 |
–1–
Ifrítka nenávistne hľadela na ostrie, ktoré sa skoro dotýkalo jej krku.
„Kto vás najal?“ Gavritt netrpezlivo zopakoval otázku.
Strhané rysy Gavritta Malkantana, vojaka Šiestej lavarmskej armády sa upierali na zajatkyňu. Jeho zelené oči boli v kombinácii s tmavou rubínovou farbou jej vyžarovania skoro čierne. Pery mal stisnuté do tenkej čiarky a postoj, ktorá podtrhovala krúžková košeľa, hrdý. Na pleciach mal vyšitý bielymi nitkami kvet narcisu, znak sedemnástej stotiny.
„Nikto mi neplatí,“ zasyčala a plamienky na jej hlave divo zatancovali.
V temnej izbe opusteného domu tlmene svietila, šaty z chladnejšieho plameňa halili jej hruď, brucho a nohy až po kolená. Celá bola oranžovo-červená, len oči jej žiarili do biela.
Prekvapilo ho, že pri ťažení proti lesným bytostiam našiel práve ju. Čo je vôbec zač? Naozaj je celá z plameňov, alebo ho len klamú vyčerpané zmysly? Navyše, mali čeliť náporu bojovníkov z lesov, nie spovedať nejaké mýtické bytosti. To musel priznať, ifrítku nikto nevidel veky.
Potriasol hlavou, aby si prečistil myseľ: „Si moja zajatkyňa a pôjdeš so mnou!“
„Kto koho vlastne zajal?“ pery sa jej skrivili do zvodného úsmevu
Matne vnímal, ako rukou zovrela čepeľ a tá sa začala zohrievať.
„Predám ťa tým, ktorí sú na to povolaní…“
Vzduch sa chvel okolo kovu, keď šepla: „Nechceš sa so mnou pohrať? Som ohnivá…“
Skríkol a pustil zbraň, ktorá s cvendžaním dopadla na zem. Nepríjemný výraz na jej tvári mu naznačil, že sa situácia otočila. Vtedy si uvedomil svoju chybu. Mal ju zabiť hneď.
–2–
„Hlupák, myslel si, že ma zdolá železom,“ začul zvonivý smiech.
„Dúfam, že si mu neublížila, Oantarel!“
„Je trochu mimo, ale myslím, že dokáže odpovedať…“
Oba pohľady sa otočili na neho, keď zavzdychal od bolesti a pokúsil sa zdvihnúť, avšak v zápästiach aj nohách mu brnelo.
Druhá žena sa na neho uprene zadívala a v jej pohľade bolo niečo tajomné a neopísateľné. Akoby hľadela priamo do jeho vnútra. Podišla k nemu a vzala jeho tvár do ruky. Mal pocit, že niečo hľadá, niečo, čo je priamo v ňom, ale nevedel čo.
Náhle ho pustila a spokojne pokývala hlavou.
„Ach, takže sa môžeme porozprávať?“ usmiala sa druhá ifrítka na Gavritta.
„Nič vám nepoviem!“
Až sa zachvel, keď začul Oantarelin hlások pri uchu: „Buď dobrý, alebo si snáď zabudol, čo dokážem?“ Obrátila sa na svoju spoločníčku, stvorenú z plameňa: „Prosím, Katraaya, dovoľ mi ho ešte trochu mučiť.“
„Povedala som dosť!“ skríkla Katraaya a Oantarel odskočila. „Ak sa zblázni, nedozvieme sa nič.“
„Nikdy sa nesmieme pohrať,“ precedila, ukrivdene hľadiac do zeme.
„Poškvrňujeme si svoju esenciu a vďaka tomu vymierame. K tomu pripočítaj aj to, že mnohé z nás v dychtivosti zabijú svoju obeť skôr, než sa od nej niečo dozvedia. Nevedomosť zabíja, vieš, drahá Oantarel?“
Gavritt len rozpačito sledoval spor dvoch ifrítiek, ktoré si ho na teraz prestali všímať.
Oantarel váhala a nakoniec tíško hlesla: „Áno, Katraaya.“
–3–
Jemne zamrvil zviazanými rukami, aby v nich uvoľnil kŕč.
„Z toho, čo som si stihla všimnúť, vypaľujete celé osady, aby sa vás nepriateľ bál,“ naznačila Katraaya spýtavo, „nechávate zmrzačené mŕtvoly, napichujete hlavy na hroty zbraní a dávate podobné odkazy svojim sokom.“
„Psychologická vojna,“ šepla Oantarel vriacim dychom.
