 |
„Vážení spotrebitelia, venujte pozornosť dôležitému upozorneniu!“ Michal prišiel bližšie k informačnému terminálu, aby si ho vypočul.
„Dnes od polnoci 1.4.2121 budú z dôvodu preťaženia siete postupne centrálne vypínané všetky nekritické spotrebiče! Zvážte už od tejto chvíle každý odber, nakoľko vám môže negatívne ovplyvniť preferenčný odberateľský koeficient! Ďakujeme, za pochopenie!“ Chladnú, ľadovú výzvu odrecitovala moderátorka, ktorá by vyhrala súťaž Miss Snehuliak, ak by ju od polnoci vyhlásili tiež.
Jas aj kontrast sa na zariadení automaticky znížil. Michal pozrel z okna bytu na dvadsiatom štvrtom poschodí. Nebol to prvoaprílový žart. Všade okolo zhasínali svetlá po desiatkach. Nočné mesto ešte viac potemnelo.
„Už zasa!“ vzdychol si, no aj on začal na ovládacom paneli vypínať všetko, čo nebolo životne nevyhnutné. Teda takmer všetko, nechal filtráciu vzduchu na najslabšie a svietiť iba úspornú lampu pri stole. Dnes si nepustí prichystaný 4D film, aj tak naň už nemal chuť ani čuch!
Namiesto toho sa znovu zahľadel cez sklo do tmy. Odrážala sa v ňom jeho zachmúrená tvár. V okolitých vežiach sa už len v niektorých blokoch slabo svietilo. Aj napriek tomu zaregistroval, že na tej vedľajšej sa posúva nahor konfiguračný automat. To znamenalo jediné – prebehne demontáž určenej bunky. Niekto podcenil príkazy, porušil pravidlá, nazbieral priveľa mínusových bodov. Automat zastal o dve poschodia nižšie. Hydraulické ramená mykli a vytrhli modul zo skeletu. Tomu v okne svetlo zhaslo definitívne. Rám neľútostne objal blok a dal sa s ním na cestu dolu, do hĺbky. Bunky nad demontovaným kusom sa zosunuli o úroveň nižšie. Trest teda nepostihol iba jedného nešťastníka, ale aj tých nad ním. Pre nich zatiaľ len varovanie. Na druhej strane sa už určite ako veľký pavúk vezie o desiatky poschodí vyššie nová klietka. Pre šťastlivca, čo uvidí každé ráno slnko. Michal sa odvrátil. On takým vyvoleným nebol.
Ale neviedlo sa mu až tak zle. Rešpektoval hnusný systém, dodržiaval pravidlá a dlhodobo mu svietila pekná plusová hodnota. Nežiadal o povolenie oženiť sa, mať vlastné deti. Také plány by ho uvrhli do čeľustí tej konfiguračnej mašiny a spôsobili pád do hĺbky.
Posledné dni sa však necítil dobre. Večer možno ešte ako tak. Bol nočný tvor, ožíval keď sa Centrum ponorilo do tmy. Až ráno, po precitnutí, ho prikvačil ten čudný pocit civilizačnej dezorientácie – PCD. Uviazol v ťaživom nočnom sne, a nevedel sa z neho vyhrabať. Prilepil sa na kus lepkavej minulosti, a nedarilo sa mu nájsť cestu von do reality dňa. Najdesivejšie však bolo, že si ani za svet nemohol spomenúť, o čom ten hlúpy sen bol. Jediné, čím si bol istý, že sa dookola opakoval. Strojovo bežiaca mora a na konci sa vždy automaticky vymazala. Kazila mu jeden začiatok dňa za druhým.
Keď to pretrvávalo, navštívil lekára. Uznávaný diagnostik, PCD špecialista, doktor Kraus mal nejakým zázrakom voľný termín. Inokedy naň čakal mesiace, najmä po poslednej zmene zdravotnej poisťovne. Poslednú dobu ho ale navštevoval každého pol roka. Dobre poznal jeho chronické príznaky.
U neho v ambulancii absolvoval aj zákrok. Dnes ľutoval, že sa tak rozhodol. Nevedel sa zbaviť myšlienky, že ten nástojčivý, znepokojujúci sen, je práve dôsledkom zásahu. No špecialista Kraus bez zaváhania odmietol všetky obavy.
„Michal, žiadne pochybnosti, rozhodol ste sa správne! Málokto sa takto lojálne odváži darovať časť svojej nepotrebnej kapacity Databáze Centra pamäti! Viete predsa, že sa to vysoko cení, nie?“ potľapkal ho chlácholivo po ramene, nespomenul, že časť odmeny získal aj on.
Faktom bolo, že bodový plus mu na konte narástol. A v domácej knižnici mu pribudlo viac než sto nových 4D titulov. Vlastné príbehy vymenil za cudzie. Pocit úzkosti po prebudení narastal tiež.
