 |
A zrazu tam bol.
V strede blesku, ktorý sa z ničoho nič objavil na oblohe bez oblakov počas bezveternej noci.
Stál po členky v mláke na zablatenej a pustej lúke. Zlomený, zmätený a odvrhnutý. Pozrel sa smerom na nebo a s otvorenými ústami prvýkrát hľadel na hviezdy.
Z oblohy zahrmelo a z diaľky sa blížila búrka.
„Otče, nie! Prosím, nie!“,skríkol do tmy.
Ruky spojil v modlitbe a nepretržite sa díval hore. Po chvíli zvýšil hlas v modlitbe a začal kričať, preklínať, prosiť a znovu sa modliť. Snažil sa hodiny.
Sľuboval všetko čo len od neho Otec chcel počuť. Sľuboval mu vernosť, poslušnosť až do konca vekov,len aby ho k sebe vzal späť.
Potom pochopil, že ho nikto nepočuje. A už určite nie On.
Spojené ruky sa mu rozplietli a on padol na kolená. Rukami stlmil náraz na tvrdú hlinu, no i tak kolenom narazil na ostrý kameň. Cítil ako to bolí, akoby mu každá molekula v tele vybuchla. Reflexne sa posadil a chytil sa za koleno.
Po líci mu stiekla slza a z úst sa mu vydral vzlyk. Na chvíľku zostal v šoku.
Prestal sa navôkol ozývať jeho plač a krik.
Najprv si myslel, že je tam predsalen niekto s ním. Párkrát zažmurkal a rozhliadol sa. Dychtivo si premeral všetky stromy, ktoré ho obkolesovali.
Nič.
Zamračil sa a zhlboka vydýchol.
Potom zacítil na tvári niečo chladivé a mokré.
Opatrne si zotrel slzu z líca a s prekvapením v očiach sa na ňu pozeral. Leskla sa ako hviezda tam hore na nebi. Svietila mu na tvár ako jeho osobné malé Slnko.
Začala sa mu kĺzať po prste dolu. Snažil sa ju chytiť, aby mu neušla pomedzi prsty. No cítil sa ako v spomalenom filme. Nebol dostatočne rýchly na to, aby ju hneď zachytil v dlani. Nie v tomto svete. V tom momente sa z oblohy zniesol dážď. Taký chladný, studený a krutý, že mu slzu vyrazil s prsta len stotinu sekundy pred dopadom do jeho dlane. Padala do tmavej zeme pod ním. Taká krásna a zraniteľná ako duša človeka.
V panike sa začal hrabať v zemi.
„Nie!“,ozývalo sa naokolo. Jeho bolesť sa niesla okolím ako zavytie zraneného zvieraťa. Bola takmer hmatateľná. Jeho prsty sa neprestali zarývať do úbohej zeme, ktorú doslova vytrhával z pola. Musel ju nájsť, lebo vedel, že je jeho jedinou nádejou, že sa raz vráti domov. Nechtami škrabal do tvrdej zeme a snažil sa vyhrabať z nej kúsok zo seba. Z vlasov mu kvapkala slaná voda dažďa a pomaly mu zahmlievala zrak.
Bolo to zbytočné. Nejak vedel, že jeho Otec naschvál zoslal na zem dážď, aby spláchol posledné dôkazy svojho činu.
Zreval na plné hrdlo a vyčerpane sklopil hlavu. V prvej sekunde si pomyslel, že si to zaslúži. Všetko čo sa mu stalo si zaslúži.
Pozrel sa na svoje ruky. Boli zmáčané hlinou a krvou. Takisto ako vtedy, keď sa s víťazoslávnym úsmevom stvorenia vrátil za Ním. Myslel si, že ho za to Otec pochváli, že je schopný toho, čo On. Jeho vzlyky sa rozliehali po celom okolí.
Pred očami mu preblesla zničená a sklamaná tvár jeho Otca, keď mu ukázal čoho je schopný. V mysli sa mu dookola krútila jedna veta : Zaslúžil si si to. Zaslúžil si si to. Zaslúžil…
Začal sa na mieste knísať dopredu a dozadu. Ako malé dieťa v klbku strachu sa rozplakal.
Jeho bratia a sestry boli zničení jeho činom, no on stále nevedel, čo urobil zle.
Prečo mi to jednoducho nepovedali? Prečo ma nepoučili ako starostliví súrodenci a namiesto toho som videl iba strach v ich očiach?
Potom prehovoril On. Bol tak nahnevaný ako ho počas celého svojho bytia nevidel. No nebál sa. Jeho Otec mu určite odpustí, prebleslo mu hlavou. Vysvetlí mu, čo urobil zle a poučia sa z toho všetci.
Veril tomu. Naozaj veril. Veď Otec neodsudzuje slobodnú vôľu rozhodnutia.
Potom však pochopil, že sa naozaj nahneval. Nekričal, ale cítil Jeho silu. Cítil tú bolesť akoby bola jeho vlastná.
A v tom momente sa svojho Otca prvýkrát bál. Myslel som si, že ho tým poteším, že jeho prvý syn má schopnosť tvoriť rovnako ako jeho Otec.
Nevnímal aké slová sa na neho zosypali. Cítil Jeho odpor.
Niekde v jeho vnútri sa mu vtedy vzbúrila krv a vykríkol na plné hrdlo, že chcel pomôcť, potešiť ich tým, že im ukáže čo je schopný stvoriť.
Pamätal si ako sa otočil na toho človeka, ktorého stvoril z vlastnej krvi a hliny, ktorému dal anjelsku tvár ako dal jeho Otec prvým ľuďom. Cítil spokojnosť k svojmu výtvoru. Rozprával ako si myslel, že len On je schopný takých vecí, no neveril, že sa to podarí.
Niekde medzi vysvetľovaním ako sa to stalo, jeho hlas prestal znieť ako zvonkohra a začal dunieť bubnami. Nástojčivejšie obhajoval svoje konanie každou sekundou.
Čím som sa previnil voči tebe Otče?
Bolesť a hnev z Neho sršali ako iskričky ohňa a vtedy naňho ukázal prstom a zriekol sa ho. Zriekol sa jeho duše a v tom momente prestal existovať. Rozpadol sa na milión kúskov a jeho čistá duša sa poškvrnila pádom na zem. Uvedomoval si, že sa stáva niekým iným. Vyhnancom z neba a osamelým rytierom bojujúcim za seba. Keď padol na zem, vedel, cítil, že už nieje anjelom. Dúfal však, že Otec mu nechá aspoň kvapku jeho sily. Vtedy mu vytryskla slza na líce.
Bola to jeho posledná kvapka milosrdenstva a stratila sa však v obyčajnosti dažďa z tohto sveta.
Lucifer vstal a v tej chvíli ho obliala zloba. Nenávidel.
Och Bože ako veľmi nenávidel!
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.