„Presne tak,“ prikývla Katraaya, „vy ste tak absurdná rasa, že ani bojovať neviete normálne. Namiesto toho sa spoliehate na rôzne úskoky a preto, keď príde skutočný boj, prehráte.“
Gavritt sa zasmial srdečným smiechom. Znel tak pobavene, až donútil obe ifrítky, aby sa k nemu otočili.
„Načo mám bojovať čestne, ak sa nedožijem konca vojny?“ prebodával Katraayu aj dychtivú Oantarel pohľadom, „Ak prežijem, hoci aj podlým spôsobom, môžem bojovať v ďalšej bitke.“
„Pche, taká nehoráznosť, ako sa po tom všetkom dokážete na seba pozerať?“
„Drahá Oantarel,“ venoval jej nepríjemný úsmev, „veliteľom sú naše morálne zásady ukradnuté, pracujú s jednotkou. Nám sú ukradnuté, pretože ak môj šľachetný spolubojovník zdochne v bitke a postavia vedľa mňa niekoho, koho nepoznám, som zraniteľný, pretože neviem, čo urobí, až sa to všetko pokazí.“
Pohľadom prebehol na Katraayu a dodal: „Aj tomu najlepšiemu šermiarovi sa môže stať to, čo si nikto neželá, ak skríži meč s nepriateľom. Môže umrieť.“
–4–
„Naozaj si myslíš, že nás dokážete poraziť?“
Odvážne hľadel do ifrítkych očí a jemne pokýval hlavou.
„Vieš, kedy sa posledný človek miloval s niekým z nášho druhu? Kedy muž okúsil našu slasť?“
Zavrtel hlavou. Naozaj to nevedel, navyše nechápal, ako tie dve vety môžu spolu súvisieť.
„Sú to tisícky rokov,“ usmiala sa Oantarel, „celé veky, kedy naposledy človek triumfoval nad inými bytosťami.“
„Čo si vlastne zač?“ so záujmom v hlase položil otázku a neobratne si zviazanými rukami napravil ofinu na čele. „Som reliktom ešte starších čias. Pamiatka, kedy táto zem bola ešte holou púšťou bez života. Sme omnoho staršie, ako ktorákoľvek iná bytosť na svete, vrátane tých lesných.“
„Prečo potom s nimi bojujete?“
„Nie s nimi, ale za nimi,“ opravila ho a pozrela mu zblízka do očí, „samotné sme slabé. Ale vaša vojna nám môže pomôcť. Oslabí obe strany a uvoľnené miesto na zemi zvládneme prevziať aj v stave, v akom sme teraz.“
„Spálená zem,“ šepol udivene.
Zbadal len hviezdičky pred očami, následne sa zošmykol na zem a stratil vedomie.
–5–
Mykol sa, keď na líci zacítil horúci dotyk. Oantarel ho hladila a príjemne sa usmievala.
„Barbarský názov pre niečo tak vznešené, ako je Vek ohňa.“
„Čo sa vlastne stalo?“ zaujímal sa a trel si ruky, aby v nich rozprúdil krv.
Rukami si upravila plamienky na hlave v koketnom geste: „Triumf života. Niekde nejaké maličké bytie našlo zelenú farbu a prišlo na to, že náš najväčší oheň, hviezdu, ktorá zásobuje náš svet energiou pre život, dokážu využívať efektívnejšie. Bez toho, aby sa spálili.“
„Nerozumiem,“ priznal úprimne.
„Vymierame,“ naznačila mu opatrne, „potrebujeme čistý oheň. S bytosťami, ktoré tento svet obývajú to ale nejde. Príliš sme sa nechali vtiahnuť do boja a stalo sa to, čomu sme sa dlho bránili. Začali sme hrať podľa vašich pravidiel.“
Udivene na ňu hľadel a keď sa nemal k slovu, vysvetľovala ďalej.
„Keď ste so ženou, cítite príjemné teplo, voláte to rozkoš,“ odfrkla si pri poslednom slove, „to, čo vy zneužívate pre hru zmyslov, je naše živobytie. Ale každý poškvrnený element nás zabíja. Plameň, ktorý nevznikol z hviezdy, z útrob zeme je nám jedom.“
„Prečo sa potom k tomu uchyľujete?“ zaujímal sa, „Ste s nečistými a strácate svoje sily?“
„Vedieme svoju vojnu,“ usmiala sa nepríjemne a vtisla mu bozk na pery, „a ak nemôžeme žiť, musíme sa snažiť aspoň prežívať. Tak, ako si to vravel ty. Všetkými dostupnými prostriedkami. “
Pery ho pálili, do tela sa mu rozlievalo zvláštne príjemné teplo.
„Nikto nepokoril oheň, Gavritt. A nikomu sa to nepodarí.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.