 |
Bežali horou, šplhali sa v ostrom daždi a hľadali bunker, ktorý tam podľa Havrana niekde musel byť. Tichému pripadalo, že ubehla celá večnosť, čo vybehli z dediny. Breh bol strmý, po svahu stekali prúdy vody a niekedy sa mu zdalo, že voda vyviera zo zeme, priamo pod jeho nohami.
Tichý sa obzrel za Havranom, či nepotrebuje pomôcť. Vždy ho zastihol v rovnakom stave: sklonená hlava, silno kríval, ale inak ani nemrkol.
„Kde je ten bunker?“ Tichý tú otázku položil stokrát, ale vždy sa dočkal tej istej odpovede. Kumpán vystrel ruku a prstom ukázal hore, do brehu.
Nič nešlo dobre. Havran to schytal do stehna a pod obviazanou nohavicou mu krv stekala do čižmy. Keď prudšie našliapol, začvachtalo to.
„Daj sem batoh,“ povedal Tichý, „tá skrinka musí byť ťažká. Zastavíme a odpočinieme si.“
Havran potriasol hlavou a mechanicky kráčal ďalej. Po chvíli predsa len niečo zamrmlal:
„Relikviár. Je to relikviár. Tá zlatá skrinka, čo sme ju zobrali z kostola.“
„Skôr ukradli,“ pomyslel si Tichý. Partizánčinu si predstavoval inak. Svoj život si predstavoval inak.
„Ten bunker je tam.“ Havran mykol bradou dopredu. „Za tými skalami.“
Lenže za skalami nič nebolo. Vlastne, nikde nič nebolo, len hustý les a ten posratý dážď.
„Ešte idú za nami?“ Havran mrmlal a predieral sa horou.
Tichý zavrtel hlavou. „Nie, už dávno nie. Sme tu úplne sami.“
Potom pozrel na skalnatý previs nad nimi a zakričal: „Tam!“
Havran neodpovedal, namiesto toho sa začal škriabať do brehu pod skalou. Vyzeral pri tom ako pavúk. Tichý sa pustil za ním a dobehol ho v polovici cesty, nehybného a s vytreštenými očami.
„Čo je?“ Zľakol sa, že je s kamarátom amen.
„Blato.“
Až teraz si všimol, že bol po kolená zaborený v čiernom, mazľavom blate. Nehýbal sa, jeho biela tvár svietila v šere a mĺkvo hľadela na neho. Keby nežmurkol, pomýlil by si ho s mŕtvolou.
„Na,“ Tichý k nemu natiahol ruku, „chyť sa, vytiahnem ťa.“
Pomaly ho vyslobodil z čiernej bublajúcej hmoty, ktorá hrozne smrdela a lepila sa mu na pokožku. Kumpánova ruka bola na dotyk studená a mľandravá.
Keď vyšli hore, cez dážď zbadal ústie malej jaskyne – priamo pod previsom. „Sucho a bezpečie,“ pomyslel si Tichý, chytil kamaráta pod pažou a tackavo ho viedol dovnútra. Keď sa posadili a opreli o skalnú stenu, prvýkrát si vydýchol.
Z vrecka vytiahol baterku a poobzeral sa. Nedokázal určiť, ako ďaleko sa jaskyňa tiahne. Popri stene niekto rozostavil od popola zašpinené kamene – ohnisko. A nejaké drevo. Dlho nepremýšľal a rozložil malý ohník.
Havran sedel a bez pohnutia ho sledoval. „Už sme v bunkri?“
„Nie, ale sme tu dobre ukrytí. To teraz stačí.“
„Už nie je ďaleko, hneď za týmito skalami,“ šepkal Havran.
Nohavice mal zablatené a zakrvavené až po opasok. Tichý mu opatrne vyzul čižmu a Havran ani nemukol. Vyvalil sa z nej teplý prúd krvi a blata. „Koľko v ňom mohlo ešte zostať?“ uvažoval Tichý.
Rozrezal nohavicu a odstránil starý obväz – pokožka bola modrá a rana už nekrvácala.
„Mali by sme s tou partizánčinou prestať. Takto sa už ďalej nedá…“ Tichý sa zarazil a hľadel na kamaráta, ktorý sa celý roztriasol. Potom si uvedomil, že sa potichu smeje.
„Kamarát,“ chrčal Havran, „Nemci sú už rok preč. My nepartizánčime… do inakšej veci sme sa namočili.“ Potom len hľadel pred seba. „Čo sme minulú jar toho chlapca… no nič, musíme zostať v horách.“
Tichý obišiel oheň a sadol si. Kamarátove slová ho netešili.
„Tichý, chceš počuť historku? O živom a mŕtvom. Z vojny… tej minulej.“ Havran pri reči takmer nepohyboval perami.
„Mal by si odpočívať, máš…“
„Otec mi ju rozprával.“ Z Havrana vybublali slová. Vôbec si ho nevšímal.
„Otcov známy z dediny sa volal Ferko. Odvelili ho na východný front a tam si našiel kamaráta, Bélu. Maďar, ale dobrá duša. Spolu v zákopoch, spolu pri kocke a pálenke. Ako bratia.“
Tichým prešiel chlad a na chvíľu sa zahľadel do ohňa. Plamene ho nehriali a tancovali v Havranových očiach.
