Ohnivé pero Q1 2014: Misia

Ohnivé pero

„Ešte stále vysielaš?“ pýtal sa súdkovitý pánko do mikrofónu.

Reproduktor zakvičal, akoby sa rozhodoval, či mu stojí za to odpovedať. V miestnosti bzučali stovky prístrojov, celú stenu pred haldou technikov v bielych plášťoch pokrývali monitory. Pult sa hemžil farebnými gombíkmi a dotykovými ovládačmi ako rozsypaná krabičkalentiliek.

„Prestal som pred dobrou hodinou,“ ozvalo sa praskavo z druhej strany.

„Čo sa to tam doboha deje?“ pridal sa do debaty vychudnutý dlháň s popolníkmi na očiach.

Otázka bola narážkou na dianie z obrazoviek, ktoré poskytovali prehľad situácie zo všetkých možných uhlov. Tisícky ľudí v uliciach sa postavili poriadkovým silám v brnení a prilbách z plexiskla. Kamene lietali vzduchom, palice sa zrážali s obuškami v neľútostných súbojoch muža proti mužovi. Na scéne sa objavilo vodné delo, ktoré len rozvášnilo už aj tak rozbúrený dav. Policajné jednotky pod tvrdým tlakom ustupovali do postranných uličiek, kde sa im ako tak podarilo zastaviť postup protivníkov.

V miestnosti sa to rozbručalo ešte viac,vyhúkaný technici na svojich stanoviskách si šepkali svoje dohady medzi sebou. Nik nemal odvahu odvetiť vedúcemu s povesťou pomstychtivého sadistu, nechali to na vysielajúceho z druhej strany..

„Už to ide samospádom,“ odpovedal odvážlivec cez reproduktor, „keď sa už raz naštartovali, nebudú sa dať len tak ľahko zastaviť.“

Všetko v miestnosti stíchlo, bolo počuť len praskot z reproduktorov a bzukot elektroniky.

Ticho preťal nesmelý šepot: „Riazanin mal pravdu – davové šialenstvo.“

Myšlienka ostala visieť vo vzduchu ako pavučina. Vedúci svojimi drobnými očkami spoza neskutočne hrubých skiel okuliarov nenávistne brúsil miestnosťou. Starček s plešinkou sa neúspešne snažil zatajiť, no prenikavému pohľadu neunikol. Vyškerený vedúci na neho zlostne ukázal krivým prstom a zasyčal. Obvinenému nebolo viac treba a bez slova sa vyšmykol z miestnosti.

Vedúci sa vrhol k pultu, stlačil vysielacie tlačidlo a zreval do mikrofónu: „Okamžite mi dajte veliteľa zásahu.“

Neoznačená dodávka so zrkadlovými sklami bola takmer plná. Traja ťažkoodenci k nej vliekli ďalšieho protestujúceho, ktorý bol celý dobitý. Hodili ho necitlivo do vnútra na tvrdú lavicu k jeho spolubojovníkom, ofačovaným železom a obväzmi. Policajt zabuchol dvere na tmavom aute a pobúchal po kapote. Na toto znamenie sa šofér rozbehol po tmavým uliciach upršaného mesta plného barikád, rozbitých okien a vejúcich vlajok.

Tucet protestujúcich vyviezli ďaleko za mesto, do dávno opusteného kempingu mimo hlavných ciest, ktorý sa teraz noril do šera neskorej jesene. Nebolo tu však prázdno, vstupy strážili neoznačený ozbrojenci a vnútri nesmelo blikalo nekonečný počet svetiel ponad hrubé stany vojenského strihu.

Dodávka si to sebavedome namierila k jednému zo stanovísk, kde ju už čakali pod strieškou zababušený dozorcovia. Povyťahovali ubitých chlapov a ženy, omámených „rajským plynom“, ktorý im dávkoval počas jazdy cez autonómnu ventiláciu vzduchotesnej zadnej časti kabíny zamaskovanýspo­lusediaci šoféra. Neobťažovali sa nosidlami, ozbrojenci ich vliekli nešetrne po zemi do jedného zo stanov a tam ich nahádzali do klietky.

