 |
Neprekvapilo ma to, veď som už týždeň ležal a 74 rokov nie je najhorší vek. A to som si kedysi myslel, že sa nedožijem päťdesiatky. Neprekvapilo ma ani to, že som si stále uvedomoval svoju vlastnú existenciu. Tak nejako som to vždy čakal, hoci som si nikdy nebol celkom istý. Vlastne som sa na smrť tešil. Nie preto, že mi zdravie už tak veľmi neslúžilo alebo že som bol unavený životom. Ja som bol iba hrozne zvedavý. Chcel som sa konečne dozvedieť, čo je na druhej strane, nevedomosť ma zožierala. Teraz som to konečne zistil. Minimálne som vedel to, že smrťou sa život nekončí. Alebo sa to po smrti už nevolá život?
„Vitaj opäť doma,“ ozval sa známy hlas. Neviem odkiaľ sa ozval, no nevyľakalo ma to. Ani som nevedel odkiaľ ten hlas poznám, bol skrátka známy. Žeby Boh? Nie, Boh nemohol mať takýto hlas. „Aký bol život?“ opýtal sa znova ten hlas.
„Mohlo byť aj horšie,“ odvetil som naoko nezaujato, ale moja zvedavosť rástla. Hlas sa zasmial.
„Vždy to robíš. Tváriš sa, že je ti to jedno, ale v skutočnosti si nikdy nie si istý.“
„Kto si a ako to o mne môžeš vedieť?“
„Neboj sa, na všetko si spomenieš. Potom od Teba očakávame zhrnutie,“ povedal mi hlas miesto odpovede a odmlčal sa. V tej chvíli som vedel, že pôvodca hlasu už pri mne nie je. Začal som si spomínať.
Hlas ktorý ma privítal bol niečo ako nadriadený, hoci v tomto svete vlastne funkcie alebo hierarchia neexistovali. Predstavoval som si ho s tvárou môjho bývalého šéfa. Hovorím predstavoval, presnejšie označenie by bolo vizualizoval, či dokonca zhmotňoval. Neexistuje tu pevná forma, priestor ani čas. Všetko má v područí vôľa. A tá moja bola stále ovplyvnená životom, z ktorého som prišiel. V skutočnosti sme sa ani nerozprávali. To že som ho počul a že som sám hovoril bola zase iba práca mojej vôle. Vraj sa do toho zase dostanem.
„Kde je?“ opýtal som sa, keď som si na Ňu spomenul.
„Manželku tu nemáš.“
„Nie manželka. Kde je Ona?“
„Ešte by si sa s Ňou nemal stretávať. Je to príliš skoro.“
„Nehovor mi čo by som mal, alebo nemal. Nerobím to prvý krát,“ odvetil som nahnevane. Emócie fungujú na úrovni vedomia silnejšie ako v akustickom rozhovore.
„Sám vieš, kde je,“ odpovedal mi. Mal pravdu. Vedel som to. Vedel som všetko. Stále som si nezvykol.
Vyhľadal som Ju. V okamihu som bol pri Nej. Alebo Ona pri mne, ťažko to opísať. Rozhodne ma jej prítomnosť tešila. Vlastne som sa celý rozžiaril, alebo také niečo. Neviem. Ona si to všimla. Tiež žiarila. Spomenul som si. Patrili sme k sebe. Chceli sme k sebe patriť. Bola so mnou v poslednom živote. Aj v tých predchádzajúcich. Vždy bola so mnou. A ja s Ňou.
„Ako sa máš?“ opýtal som sa. Bola to divná otázka. Nezmyselná otázka. Ona to chápala. Vždy to chápala.
„Mohlo byť aj horšie,“ odpovedala. Zasmial som sa. Vyjadril som pocit smiechu. Na tom nezáleží, chápala to. Dali sme sa do reči. Začali sme spomínať. Bolo to krásne.
„Stále som si celkom nezvykol,“ priznal som sa.
„Prídeš do toho, ako vždy. Nezabúdaj, že som umrela pár desaťročí pred Tebou. Mala som trochu viac času.“
„Čas. Na tom tu predsa tiež nezáleží.“
„Kým si zvykneš, tak to trvá. Potom už na ňom nezáleží,“ odpovedala mi. Spomínalo sa mi pri nej ľahšie. Potom ma zavolal Šéf.
„Si najlepším realizátorom. Tvoje práce majú priam umeleckú úroveň,“ začal zoširoka. Nepovedal mi nič, čo by som sám nevedel. Niečo sa mu teda nepáčilo. Vedel že to viem. Všetci tu vedeli všetko. Začínalo ma to štvať. Aj to vedel.
