 |
Pondelky bývali vždy najhoršie. Ako zdravotná sestra som si veľa zábavy v práci neužila. Tajne som si zapisovala, koľkokrát som už nejakému nešťastníkovi pichla do zadku ihlu. V pondelok som rozdávala bodnutia viac ako obvykle. O druhej sa mi konečne podarilo vykĺznuť z ordinácie a zapáliť si cigaretu. Ruky sa mi od nedočkavosti tak triasli, že mi cigarety vypadli z rúk. Keď som sa postavila, všimla som si, že sa smerom ku mne blíži môj niekdajší spolužiak. Bol síce na farmácii, ale niektoré prednášky a aj akcie sme navštevovali spoločne. Už vtedy bol čudák. Teraz však pôsobil ako závislák na heroíne. Mal podliate oči, bol vychudnutý a neupravený.
„Čo tu robíš?” spýtal sa ma.
„Ja tu pracujem. Čo tu robíš ty? Ideš na kliniku?” vrátila som mu neúctivú otázku, pred ktorú sa ani neunúval pripojiť pozdrav.
„Konečne sa mi to podarilo. Konečne som vytvoril tú látku,” rehotal sa ako šialený.
„O čom to rozprávaš?”
„Vytvoril som tú látku, po ktorej získaš presne to, po čom túžiš. Chápeš to? Chápeš, aký je to ob-jav? Bude zo mňa milionár. Nie, nikto to nepodporí, všetky dobré veci sa vždy ututlajú. Musím to povedať každému, kým po mne nepôjdu. Tu máš inštrukcie a kľúč,” podával mi zhužvaný papierik a rýchlo kráčal ďalej, ako keby sa pri mne ani nezastavil.
Striaslo ma a úprimne som ho ľutovala. Vždy pôsobil trochu trafene, ale teraz by sa mal dať určite liečiť, nech berie akékoľvek drogy. Od toho momentu som si však na neho vôbec nespomenula, lebo práce bolo vždy toľko, že som ledva stíhala myslieť aj na niečo iné ako prácu, jedlo, párty, sex a znovu prácu. Keď sa mi však do rúk dostali miestne noviny a uvidela tam stránku s nekro-lógmi, začali sa v mojej hlave odohrávať obrovské myšlienkové pochody. Žeby ho naozaj niekto zabil? Faktom je, že ľudia sú od prírody veľmi zvedaví. A aj keď som mala skvelý život, bola to trochu rutina. Je teda jasné, že som to musela už len z čisto profesného záujmu preskúmať.
Adresa ukazovala, že to je neďaleko mojej práce. Bol to jednoizbový byt, v ktorom nebol jediný kus nábytku, len biele steny. Určitá dávka adrenalínu ešte viac naštartovala moju zvedavosť. Podľa papierika som našla pod uvoľnenou parketou sáčok so šedým práškom a obrovský zakladač s množstvom poznámok písaných rukou. Všetko som si hodila do veľkej kabelky, zahladila stopy a trasúcimi sa rukami som zamkla byt.
Sakra, mne sa to naozaj páčilo. Takto mi srdce nebilo od strednej. Ponáhľala som sa domov, sadla som si na gauč a vychutnávala nové pocity. Naozaj to vyskúšam? Z malého papierika som vedela, že to, čo spolužiak vytvoril, bola droga pripravená z ľuľkovca zlomocného alebo ako ho on nazýval, nadragula. Zo štúdií ale aj z dohľadaných informácií som sa dozvedela, že ide o jednu z najjedovatejších rastlín na svete. Začala som študovať spolužiakove poznámky. Zabralo mi to celé poobedie. Táto jedovatá rastlina ho fascinovala už odmalička, kedy si ju nechtiac splietol s čučo-riedkami a priotrávil sa ňou. Vďaka fascinujúcemu zážitku celé roky študoval sám na sebe halucinogénne účinky. Dovtedy som ľuľkovec poznala len v súvislosti s atropínom, ktorý používajú oční doktori na rozširovanie zreničiek. Lenže izolovaný alkaloid z rastliny v malom množstve nie je nebezpečný. Čítala som ďalej a dostala som sa k tomu, ako sa spolužiakovi podarilo izolovať niektoré látky z rastliny tak, aby po požití spôsobovali halucinácie, ale neboli nebezpečné. Čo ak však umrel práve následkom otravy? Musela som to zistiť. Zhodou okolností som si zabezpečila protijed, takže som mohla najprv vyskúšať, o aké halucinácie ide. Zobrala som si lyžičku, dala si presne stanovenú dávku a čakala, čo sa stane. Nejaké skúsenosti s omamnými látkami som už mala, ale kto s prístupom k toľkým liekom a látkam nie? Prešli asi tri minúty a stále nič. A potom som si ho všimla. Sedel na mojom kresle. Môj otec. Bol presne taký, akého som si ho vysnívala. Mal ostrú bradu ako ja, oči však modré, nie ako moje hnedé. Vlasy mal už šedivé, ale stále krásne vlnité.
