 |
Neznášam pondelky.
Nie, nie som Garfield.
Som obyčajná snehová vločka, ako ty. Tiež určite neznášaš pondelky. Ak nie pondelky, tak utorky, stredy a tak ďalej. Niekto možno neznáša i soboty. Viete si to predstaviť?
Všetci máme tie dni, keď sa nám nedarí. Mne napríklad vtedy padajú veci z rúk. Čokoľvek. A vždy sa to deje v pondelok. Akoby sa moje telo nevedelo spamätať z toho, že víkend skončil a ono má normálne, sústredene pracovať.
Samozrejme, všade meškám. Len v pondelky.
Je jedno, či sa ten deň začne úžasne, alebo nie. Aj keby sa zobudím vedľa nádhernej blondíny, pokiaľ je pondelok, všetko sa poserie. Budem rád, že nemám AIDS a nechýba mi noha.
Niečo také sa mi stalo dnes. Otvorím oči a vidím biely strop. Pootočím sa, vedľa mňa závoj žltých vlasov. Výborne. Nedeľa vyšla na…
Nedeľa?!
Do… intímnych partií slečny vedľa mňa, musím byť v práci!
Zaostrím mimo moju posteľ a zisťujem, že to nie je moja posteľ, ale jej, lebo som očividne v jej izbe a nie v mojej. Nepamätám si totiž, že by som kedysi bol mažoretka. Zaostrím ešte viac, aby som dovidel, čo je za oknom.
Červená ranná obloha a kopec, ktorý by som nemal vidieť. Takže som na opačnej strane mesta než je môj dom a práca, od ktorej bývam dvadsať minút.
Áno, je pondelok.
–
Panicky začnem zbierať moje oblečenie zo zeme. Dievčina sa preberie a uprie na mňa mačací pohľad.
„Dobré ráno,“ pozdravím. Veď som slušne vychovaný.
„Kam sa tak ponáhľaš?“
„Do práce. Nejde nejaký autobus do centra? Musím tam byť o ôsmej.“
„Sedem tridsať dvadsať, jednotka,“ zašomre a prevalí sa na druhý bok.
„Ty nemusíš vstávať?“ pýtam sa a zapínam si rifle.
„Ale hej, veď idem, oci!“ odvetí jedovato. Letmo sa usmejem. Meno si nepamätám, len jej tetovanie na lýtku, ale myslím, že sa ešte uvidíme.
Natiahnem si mikinu a vrhnem pohľad na nástenné hodiny. 7:40! Kurva!
„Myslím, že som to zmeškal. Kedy ide ďalší?“ zakričím, zatiaľ čo hľadám peňaženku.
Vyberie si kefku z úst: „7:50.“
„Vďaka!“ vybieham z bytu dúfajúc, že mám v mobile jej číslo.
–
Zastávku má našťastie pred domom. Autobus zatiaľ nikde, len vytrubujúce autá dráždia moju ospalú myseľ.
Spomalím a siahnem do vrecka. Chcem skontrolovať nové čísla v mobile, ale mobil nenachádzam. Nenachádzam ho ani po prehľadaní všetkých ostatných vreciek. V mysli sa mi vynorí rozmazaný obraz, ako ho kladiem vedľa mojej pravej nohy, keď som si zaväzoval šnúrky. Zabudol som ho u nej dlážke.
Pondelok.
Vraciam sa späť, dúfajúc, že mám čas, a vo vchode sa zrážam so slečnou Potetovanou.
„Prepáč, zabudol som si u teba mobil.“
„Viem. Je na botníku,“ podáva mi kľúče. „Potom ich hoď do schránky. A napíš mi číslo!“
Konečne! Po troch rokoch samoty niekto! Pondelky možno nie sú také zlé.
–
Veziem sa výťahom, keď sa otrasie. Asi to nič nie je, to sa starým výťahom občas stáva.
–
Vojdem do jej bytu. Mobil je presne tam, kde povedala. Zapínam displej a vidím na ňom čas 7:55. To sa zase bude blbo vysvetľovať šéfovi.
Zamykám. Bežím dolu, nemienim čakať na výťah, aj keď neviem, kam sa ponáhľam. Možno blondínu ešte stihnem a pôjdeme do mesta spolu. To bude ono, tam sa ponáhľam.
–
Pri vchode zastanem. Niečo mi zavadzia v ceste. Je to veľké, zaberá to celé dvere a pôsobí to mäsito. Dotknem sa toho. Naozaj je to živé. Po hladkej koži tomu steká sliz a ruka sa mi zalepí. Odstúpim a prezerám si tú vec. Pravdepodobne to bude obrovské chápadlo, lebo na spodku vidím rad prísaviek. Kde by sa tu však vzalo také veľké chápadlo?
Vybehnem naspäť do dievčinho bytu, aby som sa rozhliadol z okna.
–
Vonku vládne peklo, nejaký obrovský tvor pripomínajúci chobotnicu likviduje krajinu okolo, len činžiak, v ktorom som, si nevšíma. Dolu vidím rozpučené zvyšky Potetovanej.
–
Už pár hodín sa tmolím jej bytom. Internet nefunguje, a tak si prezerám knihy. Samé Evitovky.
Takže, aby som to zhrnul: zmeškal som nástup do práce, dva autobusy, potenciálnu lásku môjho života a začiatok apokalypsy. Som uväznený v byte bez prúdu, len s policou ženskej brakovej literatúry.
Ako ja neznášam pondelky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.