„Pozri sa, naozaj sa nejedná o nič znepokojivé. Naopak, po lokálnom mazaní pamäte je to v prvom štádiu takmer pravidelný syndróm, ktorý po krátkom čase zvykne zoslabnúť a stratiť sa,“ upokojoval ho doktor monotónnym hlasom hypnotizéra. Aj on šetril energiou. Michal z tých slov cítil neúprimnosť. Nepovedal mu všetko.
„Po akom čase? Keď som išiel na zákrok, tvrdil ste, že je absolútne bezpečný, bez následkov! Že ma nastaví do energeticky stabilnejšej úrovne,“ namietol podráždenejšie, než chcel.
Všimol si, že lekár zasa odvrátil pohľad, otočil sa k záznamom na obrazovke.
„V hlave sa mi namiesto pokoja preháňa zmätený víchor čudných myšlienok a pocitov!“
„Týždeň, najviac dva-tri. Môžem ti dať niečo na ukľudnenie, ak chceš.“ upresnil doktor defenzívne.
„Akože, ak chcem?! Ja sa potrebujem sústrediť na prácu. Mať čistú hlavu, aby ma vybrali do posádky! Aspoň do širšieho prípravného tímu! To vy ste ma nahovoril na lokálne vymazanie pamäte, zbavenie sa neproduktívnych spomienok z minulosti! Vraj je to najlepšie, čo môžem urobiť!?“
Tabletky si nakoniec vzal. Nebol ešte rozhodnutý, či ich večer užije. No takmer naisto vedel, že ho do tímu nevyberú. Výsledky posledných testov boli totiž jedna veľká katastrofa. Vyskakovala mu v nich graficky zvýraznená „psychická nestabilita pri možnom krízovom rozhodovaní“.
„Nie sme si istí, čo je jej príčinou. Domnievame sa, že je to skrytá rana, dávna trauma zo straty osoby, alebo pocitu istoty, ktorú ste zažil. Zotrváva hlboko v podvedomí. Práve takéto emočné rezíduum vstupuje do hry v najdôležitejších situáciách. Nedovolí členovi posádky plne sa sústrediť, aby zvolil správne rozhodnutie v správny čas! Rozumiete?“ vysvetľovala Laura z testovacej komisie. Na zozname ho už mala určite vyškrtnutého.
Michal rozumel veľmi dobre. Ďalšia premárnená šanca dostať sa odtiaľ preč. Možno práve kvôli zúfalej snahe, aby jeho pôvodne dobré vyhliadky, boli ešte lepšie. Po prvých dňoch sklamania sa s výsledkom nakoniec takmer zmieril. Nič iné mu ani nezostáva. Počká si na ďalšiu príležitosť a chytí ju poriadne za pačesy!
To odhodlanie naštrbil neočakávaný telefonát. Dva týždne po tom, čo ho vyradili z tímu. Terminál zazvonil, na obrazovke sa zjavila tvár. Bola mu akási povedomá, ale vzápätí volajúci vypol obraz. Aj zafarbenie hlasu, spôsob, ako v komunikátore zneli slová muža, sa mu zdali dôverne známe.
„Haló Michal, si to ty? Tu, pri aparáte, je dedo Samo! Už by som ťa podľa hlasu tuším ani nespoznal. Vyrástol si, zmužnel!?“
„Kto? Dedo Samo?“ začudoval sa Michal. V hlave mu explodoval neriadený ohňostroj spomienok. Práve toto sa dialo v opakujúcich sa snoch. Niekto zavolal…
„Človeče, nerobte si hlúpe žarty! Neviem, kto ste, dedo Samo je už pätnásť rokov mŕtvy!?“
„Ach, áno, dlho sme sa nevideli.“ Michal priam pocítil, že sa ten na druhej strane smutno usmial.
„Mŕtvy nie, bol som len vypnutý. Aj pred rokmi, Energetická krízová komisia posudzovala odbery veľmi prísne. Ak by mi nepomohla šťastná náhoda a ľudia, čo s týmito metódami nesúhlasia, už by ma viac nezapli. Možno dávno recyklovali. Vraj z úsporných dôvodov, preto ti volám takto, po izolovanej linke,“ volajúci sa na chvíľu odmlčal.
„Ale nekontaktujem ťa, aby som sa sťažoval. Chcem ťa varovať. Tí, čo mne pomohli, mi to odporučili. Deje sa to nielen s nami, Centrum to plánuje vo veľkom rozbehnúť aj s ľuďmi…“ volajúci sa znovu na okamih odmlčal.
„Čo plánujú, vypínať? To robia už roky,“ namietol Michal.
„Mazať, znižovať ľuďom časť kapacity pamäte…“ zašepkal dedo Samo zo zabudnutia a spojenie sa prerušilo.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.