 |
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých čitateľov (pozn. red.)
Štvrtok, ďalší diel mangy od neznámeho kresliča, opakovala si už asi tisíci raz Monika. Kúsky zošitovej mangy jej ktosi začal vhadzovať do poštovej schránky s perfektnou pravidelnosťou každý štvrtok. Už hodné dva mesiace. A čo bolo ešte zvláštnejšie, komiks bol akoby o nej.
Monika si spomenula na prvý zošitok. Nečakane ho našla v tučnej obálke bez adresy, či hocijakej značky. Bezfarebný, nevýrazný, no vystretý a čistý. Volal sa ako ona. A hoci sa jej sprvu protivil, neskôr ju miatol, teraz bola zvedavá a vnímala to ako lichôtky a pozornosť kohosi v jej blízkosti. I keď bol príbeh o jej náprotivku, komiksovej Monike s bohatým sexuálnym a partnerským životom, rýchlo sa do svojho obrázku zahľadela. A teraz sa v nej videla, aká vždy chcela byť. Ktosi ju teda idealizoval a vložil na papier. A ten znesie veľa.
Monika si čakanie skrátila robením raňajok. Slaninovými plátkami obložila tanier, bohato ich poliala horčicou. Chlebíky si ešte predtým namočila zvyšnou masťou. Tak to mala najradšej. A či ju napadlo obzrieť sa potajomky z obloka, kto jej tie komiksy vhadzuje (a zrejme aj kreslí) každý týždeň? Skúšala to, žiaľ, vždy bez prisľúbeného výsledku. Ako si k raňajkám prichystávala dve malé klobásky (dámske, ako sama hovorievala s hladujúcim úsmevom), myslela na to, ako jej komiksová verzia zviedla pouličného maliara z Filipín, akéhosi Chenga. Bol prekvapivo vysoký a plecnatý, žiaden ten špunt, typický pre onú časť exotickej Ázie. Pripomínal jej jedného herca, hrajúceho istú komiksovú postavu. Nadľudsky silný, pritom vložený do priemerne, no sexi vykrojeného atléta. V príbehu sebavedome, s vyzývajúcou drzosťou požiadala ázijského partnera, aby sa šli najesť, kamsi k stánkovému ramen, a potom si to vypálili priamo do najbližšieho hostela v meste.
Monika už miešala do čiernej kávy pridanú stéviu (rafinovanému cukru sa snažila kvôli nadváhe vyhýbať), kútiky sa jej zhybli do nevýrazného úsmevu: komiksová Monika v poslednom diele neznámeho nápadníka tomu číňankovi, či čo to bol, po tom, čo ju vyvrcholil jazykom, odrezala penis britvou. Stačilo mu povedať: „Poď, pohrám sa s tebou,“ a len čo sa postavil aj so stopoteným údom, z poruke pripravenej kabelky vytiahla britvu, jedným švihom ju otvorila a preťala koženú rúrku. Výstrel napumpovaného semena s krvou jej strelil do tváre, no pripravená zatvorila oči, otvorenou pusou si užila ejakulát. Dala mu, zmrdovi!
Bolo osem hodín aj niečo po. Monika si zviazala okolo širokých bokov županový opasok a v papučiach vyšla na preddvorie, k bráne. V schránke rukou ulovila obálku. „Jupí,“ zhíkla. Prebehla dovnútra. Buchot dverí jej v podvedomí zaručil, že jej svet jej nepriedušný, hermeticky zatvorený. Žiadna cudzia realita tú jej nezašpiní. Nikdy. A zvlášť nie, keď je tu s ňou aj jej druhé ja. Papier znesie aj váhu skutočného človeka. Prebehla izbou, ktorú obliehali hradby políc s knihami. Bola hrdá zvlášť na túto izbu, a hoci ju nemala komu ukazovať, hrdo o nej sama sebe prehlasovala, že ide o cisársku zbierku mangy.
