 |
Štokholm, rok 2047
Andrew Grant pracoval pre korporáciu Monsanto. Kedysi. Začal pred dvadsiatimi rokmi (keď nič nenaznačovalo, že to raz bude najmocnejšia korporácia planéty) a skončil pred necelými dvoma hodinami. Pred polhodinou len tak-tak ušiel pred nájomným vrahom. Bolo len otázkou času, kedy sa ukáže niekto lepší.
Náhlivo kráčal nočnými uličkami k jedinému mužovi, ktorý mu mohol pomôcť. Kedysi boli veľmi dobrí priatelia, ale pred dvadsiatimi rokmi sa ich cesty rozdelili. Andrew si vybral peniaze, jeho priateľ ostal verný ich ideálom. Bol to Terrel Crews – majiteľ Slobodnej televízie, držiteľ Nobelovej ceny za mier a najslávnejší Švéd.
„Lenže dvadsať rokov sme na nože,“ povzdychol si Andrew, keď zastal pred veľkým sídlom na okraji Štokholmu. „Kto vie, či so mnou bude chcieť hovoriť.“
Bezpečnostná služba ho samozrejme do rezidencie odmietla pustiť, ale Andrew bol tak neodbytný, že si vydupal aspoň oznámenie návštevy. Terrel Crews, celkom prekvapivo, dal ochrankárom pokyn vpustiť ho do rezidencie.
„Andrew, teba by som tu nečakal,“ privítal ho Terrel, keď ochrankárov poslal preč.
„Nikto by ma tu nečakal, práve preto som tu. Nalej mi prosím ťa, vonku som premrzol na kosť!“
Držiteľ Nobelovej ceny za slobodný prejav zaviedol nočného hosťa do spoločenského salóna a usadil ho do koženého kresla. Vytiahol z chladeného baru najlepšiu brandy a dva poháriky, ktoré nenáhlivo naplnil. Obaja ich mlčky vyprázdnili a Terrel nadobudol pocit, že je najvyšší čas zistiť dôvod nečakanej návštevy.
„Tak, starý priateľ, čo ťa tu, po dvadsiatich rokoch, privádza?“
„Monsanto,“ odvetil zachmúrene Andrew.
„Čo s nimi?“ nechápal Terrel. „Málo platia?“
„Získal som prísne tajné dokumenty o plodinách, ktoré pestujú,“ vyhlásil Andrew, ignorujúc Terrelove pichľavé poznámky. „Chcú ma zabiť.“
„Preboha Andrew, to snáď preháňaš,“ usmial sa Terrel.
„Vôbec nie, veď len počúvaj. Zistil som, ako to s tými ich geneticky modifikovanými potravinami je. V prvý moment som myslel na všetko možné, ale ani vo sne som si nepripúšťal možnosť, že to tak naozaj môže byť… je to úplne šialené!“
Terrel Crews prižmúril oči. „Buď konkrétny.“
„Tak napríklad zdravie geneticky modifikovaných plodín. Všeobecne sa prezentovalo, že ich kukurica, paradajky, zemiaky a neviem čo ešte sú zdravšie ako klasicky pestované plodiny, pretože nepotrebujú žiadne chemické postreky proti škodcom. To vie snáď každý…“
„Vie.“
„Vieš, ako to je? Tie plodiny skutočne nepotrebujú žiadne chemikálie, pretože oni si ich samé produkujú! Počas celej doby rastu.“
„To by v laboratóriách zistili.“
„Určite zistili, ale neprezentovali. Čo myslíš, prečo?“
„Ty sa mi pcháš do kapusty,“ uškrnul sa Terrel. „Odhaľovanie konšpirácií je predsa môj obor.“
„Neposmievaj sa, mám tu dôkazy s veľkým D,“ zavrčal Andrew. Vytiahol DN disk a položil ho na stôl. „Sú tam dôkazy o tom, ako Monsanto podplácalo po celej zemi. Ako likvidovalo veľkých producentov klasických potravín. Kupovalo si vedcov, aby manipulovali výsledkami výskumov.“
„To sú veľmi tvrdé obvinenia,“ poškrabal sa po brade Terrel a so zamysleným výrazom dolial brandy. „A viem si predstaviť, že firma by ťa naozaj chcela odstrániť, ak by si mal pádne dôkazy.“
Andrew sa trpko zasmial a obrátil do seba pohárik.