„Raz v noci Béla dostal rozkaz. Prieskum, sám, cez pole k ruskej línii. Ferko ho odprevadil na okraj zákopu a posledné, čo videl, boli jeho nohy, ako miznú v tme. Ráno sa nevrátil, ani neskôr. Dôstojník povedal, že padol, a bolo.“
Havran si olizol pery.
„Lenže v tú noc prišiel Ferko do kantíny a za stolom v rohu sedel Béla. Večeral. Ferko k nemu chcel ísť, ale niekto ho zavolal a keď sa obzrel späť, stôl bol prázdny. Pomyslel si, že sa mu to prisnilo. Ale na druhý večer tam Béla zase sedel. A na ďalší tiež. Vždy v tom istom rohu, vždy sám, vždy večeral.“
Oheň zapraskal. Havran pokračoval tým istým mŕtvym hlasom.
„Ferko sa nikdy neodvážil k nemu pristúpiť. Vojna sa skončila, vrátil sa domov. Roky ubehli. Raz sedel v krčme a chlapom rozprával túto historku. Keď skončil, pozrel na vedľajší stôl.“
Havran stíchol. Tichý čakal.
„Zbledol ako stena. Vstal tak prudko, že prevrhol stoličku. Vybehol z krčmy a odvtedy ho už nikto nikdy nevidel.“
Jeho lenivé oči sa pomaly presunuli na Tichého, ktorého zamrazilo.
„Prečo mi to rozprávaš?“
Havran neodpovedal. Hlava mu klesla na hruď, oči mal privreté. Vyzeral, že zaspal.
„Havran?“
Nič.
Tichý priložil do ohňa. „Len na chvíľu zavriem oči,“ povedal si.
Zobudil sa do ticha. Oheň takmer vyhasol, zostali len žeravé uhlíky.
„…odvelili ho na východný front a tam si našiel kamaráta.“
Tichý sa strhol. Havran sedel na tom istom mieste, oči upreté do tmy, a rozprával ten istý príbeh.
„Béla dostal rozkaz. Prieskum, sám, cez pole. Prešiel cez zákopy, ale pri ruských líniách bolo rozmočené pole, samé blato. Vbehol priamo do neho. Vtiahlo ho po pás, potom po hruď. Nikto ho nenašiel.“
Tichý znehybnel. Toto predtým nehovoril.
„V tú noc prišiel Ferko do kantíny a za stolom v rohu sedel Béla. Večeral. Čižmy mal celé od čierneho blata.“
Havran sa na neho zahľadel. V slabom svetle uhlíkov Tichý zbadal, že kamarát má blato už aj na rukách. Až po lakte. A na tvári, na líci, čierny pruh ako od prstov.
„Havran, kde si bol?“
Kamarát na neho hľadel a nehýbal sa, ani nežmurkal. Ústa mal pootvorené, ale slová neprichádzali. Pohľad mal prázdny.
„Havran!“
Nič. Oči sa mu leskli v tme.
Tichý vstal a cúval k ústiu jaskyne, v hrudi cítil ľadový uzol. Kamarát sa pomaly otáčal za ním, sledoval ho.
Vybehol von, na batoh s relikviárom ani nepomyslel.
Dážď ustal, ale les bol čierny a tichý. Rútil sa dolu svahom, šmýkal sa po blate a ihličí. Preč od jaskyne, preč od Havrana.
Bežal dlho. Alebo krátko – nedokázal povedať. Les vyzeral všade rovnako, stromy sa opakovali, svahy sa krútili.
Hľadal cestu dolu, do údolia, k ľuďom. Ale les ho viedol inam. Stúpal, keď chcel klesať. Zatáčal, keď chcel ísť rovno.
Začínalo svitať, keď znovu prišiel k jaskyni.
Nohy ho boleli, hlava bola prázdna. Možno sa mu to všetko len zazdalo.
Vošiel dnu. Havran sedel na tom istom mieste, nehybný, so sklonenou hlavou.
Tichý si ľahol k sliepňajúcim uhlíkom a okamžite zaspal.
Zobudil ho chlad.
Oheň bol dávno vyhasnutý, v jaskyni bolo šero. Cítil vlhkosť a zápach odniekiaľ z hlbín.
A ešte niečo, blízko pri tvári.
Pomaly otočil hlavu.
Postava sedela pri ňom, celá čierna a lesklá od blata. Z tváre – ak to ešte bola tvár – sa nedalo nič vyčítať. Len obrysy a mokrá čierňava, z ktorej pomaly kvapkalo.
„Chceš počuť príbeh?“
Hlas bol Havranov. A zároveň nie. Znel, ako keby mal ústa plné niečoho mazľavého.
Tichý sa roztriasol. V hrudi sa mu zdvihlo niečo šialené a vyrazilo z neho v chraptivom kriku.
„Nie! Už nechcem! Už nechcem o živom a mŕtvom…“
Postava sa nehýbala, potom sa pomaly naklonila nad neho. Cítil zápach hliny a niečoho sladkastého, hnilobného. Tam, kde mala byť tvár, sa čosi pootvorilo.
„Tak počúvaj,“ zašepkalo blato. „Poviem ti teda len o dvoch mŕtvych… Dobre?“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.