Zasadla si k raňajkám a začala chrumkať prepečenú slaninu. Druhou rukou pohladkala obyčajný zošit bez riadkov, ktorý už vybrala z obálky. Otočila zošit na zadnú stranu – manga predsa začína na konci. Na obalu písalo hrubými písmenami: „#32.diel: Vyvrcholenie.“
A tak prstami roztvorila obálku a začala čítať. Vyvrcholenie, počudovala sa. Razom bola zvedavá viac než inokedy. Autor ju zámerne navnadil, upozornil na čosi prelomové. A tak jej hlavou bežal film: „Monika ďalší deň aj zabudla na toho Číňanka. Nechala ho tam len tak, z vtáka mu tryskalo toľko krvi, že mohol vydržal nanajvýš desať minút, keď si ho snažil upchať dlaňami. Medzitým sa šla umyť do kúpeľne. Ale dobre, že naňho zabudla, najskôr už bol beztak minulosťou. Ráno jej ktosi písal správu. To číslo nepoznala. Keď naň volala, bolo bez odozvy. A čo jej písal neznámy? Chcela by si sa zmeniť, však? Môžeš, keď prestaneš žiť v bludoch. Nie, počkať. Ty už si súčasťou bludov, viď túto Moniku. Môžeš si za to sama. Vieš koľkým si skalpovala predkožky…“
Monika okamžite sčervenela a srdce rozpumpovalo šialenú jazdu – v obrázkoch našla svoju tvár, okrúhlu, bucľatú. Za okuliarmi malé guľôčky. Presne tak vyľakané, aké mala teraz ona.
„Pozri sa ďalej, ty malá chudera,“ ukazoval komiks ďalej. „Pozri sa, ako si sa stratila zo skutočnosti a vnorila do fantázie. K tomu tak mizerne nešťastnej. Sledujem ťa a viem, že chceš byť dlhšiu dobu ako ja. Vidíš sa vo mne, aj keď robím tieto zvrhlosti. Už to chápeš?“
„Čo to má, dopekla, byť? To je nejaký fightclub či čo?“ spýtala sa samej seba Monika. Z ruky pustila slaninový plátok.
„Dochádza ti to? Máš dve vysoké školy a dom plný kníh. Čo? Čo? Chápeš tomu všetkému?“ Choď, prosím pekne, do pivnice a pozri sa na dno mrazničky.“
S otvorenými ústami, rúčkami vytrasenými, nechala zošit tak, a neisto sa premiestnila domom až ku schodom do pivnice. V hlave mala scenáre jej rôznych obľúbených kriminálok o vrahoch a deviantoch, psychiatrických jednotkách, ktoré jej telo nájdu v mene ťažkej, rébusovitej vraždy.
Odvážila sa na stlačenie vypínača svetla a krokom sťaby odsúdenej na smrť sa stiahla do pivnice. Tam nebolo nič – teda, vnímala to, že vrah je ukrytý, alebo čo. Stále tu smrdeli desaťročia výparov z otcovej (nebožčíkovej) „embéčky“.
Podišla k mrazáku. Nedbala, že papuče v tvare Pikačua sa jej okamžite zašpinili v hlinenej podlahe. Stála nad širokým boxom, ktorý nejavil funkciu, že chladí. Ale mal byť už niekoľko mesiacov vypnutý, teraz svietili kontrolky.
„Kristepane,“ pošeptala si Monika a prstami podchytila rúčku mraziarenských dvierok.
Otvorila ju, a okamžite ju naplo do zvratkov. Na zemi sa v mláčke kúpali ešte celé kúsky žltkastej slaniny. A v boxe – Monika chcela položiť druhý pohľad do mrazničky, no znova sa vyvracala – ležali kúsky penisov a genitálií, pekne poukladané a zamrazené ako kilový balík bratislavských párkov.
Ten komiks… v pachuti žalúdočných štiav si spomenula na zošit. Jeho odkaz. Čo to má znamenať? Ako môže byť tou náprotivnou Monikou z komiksu? Kto je jeho autor? Odkiaľ vie to všetko?
Ale keď dokázala udržať ako-taký krátky pohľad na balík odzeraných penisov, došlo jej, že ten neznámy musí byť v tomto dome. V tejto nepriedušnej, hermetickej realite. Už chápala, prečo nikdy nevidela nikoho vhadzovať komiks do schránky.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.