 |
Autobus zastal na zastávke pred krčmou a Klement vystúpil. Zvečerievalo sa a to mu vyhovovalo. V dedine, v ktorej sa každý s každým poznal, sa radšej pohyboval v noci. V mestách stretal ľudí aj potme, ale v dedine sa nemal koho báť. On bol tým, kto sa vždy pohyboval pod rúškom tmy.
Vyhodil si na plecia turistický batoh, zložil si slúchadlá a prešiel cez cestu. Blížil sa ku krčme a zmocnilo sa ho nepríjemné očakávanie. Chodil tam ako chlapec a od istých udalostí tam chodiť prestal. Jednoducho ho už nebavilo počúvať reči štamgastov a odborníkov na všetko. Stále si živo pamätal, ako mu kde tu niektorý z nich hovoril, že je príliš mäkký, že by mal zostať pri zemi, že by mal tamto a hento… Ale to už bolo dávno.
Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Bol doma. Prešla dlhá doba a bol čas postaviť sa svojmu rodisku čelom. Veď to bol aj dôvod, pre ktorý sa vrátil. Okrem toho, že potreboval skontrolovať rodičovský dom a prekúriť radiátory.
Vyšiel po schodíkoch ku krčme a pohladkal mačku sediacu na lavičke pri dverách. Tá sa prevrátila na chrbát hneď, ako ho videla, a odhalila huňaté brucho. Zapriadla.
„Mňau.“ Usmial sa na ňu a vošiel.
Hneď na sebe ucítil pohľad niekoľkých mužov. Pepsi, kučeravý krčmár, naňho pozeral spoza baru. Pri jednom jedinom stole z hrubých fošní sedeli starí známi. Niektorí prišli o vlasy úplne a niektorí len zošediveli.
„Dobrý,“ pozdravil. „Môžem si prisadnúť?“
„Dobrý deň,“ odzdravil Karči, muž v maskáčovej veste a gumákoch. O lavicu mal opretú udicu.
„Miňo,“ zakričal Pepsi. „Podaj sa pánovi. Čo si dáte?“
„Ďakujem,“ sadol si Klement na lavicu zakrytú tkaným kobercom. Miňo len čosi zamrmlal a presunul pred seba svoj pollitrák piva. „Dám si…“ pozrel Klement na mužov a ich nápoje, „pivo a borovičku.“ Karči uznanlivo pokýval hlavou.
„A čože vás sem takto, navečer, privialo?“ Odpil si z piva Husiar.
„Prišiel som domov.“ Pozrel mu Klement do očí. Mal ich lesklé, presne tak, ako si to pamätal. Ktovie, či ešte žila jeho mama. Tá, čo mu vždy navarila, oprala a v chladničke nechala vychladiť pivo.
„A kde bývate?“ vyzvedal Karči.
„Teraz v meste. Ale mám rodičovský dom na Smrekovej.“
„A kde tam?“
„Vedľa Peťa Sedmu.“
„Ty si Klement?“ vyvalil Husiar oči.
„Hej.“
„Aký Klement?“ Karči sa zmätene pozrel na Husiara.
„No veď Klementa Božedaja Hrčku syn,“ postavil pred Klementa Pepsi nápoje.
„Ty si mladý Hrčka?“
„Tak. Na zdravie, chlapi,“ vzal poldeci a štrngol si s ostatnými.
„Na tvoje, chlapče,“ vyceril Karči posledné tri zuby.
Miňo, ktorý mlčal viac ako mŕtvy, drgol Klementa do pleca. Ten sa naňho obzrel a všimol si, ako k nemu naťahuje ruku s cigaretami. „Ďakujem,“ potiahol si a Miňo mu pripálil.
„A čo si prišiel?“ spýtal sa Husiar.
„Skontrolovať dom, prekúriť ho. Záhradu pokosiť…“
„No a… čo tam vlastne robíš, v tom svete?“
„Všeličo. Kde sa čo prihodí. A popri tom,“ nadýchol sa. Vedel, že pre čosi také títo ľudia nikdy pochopenie nemali. „Píšem knihy.“
„Chacha,“ tľapol ho Pepsi po pleci. „Klement je starý literát.“
To teda, pomyslel si Klement. Príliš mäkký na tamto či hento. Nebolo to tak dávno, vkrádali sa mu do hlavy nepríjemné myšlienky. Pokrútil hlavou a potiahol si z cigarety. Podľa zažltnutých záclon súdil, že je to Pepsimu jedno.
„Nuž, podarilo sa mi napísať pár kníh.“ A teraz to príde. Koľko…
„…ti to hodí?“ spýtal sa Husiar.
„Uživím sa. Pepsi, dones štyri borovičky.“
„To je reč do boja, chacha,“ tľapol ho krčmár znova po pleci.
„Chlapi!“ Roztvorili sa dvere a zjavil sa v nich robustný Jozef. V dedine to bola známa firma, doslova. Vlastnil niekoľko traktorov a zamestnával kopec chlapov, vrátane Karčiho a Miňa.
