 |
Stála som v čiernej tme. Nevidela som si ani na špičku nosa, nieto ešte pod nohy. Všade bolo hrobové ticho. Snažila som sa upokojiť moje rozbesnené srdce, no z nejakého dôvodu sa mi to nepodarilo. To ticho mi až príliž pripadalo ako ticho pred búrkou.
Zrazu za mnou, asi v kríku niečo zašuchotalo. Intuitívne som sa rozbehla preč. Keď som opäť nič nepočula, rozhodla som sa, že by nebol zlý nápad nájsť v batohu baterku. Až vtedy som si uvedomila, že mám nejaký batoh na chrbte. Dala som si ho dole a trasúcimi rukami som sa v ňom hrabala. Našla som v ňom fľašu vody, zápalky, zopár proteinových tyčiniek, deku a na koniec, ako naschvál, na spodku batoha bola baterka. Vybrala som ju, zapla a začala som si svietiť na cestu.
Videla som, že som v strašne hustom lese, všade po zemi sa váľali popadané konáre zo stromov a určite aj cez deň sa sem prederie minimum slnečného svetla. Obzerala som sa okolo seba ako besná, no nevedela som prísť na to, kadiaľ som tam prišla. Nikde nebola žiadna ulička. Musela som sa sem doslova predrieť.
Zrazu som v tom tichu okrem vlastného srdca opäť začula to zvláštne šumenie v kríkoch opodiaľ. Napla som sa ako struna a horlivo rozmýšľala, čo robiť. Nevedela som síce, ako môj protivník vyzerá, no mala som pocit, že mojich šesťdesiat kilogramov by sa pred ním isto neubránili. A tak mi naozaj nič iné nezostávalo, len utiecť. Rozbehla som sa smerom k tomu najredšiemu kroviu, no furt som sa potkýnala. Mala som pocit, akoby som zakopávala dokonca aj o vlastné nohy. Pár krát som spadla na zem úplne, a to ma neuveritelne spomalilo.
O nie veľmi dlhú chvíľu som už nevládala a lapala po dychu. Keď som zrejme až príliž spomalila, niekto alebo niečo, ma chytilo za nohu a stiahlu do zablatenej zeme. Ťahalo ma to preč.
Snažila som sa niečoho zachytiť, no všetko čoho som sa chytila mi ostalo v zovretých pästiach. Nedokázala som sa ani len otočiť, aby som videla čo za stvoru ma to ťahá preč. Pomaly ma opúšťali aj posledné kúsky nádeje.
A ako ma to stvorenie ťahalo niekam do neznáma, moje telo sa odieralo o každú jednu skalu. Až nakoniec som do jednej narazila hlavou a pohltila ma temnota..
Prebrala som sa s neuveriteľným bolehlavom kde inde, ako v tme. Čierno čierna temnota ma pohlcovala. Nevidela som nič.
Mala som ubolené celé telo a hneď ako som sa pohla, aby som našla
baterku, som zjojkla od bolesti, ktorá mi vystreľovala do celého tela.
Nakoniec som boj s vlastným telom, po dlhej dobe, vzdala.
- „Nemala by si sa veľmi hýbať,“ zašepkal mužský hlas niekde
predo mnou.
Zľakla som sa a zadržala som dych.
– „Nemusíš sa ma báť,“ znovu sa ozval.
Bolo to zvláštne, no jeho hlas ma zvláštne upokojoval. Nazbierala som všetku odvahu, ktorá sa vo mne ešte skrývala a ozvala som sa: „kto si?“
-„Volám sa Den. A som ten čo ťa sem dotiahol,“ počula som ako hlasno prehltol, bál sa, že na neho budem nahnevaná alebo sa ho budem dokonca báť. No, a vlastne mal pravdu. Bála som sa ho.
-„Prečo si ma sem dovliekol? A keď sme už pri tom, nešlo to jemnejšie?“
Pokúsila som sa postaviť, no podlomil sa mi členok a začernelo pred očami. Pomaly, ako k ranenému zvieraťu sa Den natiahol ku mne. V ruke držal baterku, ktorá mi zrejme vypadla, keď som stratila vedomie. Zobrala som si ju od neho, pričom som sa prstami dotkla jeho ruky. Prešla cezo mňa akási elektrina, nedokážem to popísať.
Zapla som baterku a najprv som osvetlila priestor okolo nás. Boli sme v nejakej malej jaskyni. Prekvapilo ma, že som tu videla ohnisko, nad ním kotlík a okolo neho dva či tri spacie vaky. Následne som zasvietila baterkou na Dena. Hrbil sa, mal tmavohnedé vlasy, ktoré sa v tme zdali čierne a úplne žlté oči.
Potom som zasvietila na spomínaný boľavý členok a vykríkla som od zdesenia. Ani sa nedivím, že ma až tak bolel, mala som na ňom psie alebo vlčie uhryznutie.
-„Čo to je? Kto mi to spravil?“ opýtala som sa Dena, statočne premáhajúc slzy.
-„Ja,“ po chvíli priznal. Vydesene som na neho vyvalila oči, chcela som zacúvať, dostať sa od neho čo najďalej, no stena jaskyne mi v tom zabránila.
-„Chceš ma zabiť?“
-„Hm…,“ zamyslel sa, „áno.“ Teda, ten okolo horúcej kaše fakt nechodí.
-„Tak prečo si to už nespravil?“
Zasmial sa. „Čo by to bolo za zábavu?“
Naklonil sa bližšie ku mne, cítila som jeho dych na mojej tvári. Triasla som sa od strachu. „Vieš, čo som?“ zašepkal mi do ucha. Mlčky, roztrasene som pokrútila hlavou.
-„Zistíš,“ a perami našiel moje. Nechápala som to. No bozkával tak dobre, až som sa, ktovie prečo, prestala báť.
Náruživo ma bozkával na perách. Medzi jednotlivými bozkami vdychoval moje vzdychy. O chvíľu sa od pier posunul ďalej. Začal posievať bozkami moju sánku, neskôr krk. Posúval sa nižšie a nižšie a ja som sa nevládala brániť. Za pár minút som na celom tele cítila horúčavosť, ktorú nechali jeho pery všade, kde sa ma dotkli.
Ani som sa nenazdala a boli sme obaja nahí. Naozaj som nechápala čo robím, no bolo to, akoby som nedokázala prestať. Následne sme mali spolu styk, ktorý radšej opisovať ani nejdem. No keď sme skončili, pár minút sme ležali vedľa seba a zo mňa sa vytrácalo to čaro.
Odtiahol sa odo mňa, „je mi ľúto, že sa to muselo stať.“
Nechápavo som na neho pozrela. Odrazu sa mu začala rôzne skrúcať chrbtica a vo mne sa zas začala ozývať enormná vlna strachu.
Menil sa, formoval. Sekundu na to mi došlo, čo myslel s tým, keď sa pýtal, či viem čo je. On je vlkodlak. Počas premeny zachrapčal, „ale aspoň si nezomrela neuspokojená.“ A vydal zo seba zvuk, čo som mohla považovať za smiech.
Skočil na mňa, začal ma hrýzť, trhať a jesť. Ja som kričala ako o život, lebo v podstate, mi o život naozaj išlo. Posledné, čo som si pamätala, bolo, že byť zožratý zaživa je neúnosne bolestivé. Odhryzol mi kúsok z krku, môj krik ustal a…
….. a ja som sa zobudila, celá spotená v svojej posteli na internáte.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.