„Ale to je len špička ľadovca, priateľu. Sú tam dôkazy, že firma je už desaťročia napojená na vládu USA. Dôkazy o tom, že USA pred dvadsiatimi rokmi zostavili zoznam zemí, ktorým sa bolo nutné pomstiť za odmietanie geneticky upravených plodín. Vznikla operácia Snow creek, ktorá presadila pestovanie geneticky modifikovaných plodín v celej Európe.“
„Okrem konzervatívneho Ruska,“ doplnil Terrel.
„Áno, okrem toho Ruska. A preto bolo pred necelým rokom zámerne zlikvidované.“
„Staré dobré Rusko sa rozpadlo hneď po tom, ako sa rozpadla jeho neefektívna ekonomika,“ nadhodil Terrel. „Veď USA sa ho dokonca snažili pred rozpadom uchrániť… Vediem jediné neúplatné médium vo Švédsku, viem o tom všetko, čo sa dá vedieť.“
„Myslíš?“ nadvihol Andrew obočie a veľavýznamne pozrel na DN disk.
Terrel sa zamračil. „Vravíš, že tu sú dôkazy?“
Andrew prikývol.
„Nevyvrátiteľné dôkazy?“
„Z úst najvyšších predstaviteľov firmy.“
„Možno to dáva zmysel,“ uvažoval polohlasne Terrel. „Ako rozbiť tak vplyvnú krajinu? Jedine kapitálom. Ak to má viac kapitálu ako firma, ktorá sa podieľa na 40% svetovej produkcie jedla?“
„Už to je 42%,“ opravil ho Andrew.
Tretiu rundu vypili mlčky. Rozumeli si bez slov, tak ako kedysi.
„Takže chceš, aby som tieto informácie dal na sieť,“ pochopil Terrel.
„Keď ich zavesíš na tvoju sieť, už ich nikto nebude môcť pochovať. Možno mi z pomsty našijú nejaký zločin a zavrú ma do chládku, alebo nafingujú smrteľnú nehodu. S tým už neurobím nič. Ale toto,“ ukázal Andrew na DN disk, „im zlomí väz.“
Tá malá vecička vôbec nevyzerala na to, že môže zlomiť najsilnejšiu korporáciu planéty. A predsa! Veď informácie znamenajú moc. „Povedz Andrew, prečo si pred dvadsiatimi rokmi zradil svoje ideály a naše priateľstvo?“
„Pre peniaze,“ odpovedal Andrew okamžite, pretože túto otázku čakal. Poznal Terrela od školy a vedel, že si neodpustí jatriť staré jazvy. Bol pripravený kajať sa. „Pre sprosté prachy. Bol som mladý a ambiciózny… až príliš ambiciózny. Ale ako roky plynuli, viac a viac som ľutoval, že som neostal s tebou. Ty si svoje ideály nezradil, bil si sa so systémom ako lev a nakoniec si zvíťazil.“
„Som rád, že si to konečne pochopil,“ usmial sa Terrel a po dvadsiatich rokoch objal svojho starého priateľa. „Pôjdeme do toho spoločne, tak ako kedysi. Hneď všetko pustíme do sveta.“
„Bude to bomba,“ uškrnul sa Andrew.
„Nalej! Idem zavolať programovému riaditeľovi, aby upravil vysielací čas.“
Andrew s úsmevom prikývol. Naklonil sa k stolíku a nalial do pohárikov zvyšok brandy. Ešte sa usmieval, keď na temene pocítil dotyk chladnej ocele.
„Čo…?“
„Vždy si bol hlupák, Andrew,“ vyhlásil držiteľ Nobelovej ceny hlasom chladným ako oceľ. „Keby si mrkol na zoznam ľudí, ktorých Monsanto platí, našiel by si tam aj moje meno.“
„To nie je možné… ty predsa bojuješ proti korporáciám! Máš Nobelovu cenu za slobodný prejav.“
„Nobelovky sa už pár desaťročí kupujú,“ uškrnul sa Terrel. „Zbohom.“
Do mrazivej štokholmskej noci zaznel výstrel.
Kúsky mozgu vyprskli na stôl, padli do pohárikov z brandy a zafŕkali aj nenápadný DN disk.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.