 |
Dvere chaty sa otvorili bez vyzvania, do vnútra vošiel statný chlap s plnofúzom a šedivejúcimi vlasmi. Spoza príchodzieho sa nám cez otvorené dvere prihovorili slnko, veselo osvetľujúce štíty veľhôr.
„Vediem Vám zablúdencov,“ ozval sa chlap, ktorého nik nenazval inak ako Geroj.
Ako na povel sa do vnútra vtrúsila skupinka troch preplašených mládencov a dvoch dievčat, očividne uzimených a unavených na smrť. Mĺkvo sa postavili do stredu jedálne, kde som práve so synom pripravoval stoly na príchod prvých zákazníkov.
„Nabral som ich dole pod kotlom, ako sa motkali smrečinou. Ráno, keď som si naložil nošu, ma kapitán poprosil, aby som cestou hore mal oči na stopkách, lebo sa včera títo holúbkovia nevrátili na penzión z výletu,“ vysvetľoval Geroj pokým si skladal nošu z pliec.
Môj syn presne vedel, čo treba robiť. Zbehol do kuchyne a z hrnca na čaj nabral šesť pollitrových hrnčekov horúceho bylinkového čaju hojne osladeného. Ja som zatiaľ nezištne usadil skupinku za rohový stôl a podal im suché deky, aby sa do nich zakrútili. Neboli to prví a ani poslední turisti, ktorý pocítia pohostinnosť našej chaty v horách.
Na stole sa objavila tácňa s pariacim sa čajom. Skupinka mladých sa vďačne chytila hrnčekov a ohrievala si nimi skrehnuté prsty. Prisadol si k nim aj Geroj a chopil sa ostatného hrnčeka. Ja som si stal bokom k nim, zvedavý na ich nočné dobrodružstvo.
„No tak, pochváľte sa nám, čo ste tam hore stvárali,“ povzbudzoval som ich do reči.
„Zišli sme nechtiac z cesty, a už sme sa nevedeli vrátiť späť,“ ozval sa pohľadovo najstarší člen skupiny.
„Len tak?“
„Nie len tak, niečo tam bolo!“ pridala sa nesmelo vedľa neho sediaca plavovlasá dievčina, asi jeho frajerka.
„Hlúposť,“ chytil sa chlapec v okuliaroch, „len si sa zľakla búrky.“
Dievčina sklopila zrak od hanby a náhlivo sa napila horúceho čaju, keď sa jej dostalo nevrlých pohľadov od svojich spoločníkov. Zo skúseností som vedel, že na ľudí v tiesni netreba tlačiť. Vysypú zo seba všetko, len im treba dať čas a niečo na upokojenie. Povzbudzovali sme ich chápavými pohľadmi.
Najstarší sa ujal slova: „Šľapali sme úbočím po žltej značke smerom na štít, keď sa znenazdajky cez hrebeň prehupla na nás čierňava. Zľakli sme sa! V tej tme a následnom daždi sme stratili orientáciu a zišli sme z chodníka. Ocitli sme sa v lese, kde sme naďabili na skalný previs. Tam sme počkali na koniec búrky. Lenže tá kým skončila, tak sa začalo stmievať a my sme už nenašli žiaden chodník späť. Takto zúfalo sme prenocovali pod previsom, pretože sme sa nevedeli ani dovolať nikomu. Signál sme nemali.“
„Tak je, tam v kotline ho nechytíte. Ale stačilo sa dostať naspäť na hrebeň, to jest stále do kopca, a tam by ste si mohli telefonovať aj do Ameriky,“ spustil jemne ironizujúco Geroj.
„To ste sa ale riadne ďaleko zatúlali od tej cesty,“ čudoval som sa, „keď ste sa našli až pod kotlom. To ste museli celou cestou utekať.“
„Veď vravím, dlho sme blúdili,“ nedal sa hovorca skupiny, ale už nie tak sebaisto.
„Zdalo sa nám, že nás prenasleduje medveď,“ pridala sa na pomoc kamarátovi druhá z dievčat.
„Medveďovi by ste len tak neušli, to po prvé,“ osvetľoval svoje dlhoročné skúsenosti horský nosič Geroj, „a po druhé, čo by ten robil počas dňa na turistickom chodníku plnom ľudí.“
„A svietia medveďom oči v tme?“ ozval sa tichý hlások plavovlásky.
Jej bolestivý pohľad sa dožadoval rýchlej, ale najmä rozumnej odpovede. Jej spoločníkom sa usadilo v tvárach napätie.
„Je všeobecne známe, že divokým zvieratám sa v tme odráža svetlo na očiach, takže sa môže zdať, že svietia,“ spustil som otcovsky, aby som ju upokojil.
Skupinke okolo plavovlásky na chvíľku odľahlo, aby ich priklincovala naspäť ďalšia otázka: „Bežne tu v hore behajú medvede po dvoch?“
„Vedia sa postaviť na zadné, ak chcú zastrašiť nepriateľa,“ pritakal som.
