Ohnivé pero Q1 2017: Mia

ohnive pero

„Mia!“ ozval sa po niekoľkýkrát Nikola z postele. Opäť sa pokúsil fúknutím do slamky prebrať počítač k životu. Nereagoval. Zahľadel sa na strop a dúfal, že jeho plachá asistentka sa čochvíľa ukáže. Neukázala sa. Rezignoval.

Nikola Fischer bol od krku nadol ochrnutý. Za svoj stav vďačil dvom hajzlom, ktorým skrížil cestu pred troma rokmi. Kvôli zlatým hodinkám Tag Heuer ho dobili takmer na smrť. Po niekoľkých dňoch sa prebral na nemocničnom lôžku.

„Je zázrak, že žijete,“ konštatoval lekár, ktorý mu ozrejmil situáciu, a následne vyjadril hlbokú ľútosť. Nikola ho poslal do čerta. Na sedem dní sa ponoril do úvah a zvažoval svoj nezávideniahodný stav. Neľutoval sa, nepodliehal zármutku ani beznádeji. Plánoval.

Biele goliere z A.I. Robotic, kde pôsobil ako head designer, tiež vyjadrili ľútosť nad tým, čo sa mu prihodilo. Bolo mu jasné, že jeho stav im je ukradnutý. Najviac ich štvalo, že prišli o najlepšieho z najlepších. Na jeho účte sa objavilo štedré odstupné, ktoré malo byť gestom vďaky za to, čo pre firmu urobil. Pre Nikolu spoločnosť, vedenie či ktorýkoľvek z kolegov nič neznamenal. Preňho bola firma ihriskom, kde sa mohol venovať tomu, čo ho tešilo najviac – robotike.

Zvláštnosťou bolo, že ochrnutie nevnímal ako priťažujúcu okolnosť, ale ako výzvu. Peňazí mal dosť. Tie neboli problém. K realizácii svojho plánu potreboval asistenta. Lojálneho, málovravného a technicky mimoriadne zdatného. Do úvahy prichádzalo dievča, ktoré poznal v detstve. Mia.

Mia bola extrémne introvertný autista. Nekomunikovala s okolím, stránila sa telesných kontaktov, lipla na rutine a neprestajne krútila maticou, ktorú mala zavesenú na koženom povrázku okolo krku . Mala nesmierny talent riešiť problémy technického charakteru rýchlo a efektívne. Keď sa ktorémusi chlapcovi pokazil bicykel, opravila ho na počkanie. Keď ďalšiemu skapalo Nintendo, stačilo ho doniesť Mii, dokázala ho spojazdniť, aj keby bolo rozdupané, spálené a utopené v rieke. Mia bola génius a lokálny servisný technik v jednej osobe. Často sa motala okolo garáží, kde si amatérski majstri lámali hlavy nad, podľa nich, neriešiteľným problémom. Mia raz previla cievku alternátora, inokedy preflešovala riadiacu jednotku motora a niekoľkokrát opravila elektrické rozvody v domoch vo štvrti. Nik netušil, ako to robí.

Keď sa jej matka predávkovala liekmi, umiestnili Miu do ústavu pred duševne chorých. Lekári mali za to, že je nevychovateľná, asociálna a nezvládne život medzi intaktnými jedincami. Nikola ju vypátral. S pomocou anonymných hackerov z webu získal falošné podklady sociálneho úradu a štátnej kurately a Miu si adoptoval. Prišla v sprievode sociálneho pracovníka, ktorý zdúchol hneď, keď sa otvorili dvere do bytu.

Stálo v nich neokrôchané, ťažkopádne, ale veľmi šarmantné žieňa s pohľadom zaboreným do podlahy. Na krku malo maticu na koženom povrázku, čierne, nakrátko ostrihané vlasy, na tvári pehy.

Nikolov bezbariérový byt bol vybavený poloautomatickými robotickými ramenami, ktoré reagovali na slovné povely. Keď sa pred ním Mia objavila, na chvíľu zaváhal. Bol presvedčený o tom, že autisov je do istej miery možné ovládať, pokiaľ viete ako na nich.

Vydal povel ramenám. Jedno sa chopilo dievčaťa a pevne ju zovrelo. Mia sa nebránila. Telesný kontakt s iným človekom jej bol proti vôli, no dotyk stroja jej bol ľahostajný. Nikola jej pomocou druhého ramena vzal maticu z krku. Reakcia na seba nenechala čakať. Dievča spustilo krik, ktorý by sa dal prirovnať náreku prasaťa pri porážke. Jej vresk bol neznesiteľný. Keď jej ju vrátil, upokojila sa. Procedúru niekoľkokrát zopakoval. Stále vrieskala. Potom maticu položil k vopred pripravenému rozobratému rádiu na stole a vydal ramenám povel, aby ju pustili. Mia sa vrhla k stolu, vzala si maticu, zavesila si ju späť na krk a zahľadela sa na súčiastky. Pochopila. Skrutkovač a spájkovačka sa v jej rukách mihali neuveriteľne rýchlo. Montáž jej trvala štyri minúty a tridsaťdva sekúnd. Rádio obohatila o funkciu vysielačky. Nikola bol nadmieru spokojný.

