Ohnivé pero Q1 2017: Sonáta

ohnive pero

Biela, zamrznutá tráva jej pod bosými nohami praskala, keď kráčala smerom k osvetlenej ulici. Chodidlá mala mokré a špinavé, musela robiť malé kroky, aby sa na miernom svahu nekĺzala. Po pár minútach chôdze jej nohy úplne znecitliveli.

Prečo nemá topánky? Čo to bol za nápad ísť v januári na bosú prechádzku, navyše v noci? Doma síce chodila väčšinou bosá, vadili jej dokonca aj ponožky, ale teraz by ich uvítala. Ani zvyšok jej oblečenia nestál za veľa. Čierne šaty na ramienka siahajúce až po členky boli z tenkej, klzkej látky. V mrazivom vzduchu ju nezahriali viac, ako keby bola nahá. Ale nezastavovala sa, neohriala si dlane dychom, iba kráčala pomaly ďalej a objímala si holé paže.

V mysli jej stále znela tá hudba, ktorú počula v sne. Vzdialené tóny piana ju trochu zohrievali a predstava Danielových bledých prstov tancujúcich po klávesoch ju poháňala vpred.

To hudba ju prinútila vyjsť do chladnej noci. Už dlho ho nepočula hrať práve Mesačnú sonátu od Beethovena a pritom bola jej obľúbená. Kedysi ju zvykol prebúdzať práve touto skladbou, ale to bolo už dávno. Ale dnes v noci ju opäť začula a bola si istá, že nejde iba o spomienku. Hudba bola ďaleko, ale bola skutočná a plná bolesti. Chcela ju počuť znovu. Chcela ho vidieť hrať.

Trávu vystriedal čierny asfalt, ktorý bol studený a tvrdý ako ľad, no aspoň sa tak nešmýkal. Zuby jej drkotali, musela ísť ďalej. Už je to iba kúsok.

Snažila sa triašku potlačiť a vydala sa po ľudoprázdnej ulici. Pouličné lampy osvetľovali príjazdové cesty k domom po oboch stranách, ale všetko ostatné bolo ponorené do tmy. Keď sa za jedným z plotov rozštekal pes, strhla sa a trochu zrýchlila. Čím skôr bude doma, tým lepšie.

Ulica nebola dlhá a o pár minút už zazrela známu strechu a nízku zelenú bránku. Okná boli čierne a bez života, cítila však jeho prítomnosť vo vnútri. Náhradný kľúč našla pod malým kvetináčom vedľa schodov, kde ho už roky odkladali. Chvíľu jej trvalo, kým skrehnutými prstami otvorila vchodové dvere a vošla dnu.

Tu bolo o poznanie teplejšie, aj keď stále to nebolo ono. Nehlučne prešla cez predsieň do priestrannej obývačky, nepotrebovala rozsvietiť. Vďaka svetlu z ulice zreteľne rozoznávala obrysy nábytku, no dokázala by tadiaľto prejsť aj poslepiačky. Mäkká pohovka, malý stolík, rodinné fotografie na krbovej rímse, televízor. Bola tu doma.

Jej pohľad však priťahovalo veľké piano na druhej strane miestnosti. Bola to starožitnosť, ale Daniel sa o nástroj veľmi dobre staral. Vdychovala vôňu laku na drevo a prechádzala bruškami prstov po ošúchaných klávesoch. Mesačná sonáta, práve tu ju hral. Nemohla odolať a vyskúšala niektoré klávesy, dolovala z pamäti pohyb jeho prstov. Ozvalo sa niekoľko hlbokých tónov, ale nebola to hudba. Nikdy sa to nenaučila, aj keď jej to trpezlivo ukazoval toľkokrát. Snažila sa, ale dokázala správne zahrať iba niekoľko sekúnd, potom sa pieseň rozpadla.