„V takomto tempe nemôžeš pokračovať. Skáčeš z realizácie do realizácie. Potrebuješ trochu oddychu,“ myslel to dobre. Mne to bolo jedno. Aj to vedel.
„Je to príkaz?“ opýtal som sa.
„Vieš že niečo také tu neexistuje.“
Vedel som. Aj On vedel.
Sedel som v mojej starej izbe z posledného života a ťukal do dotykovej obrazovky počítača. Pripravoval som ďalšiu realizáciu. Objavila sa pri mne. Vedela. Ale aj tak sa ma pýtala. Vedel som že vie. Aj tak som jej odpovedal. Chápala to.
„Vždy používaš rozhranie z posledného života. Predtým to boli dierne štítky.“
„Viem, spomínam si. Nákresy na papyrus, kresby na stenu, hlinené tabuľky. Vždy si potrebujem pripomínať poslednú real… posledný život,“ odpovedal som. Mal som radšej slovo život ako realizácia. Vlastne to neboli slová, skôr idei, myšlienky. Na tom nezáleží.
„Už dávno si mohol mať nový, dokonalejší vesmír. Stále používaš ten istý,“ poznamenala.
„Mám ho rád. Ty si tiež už dávno mohla mať vlastný. Stále používaš môj.“
„Tak skvelé realizácie ako Ty by som aj tak nikdy vytvoriť nedokázala.“
„Dokázala. Máš skvelé nápady. Ale nechceš,“ povedal som zatiaľ čo som nastavil úvodné parametre života.
„Bez Teba by to nebolo ono,“ priznala. Vedel som.
„Bez Teba by to pre mňa nemalo zmysel,“ povedal som a pridal v nastavení života miesto pre ďalšieho jedinca.
„Spomínaš na Rím? Ja som bola otrokyňa a ty otrokár. Nakoniec sme obaja skončili ako štvanci.“
„V Egypte si bola majetná dcéra diplomata a ja prachobyčajný robotník zo slumu.“
„Ale vždy to bolo krásne.“
„Vždy,“ potvrdil som plný čerstvých spomienok z posledného života. Dvadsiate prvé storočie, obaja sme boli celkom obyčajní ľudia, obaja s vlastnými problémami. Ona žila príliš krátko, ja zas príliš dlho, ale aj tak to stálo za to.
„Čo to bude tentoraz?“ opýtala sa pozerajúc mi cez plece.
„Naposledy som sníval o medzihviezdnych cestách. Tak si to teraz skúsim splniť. Dvadsiate druhé storočie, prvé kozmické lode rýchlejšie ako svetlo. Narodím sa na Zemi a ty… ty budeš z kolónie. A staneš sa kapitánkou.“
„Ako sa stretneme?“
„Musí to byť náhodné, ale zároveň okaté,“ vysvetlil som a prstami behal po obrazovke ako po klapkách klavíra. V poslednom živote som hral na klavír.
„Musím mať dojem, že to stretnutie je osudové.“
„Vždy to tak robíš,“ povedala veselo.
„Stretneme sa na kozmodróme Tvojej kolónie. Ja budem prestupovať do iného transportu, Ty budeš čakať na odlet toho Tvojho. Ako vždy prehodíme pár slov,“ spriadal som nitky tohto náhodného stretnutia.
„A potom zistíme, že obaja cestujeme tou istou loďou len s tým rozdielom, že ja budem kapitánka,“ vedela. Bol som rád že vie.
„Čo ostatné veci?“ opýtala sa, keď som nastavil parametre stretnutia.
„Tie necháme náhode, ako vždy,“ odvetil som, „až na jednu vec. Tentoraz sa odpojím od Vedomia.“
„Už nikdy sa sem nevrátiš,“ povedala.
„Ja viem.“
„Umrieš. Tak ako oni.“
„O to mi ide,“ odvetil som.
„Prečo?“
„Pretože to musím vedieť. Chcem vedieť, čo sa s nimi stane po smrti.“
„Vieš že aj oni sú možno iba realizátori? Tak ako my?“
„Na tom nezáleží.“
Chvíľu sme mlčali.
„Ešte stále chceš ísť so mnou? Chceš so mnou zdieľať poslednú realizáciu?“
„Nie,“ odpovedala a trikrát ťukla do monitora. Odpojila sa od Vedomia.
„Ale rada s Tebou budem zdieľať posledný život.“
Žiarila. Aj ja som žiaril. Ostávalo už iba potvrdiť nastavenia. Urobil som to. V tej chvíli ma moji rodičia splodili.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.