Stala sa jeho rukami. Skonštruovala všetko, čo pred ňu postavil. Dokázala čítať technické výkresy a pretaviť ich v trojrozmerné objekty. Stačilo jej k tomu potrebné materiálne vybavenie, o ktoré sa staral Nikola. Okrem toho sa staral o chod domácnosti.

„Oblek!“ vydal Nikola povel, keď Mia konečne dala do kopy bionickú celotelovú protézu, ktorá mala nahradiť jeho ochrnutý nosný aparát. Inteligentný kompozit sa po povele rozlial na milión mikročastíc, preplával dlážkou k nemu a obalil celé jeho telo. Nikola sa posadil a potom vstal. Oblek bol dokonalý.

Ešte v ten deň si to raz a navždy vybavil s tými, ktorým vďačil za zmrzačenie. V rámci recesie nechal anonymne poslať obom na smútočný obrad vence s nápisom „nikdy nezabudnem!“ a pravdivosti výroku sa smial vždy, keď si naň spomenul.

Mii na znak vďaky daroval nový Mac s pripojením na internet. Prekvapilo ho, s akou gráciou sa pohybuje virtuálnym svetom. Keď surfovala po sieti, jej postihnutie akoby neexistovalo. Už ju nezamestnával dokumentárnymi filmami, prostredníctvom ktorých v nej chcel prebudiť záujem o okolitý svet. Mia si odvtedy myseľ dokázala zamestnať sama.

Prestal hypnotizovať nudný plafón a zavelil: „Oblek!“ Bionická protéza ostala nemo stáť v stojane. „Čo to dievča robí?“ napadlo mu. „Oblek!“ rozkázal. Časti obleku sa rozsypali po zemi, nečujne preplávali k posteli a obalili ho. „Konečne!“ vydýchol si.

Vstal a vykročil k Miinej izbe. Až na jej prahu si uvedomil, že oblek neovláda.

„Stoj!“ prikázal, ale bionický skelet príkaz ignoroval. Nebol v jeho moci. Ktosi ho ovládal zvonka. Mia? Napadlo mu. Mohla sa nabúrať do riadiacej jednotky a prepísať jej kód? Premýšľal.

Keď zastal v tmavej miestnosti, spozornel. Miestnosťou sa ozývalo pravidelné vrčanie. Akoby drobný kompresor.

Svetlo sa zažalo. Pred ním ležala Mia na lôžku, okolo ktorého stálo vybavenie navlas podobné tomu, ktoré sa používa v operačných sálach. Jeden monitor zobrazoval jej vitálne funkcie, druhý prázdny hárok textového dokumentu. Z nosa a zápästia jej trčali hadičky. Vybavil si scénu spred dvoch rokov. Mia sa pokúšala skrutkovačom dostať do vlastnej hlavy. Nevenoval jej pozornosť. Mal.

Textový dokument sa rozbehol.

„Subjekt potrebuje opraviť,“ prečítal Nikola z obrazovky a zahľadel sa na Miinu tvár. Nachádzala sa v limbe. Nad ľavým uchom mala vyholený štvorec. „Oblek operáciu zvládne, no musí byť napojený na užívateľa. Čas si môžete krátiť sledovaním jedného z dokumentárnych filmov,“ pokračoval text. „Monitor reaguje na hlasový povel. Stačí si vybrať. Pokiaľ si nevyberiete, dokument bude prehraný podľa náhodného výberu. Po úspešnom zákroku začne automatická deštrukcia bionického skeletu. Potrvá päť sekúnd,“ text sa stratil. Obrazovka chvíľu mlčala. Potom sa ozvala vtieravá melódia klavíra, sprevádzaná šumom mora.

Jedna z Nikolových rúk sa chopila skalpelu, druhá odsávačky. Na monitore sa objavil záber snímaný spôsobom First Person Camera. Zobrazoval morské dno, po ktorom sa pomaly pohybovali kraby. Skalpel v Nikolovej ruke sa priblížil k Miinmu spánku. Obrazovkou sa mihol jeseter, za ním celý húf. Melódia slabla, šum mora ustal.

„Lovu jesetera v Azovskom mori sa rybári venujú dlhé desaťročia,“ zaznelo z reproduktorov. Skalpel v Nikolovej dlani sa zaboril do kože nad ružovým uchom.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

6. marca
Peter Bartoněk