„No vitaj, Jožko,“ zdvihol Karči ruku. „Neuveríš, kto…“
„Počujte, nemali ste tu dakto čierneho psa s bielym golierom?“ prerušil ho Jozef. „Pepsi, jednu borku,“ zastal si k stolu a kývol na Miňa. Ten mu hneď podal cigaretu.
„Veru nie,“ pokýval Karči hlavou.
„Do piče,“ pripálil si Jozef. „Som asi zrazil farára.“
Husiar sa začal rehotať.
„Čo sa smeješ? Treba mi s ním pomôcť. Pepsi, nemáš tu dáke lopaty?“ Jozefovi padol zrak na Klementa. Spýtavo pozrel na ostatných.
„To je mladý Klement Hrčka. Božedaja syn. Dobrý chlapec,“ žmurkol Karči.
Klement sa pousmial. Vedel, čo príde. Jozef si to vždy mohol dovoliť.
„Tak ideš s nami, mladý.“ Fúkol mu do tváre dym.
Klement sledoval, ako Husiar s Karčim na hrob v lese nahádzali posledné vrstvy hliny. Sám sa pri tom opieral o svoju zablatenú lopatu. Keď skončili, hodil ju do korby pickupu a Miňo im rozdal cigarety. Fajčili a dym sa držal v nočnej tme nízko nad zemou.
„Tak a je to, díki, chlapi. Platím u Pepsiho večer. Tebe tiež, Hrčka.“ Uprene na Klementa pozrel Jozef.
Klement pokýval hlavou. Jozef naňho pozeral a jemu sa zdalo, že by mal čosi povedať. Že sa to od neho čaká. Ale čo? Vďaka alebo… Začínal sa cítiť neisto. Situáciu však zachránil Miňo. Drgol ho a natiahol k nemu ruku s plastovým vreckom. Okamžite ho naplo.
„Daj sem,“ prešiel Husiar po zahádzanom hrobe. „Miňova žena robí tie najlepšie cesnakové hniezda,“ natlačil si kus slimáka do úst.
Keď sa skončila nočná pitka a Klement odprevadil tackajúceho sa Karčiho, prišiel domov. Namieril si to rovno do garáže. Vzal z nej lopatu, starý otcov bicykel a vyrazil do lesa. Nemal sa čoho báť, pretože v dedine býval v nočných uliciach len on.
Keď dorazil k farárovmu hrobu, založil si slúchadlá a začal kopať. Hrob nebol hlboký, ale nebol ani plytký. Mäkká zem však bola poddajná a Klementovi išla práca od ruky. Keď sa na dne jamy objavilo telo, odhodil lopatu a povystieral sa. Vzapätí skočil do hrobu a ľahol si vedľa kňaza. Vystrčil upírske zuby a zahryzol si do prsta. Vytlačil z neho kvapku krvi a potrel ňou kňazovi zmodrané pery. Sledoval, ako mu po nich stiekla kvapôčka do úst. Na upíra by ho len tak nezmenil, ale k záchrane života to stačilo.
Ležiac vedľa mŕtvoly si založil ruky za hlavu a vypočul si skladbu Rich Folks Hoax od Sixta Rodrigueza. Užíval si príjemnú atmosféru na dne hrobu. Malo to v sebe niečo nekresťansky vzrušujúce. Keď sa farárovi začali zrastať polámané končatiny, vyšiel z hrobu, sadol na bicykel a vrátil sa domov.
„Tak ako dopadol váš návrat domov?“ posunula si terapeutka okuliare na nose a uprene sa zadívala na Klementa.
„Čakal som, že to bude trochu iné. Ale bolo to rovnaké ako pred rokmi. Jednoducho som prijal svoju rolu. Robil som, čo odo mňa chceli. Robil som, čo je zaužívané. Prijal som akoby miesto svojej rodiny v hierarchii tej dedinskej spoločnosti. Proste… Nemôžem ísť proti nim. Ale nemôžem ísť ani s nimi. Jednoducho sme úplne iní… Čo sa týka hodnotovej stránky a ďalších vecí.“
„Aké sú vaše pocity ohľadom tejto križovatky rozhodnutí?“
„Chcel by som, aby som mal s nimi dobrý vzťah. Ale nechcem nebyť sám sebou. Je to skľučujúce… Mohol som byť sám sebou, ale len v noci. Keď ma nikto nevidel.“
„Pán farár?“ oslovil miništrant kňaza, ktorý už hodnú chvíľu zízal na zavretú Bibliu. Kňaz sa naňho pozrel akoby z iného sveta. Nič nehovoril a miništrant sa zľakol, že ho vyrušil pri dôležitom rozhovore s Bohom.
„Áno?“
„Organista už začal hrať,“ schúlil miništrant hlavu medzi plecia.
„Hneď som tam. Vezmi Bibliu,“ podal chlapcovi knihu. Nemohol sa pri pohľade na chlapca zbaviť vtieravej myšlienky na to, že má neskutočnú chuť na ľudský mozog. Rýchlo sa prežehnal, natiahol si reverendu a ponáhľal sa odslúžiť omšu.
V predných laviciach zbadal Jozefa, Karčiho, Husiara, Miňa a Pepsiho. Už nejaký ten mesiac chodievali do kostola pravidelne každú nedeľu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.