„Tak si ma konečne našla. Dúfam, že si so sebou spokojná. Vyzeráš presne ako tvoja mama.”
„Kde si bol doteraz?” spýtala som sa ako keby bol skutočný.
„Robil som na lodi. Celé veky. Od tvojho narodenia. Drhol som paluby, makal v kuchyni. Chcel som si zarobiť, aby ste mohli mať vy dve dobrý život.”
„Nikdy si sa nevrátil a nikdy si nám žiadne peniaze neposlal.”
„Nevieš si predstaviť čo všetko som zažil. Raz nás zajali morskí piráti, takže som sa nedobrovoľne dostal až na druhú stranu sveta,” v tom sa však zarazil. „Nevyzeráš, ako keby si mi verila. Ty nechceš počuť moje príbehy? Vieš, ako veľmi som chcel byť s vami. Sníval som o tom, ako prídem a dám vám všetky peniaze, ktoré som zarobil.”
Keď som svoj skeptický pohľad vymenila za pohľad plný záujmu, pokračoval ďalej. Rozprával mi neskutočné príbehy a ja som mu verila. Nikdy som sa necítila lepšie. Bola som doma s otcom, ktorého som nikdy nepoznala. Nepriblížila som sa k nemu bližšie, aby som si overila, či je skutoč-ný, ale ani nebolo kedy. Až sa napokon vyparil. V jednej chvíli sedel v kresle a v druhej už nie. Zablikala som očami, pretrela si ich, či dobre vidím, ale bol skutočne preč. Nemala som však žiadne iné príznaky precitnutia.
Keď som sa trochu vrátila do reality a začala logicky uvažovať, prišla som na to, že ten hajzel to naozaj dokázal. Čítala som si v spolužiakovych poznámkach ďalšie hodiny. Popisoval svoje halucinácie, ktoré boli najprv smiešne mladícke zážitky s vymyslenými vílami, neskôr sa však pretransformovali do jednej konkrétnej osoby, ktorú si vysníval. Očividne by jeho úsilie nebolo tak úporne pokračovalo ďalej, ak by v tom nebola ženská. Do detailov rozoberal, ako s ňou chodil na rande, ako sa do seba zaľúbili, ako sa spolu milovali a ako ju predstavil rodičom. Počkať! To musela byť časť halucinácie, aj keď mne sa zdalo všetko okolo môjho otca skutočné a čas plynul tak, ako mal. Musela som to skúsiť znovu, musela som sa ho dotknúť a zistiť viac. Zobrala som si teda ďalšiu dávku.
„Kde sme to skončili, dievčatko?”
„Hovoril si mi o tom, ako ste stroskotali na tom ostrove.”
„Ach, áno, porozprávam ti viac, ale musíš ma zobrať na vzduch, chcem vidieť tvoje mesto.”
Nenamietala som. Zobrala som ho pod pazuchu. Stláčala som mu ruku tak silno, ako som vedela.
„Skúšaš moje bicepsy?”
„Nie, len chcem vedieť či si skutočný.”
„Samozrejme, že som.”
Prešli sme sa po parku a cítila som sa ako malé dieťa. Nič nenaznačovalo, že by ľudia okolo mňa boli vymyslení. Bolo možné, že ma ostatní videli tak, ako keby som sa prechádzala a rozprávala s duchom? Moje otázky na druhý deň zodpovedala kamarátka, ktorá sa ma spýtala, kto bol ten gen-tleman, s ktorým som sa včera prechádzala. Nadragula už v žiadnom prípade nemohla prúdiť v mojom obehu, takže som vedela, že nesnívam. Dostala som strach. Zrazu sa mi môj život vôbec nezdal rutinný. Aby som sa vrátila do reality, vybrala som sa ten večer na párty. Rozhodnutá už ľuľkovec nikdy viac neskúsiť som vyšla z bytu. Onedlho ma zastavila dobre vyzerajúca blondýna.
„Zobrali ste niečo, čo patrilo môjmu priateľovi.”
„Nerozumiem,” nechápavo som krútila hlavou.
„Chcel vyzradiť moje tajomstvo, a tak som ho umlčala. Teraz musím umlčať vás.”
Vtedy som chtiac-nechtiac pochopila. Vytiahla nôž a ja som dúfala, že je to len halucinácia. Zatvorila som oči a snažila sa prebudiť. V tej chvíli som začula, ako môj otec kričí a dvíha nad hlavu lopatu: „Tu máš, ty sviňa, môjmu dievčatku nikto ubližovať nebude.“
Ako padala na zem, nožom mi poškrabala stehno a ja som pochopila, že sa mi to nesníva.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.