 |
Vošiel som do reštaurácie hotela Luna a rozhliadol som sa. Boli tam všetci moji spolužiaci, teda až na Miša, ten chýbal vždy. Pohľady väčšiny sediacich sa obrátili mojim smerom.
„Toto je stretávka maturitného ročníka 2011 z gymnázia?“
„Ktorá trieda?“ opýtal sa Karol sediaci pri krajnom stole.
„Áčka,“ odvetil som.
„No áno, je. A vy ste kto?“
Nespoznali ma.
„Samuel Gerhart. Prestúpil som v druhom ročníku z priemyslovky.“
Ľudia v miestnosti na mňa nechápavo hľadeli.
„Obávam sa, že ste na zlej stretávke,“ odpovedal opäť Karol. Ostatní si medzi sebou začali šepkať a prikyvovali. Ešte aj Lucia. A to som s ňou chodil až do maturity. No, chodil a robil aj tie ďalšie veci. Prvý krát. To by si mala pamätať.
„Som si istý, že som chodil do tejto triedy.“
Tentoraz sa ozval Ivan: „Prepáč, kamoš, ale nikto z nás si ťa nepamätá.“
Aký je z neho odrazu suverén. Pritom ho Gusto pravidelne zamykal na záchode a chudák Ivo mal z toho psychické problémy.
„Ste si istí? Samuel Gerhart,“ zopakoval som pre istotu svoje meno. Odpoveďou mi bolo záporné kývanie hlavou a udivené pohľady. Teda, skôr odsudzujúce. Také tie, ktorými pozeráte na kreténov, šialencov a slizkých úchylných bezdomovcov. Bol čas na ústup. Rýchlo som zamrmlal ospravedlnenie a vyšiel z miestnosti. Potreboval som sa dostať na matriku.
–
Zo záchoda vyšiel mladý muž a opýtal sa sediacich ľudí: „Už odišiel?“
„Pred chvíľou,“ odvetil Karol.
„Výborne. Nič ste mu nepovedali?“
„Tvárili sme sa, že ho nepoznáme, ako si nám prikázal.“
„Veľmi dobre. Určite teraz pôjde na matriku. Tam už ho Igor spracuje.“
„Nie je Igor mäsiar?“ opýtal sa Ivan.
„Je. Ale jeho brat pracuje na matrike. Ako som povedal, Igor ho spracuje. Potom zistíme, ako sa sem dostal.“
„A na čo nám to všetko bude, Samo?“ opýtala sa Lucia. Podišiel k nej a vášnivo ju pobozkal.
„Moc, Lucka. Vlastný vesmír, nad ktorým budeme vládnuť. A nielen my,“ obrátil sa na ostatných: „každý z vás dostane jeden, dva, alebo aj desať vlastných vesmírov!“
–
Oproti Hotelu Luna, za stolom na terase malej kaviarničky, sedel chlapík v stredných rokoch, popíjal zelený čaj a snažil sa nenápadne sledovať okolie. Len čo videl Samuela odísť, vytiahol z vrecka malý čierny predmet podobajúci sa na vysielačku. Otáčal modrým kryštálom uprostred, až kým nezasvietil.
„Tu agent 14. Cieľ vedie teroristickú bunku zloženú zo spolužiakov. Volavka odišla na matriku. Budem potrebovať posily na oboch miestach. Situácia by mala byť rovnaká ako obvykle, nezaregistroval som odchýlku väčšiu ako štyri kvarky. Je to ako cez kopirák.“
„Centrála rozumie. Posily prídu o dve minúty lokálneho času. Kde je možné otvoriť portály?“
„Rovnaké miesta ako minule.“
„Výbore. Akciu budeš koordinovať osobne. A ešte, Samo, volala Lucia. Nevie ktoré záclony má kúpiť.“
„Nemôže to počkať do večera?“ zavrčal agent.
„Nemôže, vraj potrebuje stihnúť autobus.“
„Tak jej odkáž, že chcem tie s obláčikmi.“
„Určite? Vravel si, že vždy urobí presný opak toho, čo chceš.“
„No však ja chcem tie druhé. Aký máme čas?“
„ Minúta štyridsať do začiatku.“
„V poriadku, idem na miesto a končím.“
–
Na matrike nikto nebol, teda ak nerátame Igorove bezvládne telo. Ranu do hlavy hasiacim prístrojom nečakal. Budovu potichu obkľučovali špeciálne jednotky Centrály pre kontrolu interdimenzionálneho cestovania. Vedel som to, veď som pre nich pracoval. Dookola vykonával tú istú misiu, už som ani nevedel, koľký krát. Cítil som neuveriteľnú únavu. Bola len jedna cesta, ako to celé ukončiť. Zničiť Centrálu. Vybral som z vrecka kvantový menič, otvoril som zadný kryt a vytiahol bezpečnostnú poistku. Potom som otáčal modrým kryštálom, až kým trikrát nezablikal. Pred mojimi očami sa vytvoril portál vedúci priamo do kancelárie riaditeľa. Vošiel som. Šedivý muž, doteraz sediaci za stolom, sa postavil a podišiel ku mne.
„Práve včas,“ povedal s veselosťou v očiach. Mal moju tvár…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.