Začula za sebou tiché zavŕzganie podlahy a otočila sa. Pri dverách stál malý chlapec v pyžame s obrázkami robotov, bolo mu už trochu malé. Pamätala si, že ho kupovala iba pred niekoľkými mesiacmi, rástol ako z vody.
„Mami?“
Hlas mal tichý, bol to skôr šepot. Pretrel si rozospaté oči a hľadel na ňu trochu zmätene, jednou rukou objímal plyšového snehuliaka z nejakej kreslenej rozprávky.
„Samko,“ vydýchla a natiahla k nemu ruky. Chvíľu váhal, ale urobil k nej pár nesmelých krokov a zvyšok vzdialenosti prebehol. Objímala jeho drobné telo a cítila, ako z neho prúdi teplo. Na chvíľu úplne zabudla na hudbu, aj na piano za sebou.
„Prečo nie si v posteli?“
„Počul som klavír,“ odpovedal tlmene, tvár mal zaborenú v jej krku. „Myslel som, že je to Elvis.“
„To nič,“ upokojovala ho, „poď, ideme do izby.“

Vyniesla ho na poschodie, dvere na detskej izbe boli otvorené, rovnako ako dvere na spálni. Opatrne ho položila na malú posteľ a prikryla. Jeho veľké, doširoka otvorené oči blúdili po posteli, akoby niečo hľadal. Rozhliadla sa a uvidela plyšového snehuliaka ležať na koberci. Chcela ho zdvihnúť, keď uvidela pod posteľou dve žlté oči. Nehýbali sa.

Načiahla sa k nim, no pruhovaný kocúr Elvis zaprskal a prešmykol sa pod jej natiahnutými prstami cez otvorené dvere na chodbu. Podala hračku Samkovi a všimla si, že jej ruky zanechali na bielom plyše tmavé škvrny. Cítila z nich vlhký, zemitý pach. Skúsila ich oprášiť, ale veľmi to nepomohlo.

„Budeš tu so mnou?“
Prikývla. Zdalo sa, že ho to upokojilo a zatvoril oči. Sedela niekoľko minút na kraji postele a až keď si bola istá, že naozaj spí, potichu vstala a vyšla z izby. Elvis sedel na opačnom konci chodby a znepokojene ju sledoval. Dlhým chvostom švihal z jednej strany na druhú, ale nepriblížil sa. Chvíľu sa navzájom premeriavali, potom sa mu otočila chrbtom a zamierila k spálni.

Veľká manželská posteľ sa na prvý pohľad zdala byť prázdna, ale pod hrubými prikrývkami sa črtalo telo dospelého muža. Spal na jej polovici a tvár mal otočenú k oknu, takže videla iba strapaté vlasy na vankúši a ruku vytŕčajúcu spod periny. Ruku s dlhými bielymi prstami.

Prekročila nohavice pohodené na zemi a odstrčila z postele čierne sako a kravatu. Vznášal sa tu pach alkoholu a na nočnom stolíku si všimla prázdnu fľašu. Už sú to roky, čo ho videla piť naposledy a trochu ju to znepokojilo.
To nič, to nevadí.

Keď si líhala, pružinový matrac zastonal a Daniel sa pomrvil. Znehybnela, nechcela ho budiť uprostred noci. Aj keď si veľmi želala počuť ho znovu hrať, počká to do rána. Po chvíli znovu začula jeho pravidelný dych a uložila sa vedľa neho. Preplietla si s ním prsty a pokojne ho pozorovala. Bude tu ležať až do úsvitu a nespustí z neho oči. Chcela byť hore, keď sa prebudí.

Napriek odhodlaniu však cítila, ako sa jej postupne zmocňuje únava. Napadlo jej, že ak by predsa len zaspala, určite by ju znovu prebudil a možno by to urobil svojou hudbou, ako predtým.
Nevšímala si zimu, ktorú stále cítila, ani pach mokrej hliny a niečoho, čo nevedela rozoznať.

Pomaly skĺzla do zvláštnych snov a neprebudila sa, ani keď sa Daniel o niekoľko hodín otočil na druhý bok, pozrel sa na ňu a začal kričať.

Oči z neho ale po celý čas nespustila.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

6. februára
Michal Hosťovecký