tma, veľmi horúco a obrovský smrad. „Toto nevyzerá ako výrobná linka jadrových hlavíc, aspoň podľa čuchu nie. Vieš tu zasvietiť?“

„Pokúsim sa, ale elektronické zabezpečenie miestnosti je neobvykle silné. Minimálne na to, že dvere mali obyčajný zámok na otlačky prstov.“

Čakal som kým Kubo prelúskne obranu a založil som si okuliare na nočné videnie. Smrdelo to tu hnojivom. Pár metrov predo mnou sa črtalo niekoľko kôp vyžarujúcich veľmi vysoké teplo. Vydal som sa tým smerom. Čím som bol bližšie, tým bolo kôp viac. A niektoré sa jemné hýbali. Čo tu tí Číňania robia, dokelu? Ako prvé mi napadli biologické zbrane – ale horúce hnojivo, to nie je žiadna sláva. Opatrne som sa blížil k jednej z kôp. Bola asi päťkrát väčšia ako ja a pod chvíľou sa pridvihovala. Keď klesala vo vlnách na mňa doliehalo teplo. Začal som rozoznávať obrysy. Bolo to zviera. Videl som labu s pazúrmi, veľkú papuľu a telo pokryté šupinami. Zviera sa v spánku zavrtelo. K zemi ma prikovalo a počul som vlastný tep. Prerušil to až Kubov hlas: „Zapínam svetlá, pane.“

„Nie!“ zreval som, no neskoro. Rozsvietilo sa, zviera sa prebralo a nočné videnie sa rozžiarilo do červena. Okamžite som si ho strhol z očí a len tak-tak som odskočil pred prúdom plameňa. Rozbehol som sa smerom k dverám. Vo svetle som si všimol, že sa nachádzam v obrovskej hale. Počul som ako sa zviera za mnou postavilo a zarevalo. V behu som sa obzrel. Vyslalo na mňa ďalšie plamene, hodil som sa cez pootvorené dvere a vo vzduchu som zachytil kľučku. Dopadol som na dlážku na chodbe a plamene sa opreli o vnútornú stranu dverí.

„Draky, Kubo!!“ jačal som pred seba „Oni tu majú draky! Normálne tu majú draky!“ Pot sa zo mňa lial potokom a nestíhal som s dychom. „Normálne tu majú normálne draky!“

„Ja viem, pane“ odpovedal Kubo.

„Ty vieš?!“

„Áno, pane, videl som ich, máte na hrudi kameru. Nebojte sa. Von by sa dostať nemali.“ Kubove uistenie ma však veľmi neupokojilo. Z toho šoku som sa sotva vymotal von. Ventilačnú šachtu som nechal odskrutkovanú. Brit sa stále ostreľoval s vojakmi pred bránou a ja som sa vybral do chatrče. Cestou som si ešte vypýtal od jedného Číňana, skrčeného za debnami, cigaretu a šiel som po svojom.

„Draky?“ civel na mňa Major z obrazovky nad stolom.

„Áno, pane, draky.“ odpovedal som.

„Žiadne jadrové hlavice? Alebo niečo čo by ich spájalo so Severnou Kóreou?“

„Nie, pane, iba draky. Na nahrávke vidno stajne, krmivo aj liaheň.“

„Hm,“ major sa zamyslel. „A nechystajú sa ich dodávať Severnej Kórey?“

„To sotva.“

„Tak to nám je potom na nič. Reportáží o zvieratkách sú plné televízne noviny, na tom sa politika veľmi neuživí. A nie je tam niečo, čo by mohli nájsť Briti a vyrukovať s tým?“

„Okrem drakov?“ zamyslel som sa, „iba ak modem s nápisom *vrátiť slovenskej tajnej službe.*“

„Dobre, teda. Pokračujte v pozorovaní.“

Obrazovka zhasla.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

19. februára
Kapitán