Niektorí z väzňov sa začali preberať. Len čo dozorca strážiaci stan zaregistroval nejaký pohyb, zavolal si pomocníkov a tí sa prebúdzajúcich sa mužov a ženy schmatli medzi seba a odprevádzali do susediacich montovaných buniek.Tam ich už očakávali bezpohlavné bytosti odeté od hlavy po päty v bielom šate, s tvárami ukrytými v bielych kuklách a očami prepásanými ochrannými okuliarmi. Mocné ruky sanitárov obete prehodili na nerezové stoly, pripútali ich nylonovými remencami a učičíkali konskou dávkou sedatív, kým stihli čo i len zaprotestovať. Väznitelia svoju prácu robili rutinne, bez zbytočných pohybov.

„Vzorky z námestia, ktoré ste si nechal priviesť, sa začínajú preberať, tak sme si ich nechali priviezť do laboratória,“ zahlásila do vysielačky chlípnym hlasom jedna z bielych postáv.

„Hneď, ako budete mať predbežné výsledky, podajte mi správu,“ znela chrchlavá odpoveď.

„Zhrňte mi to stručne do telefónu,“ ozvalo sa z aparátu zabezpečenej linky rozkazovačným chlapským hlasom.

„Vzorky sme si rozdelil na dve časti po päť ľudí. V každej skupine sme mali troch mužov a dve ženy. „Ďalších dvoch mužov sme si nechali do rezervy, ak by náhodou…,“ odvetila silnámužatka v uniforme.

„Ušetrite ma tých detailov,“ vyštekol netrpezlivý hlas.

„Prvú skupinu sme otvorili,pozreli sme si ich mozgy. Tkanivo šedej kôry bolo úplne stmavnuté, akoby sme ho ošľahli plameňom. Také niečo som ešte nevidela. Poslala som vám fotky internou sieťou.“

„Vidím,“ odvetil hlas o niečo pokojnejšie.

„Druhú skupinu sme napojili na meracie prístroje, ktoré im snímali elektromagnetickú aktivitu v mozgu. Tiež nám vyšli pekne divoké čísla. Grafy nájdete v prílohe vzorka B.“

„Takže to funguje,“ poznamenal uspokojene.

„Presne tak, zmenili sme im riadeným elektromagnetickým žiarením štruktúru mozgu. Ich vedomie teraz poslúcha zašifrovanú správu, ktorú im takýmto spôsobom zasejeme do hláv,“ vyriekla víťazoslávne žena.

„A pod ich vplyvom sa uberie správnou cestou aj zvyšok ľudí v dave,“ dokončil sám pre seba.

„Teória davového šialenstva v praxi,“ hrdo doplnila žena, no z druhej strany jej odpovedalo nevzrušené pípanie prerušeného spojenia.

Dlháň s okuliarmi sťa šošovky ďalekohľadu civel na monitorso zmiešanými pocitmi.Červeným pulzujúcim kruhovým pruhom sa ohlasoval prichádzajúci hovor. Celá miestnosť stíchla, nemé obrazovky stále ukazovali pouličné boje a armádu policajných jednotiek nezvládajúc nápor. Muži za ovládacím pultom mali do jedného červené oči po prebdenej noci. Vrátil sa aj starček s plešinou, ktorý bol nie tak dávno vykázaný s hanbou von.

Vedúci sa natiahol za dotykovým displejom a stlačil príjem: „Mobilné pracovisko tri –počúvame Vás, základňa!“

„Blahoželám celému tímu,“ odpovedal reproduktor. „vaša misia splnila svoj účel.“

Každý vedel, kto je na druhej strane. Tento hlas sa nikdy nemusel predstavovať. Už len spomienka naň vzbudzoval v ľuďoch stiesnený strach. Ani tentoraz to nebolo iné a každý z miestnosti ďakoval bohu, že nie je na vedúceho mieste.

„Urobili sme pre to všetko, generál,“ odvetil dlháň s uľahčením.

„Nech vaši ľudia stiahnu mikrovlné žiariče z námestia, v Kyjeve vás už nie je treba. Spakujte si veci a čo najrýchlejšie sa dostavte poľné letisko v bezpečnej zóne. Zo základne v tejto chvíli pre vás štartuje lietadlo. Vidíme sa zajtra v našom čiernomorskom­prístavena Kryme. Ďalšie rozkazy dostanete po príchode na miesto.“

Všetko osadenstvo na seba unavene žmurkalo – každý sa tešil na posteľ, namiesto toho dostal povel k presunu a vyhliadku na stretnutie s postrachom divízie.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

28. apríla 2014
Peter Kalva