„Nemyslím postaviť sa, ale ísť nám po zadných naproti.“
Touto otázkou ma dostala.
„No jedine že by ušiel z cirkusu a zatúlal sa k rodným bratom,“ zachraňoval situáciu Geroj svojským humorom.
„To sa ti asi len zdalo, maličká,“ upokojoval som rozrušenú dievčinu.
„Išiel nám naproti, akoby nás odtiaľ odháňal. A nebol to medveď, bolo to niečo celkom iné? Ani človek to nebol,“ prekvapil ma výbuchom počerný mládenec, ktorý doteraz sedel ticho akoby spal.
S Gerojom som si vymenil podozrievavý pohľad. Odobral som sa do kuchynky po fľašku domácej pálenky a celej skupinke za stolom, divne utopenej v tichu, som nalial po drevorubačskom poctivom poldecáku. Bez váhania sme ich všetci naraz preklopili do seba. Slabšie nátury prekašliavali ostrú chuť kvalitnej päťdesiat dvojky.
„Takže,“ otočil sa na nich výnimočne chápavý Geroj, „ako to vlastne bolo?“
„Ja by som to nevidel tak dramaticky. Niečo nás vystrašilo v búrke, ale yetiho by som v tom hneď nevidel. Boli sme už dosť vystrašený búrkou a tá ozruta – medveď alebo pojašený zálesák – nám kráčal oproti. Povolili nám nervy, tak sme utekali dole kopcom ako zmyslov zbavený. Môžeme byť radi, že sme sa navzájom nepostrácali a udržali sa pokope.,“ nevzdával sa svojej racionálnej teórie najstarší z mladíkov.
„Veru tak, hory majú svoje tajomstvá, ale zároveň strašne rady klamú telom,“ zaklincoval svoje závery spoza okienka bufetu načúvajúci syn.
Téma bola uzavretá. Chata sa nám začala pozvoľna plniť prvými platiacimi hosťami. Do horskej osady sme ohlásili nález stratených turistov a vypravili ich na cestu dole dolinou.
„Divná zhoda náhod, čo myslíš?“ ozval sa môj syn.
„Narážaš na dvojičky?“ uisťoval sa Geroj.
Syn a ja sme zhodne prikývli. Dvaja strážcovia parku, jednovaječné dvojičky, natrafili počas jednej z obchôdzok v hustej hmle na obdobného tvora. Taktiež to bolo ešte pred vstupom do novootvorenej kotliny a prízrak ich zahnal rýchlo späť. Na chate mi vypili skoro celú fľašu pálenky, kým sa ukľudnili. Vtedy sme si ich so synom doberali, že ich iste vyplašil nadržaný kamzík. Teraz nám už do smiechu nebolo.
Tento rok po dlhých desaťročiach otvorili nový značený chodník na štít cez hlbokú a divokú kotlinu. Doteraz sa k nemu dalo dostať len po hrebeni okolo našej chaty, no v jari osadili reťaze na strmé úbočia, aby sa tam dalo dostať aj zo spomínanej kotliny. Nádherné hlboké svahy plné stromov a bystrín boli dlhé roky skryté pred zrakmi ľudí a príroda tu mala voľnú ruku.
Nebolo treba viac slov, všetkým trom sa nám v hlavách vyrojili spomienky na príbehy a povesti o lesných strážcoch, ktorí obývali hlboké a nedostupné údolia ďaleko od ľudí dlhé stáročia. Dnes sa nám tieto rozprávky javili až príliš skutočné.
„Nuž chlapi, lesným strážcom asi vadí, že im lezieme do obývačky. Doteraz si tam hoveli v pokoji vo svojej kotline. Zrazu im tam postavíme lavičky cez potoky, označkujeme stromy a na skaly povešiame reťaze, aby sa tam dostalo čo najviac ľudí. Veď počkajte, toto je ešte len začiatok,“ Geroj zdvihol dramaticky ukazovák pred oči, „a skončí sa to určite nie dobre najprv pre nejakého zatáraného turistu a potom hlavne pre nich.“
–
O pár dní po príhode so stratenými turistami sa na chate zjavil kapitán horských záchranárov. Zúril ako čert.
„Boh aby skáral tú háveď,“ uľavoval si nedbajúc na početnú klientelu v jedálni, „človek im tu vystavia krásnu novú cestičku a oni ju stihnú rozkradnúť ani nie za rok.“
Prekvapene som civel na inak vždy pokojného valibuka a spýtavo som si pohľadom žiadal vysvetlenie.
„Nejakí špinavci povytrhávali železné reťaze aj so skobami zo svahu vedúcom z kotliny na štít a po ceste späť vyvalil ešte k tomu dvoje lávky cez potok.“
Synove oči sa stretli s mojimi a ja som na jeho perách mohol čítať bezhlasné slová LESNÍ STRÁŽCI.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.