Ohnivé pero - jeseň 2026: Ako nepohorieť na hodine dejepisu

ohnive pero

„Pam sa neráta za magického tvora! V školskom poriadku sa nikde výslovne nepíše, že človek nesmie doniesť niečo živé,“ povie Julča. „Zakázali len magické tvory, prekliate predmety…“

„Si si istá, že nejde o prekliaty predmet?“ Andrej podozrievavo pichne do pohára prstom. „Skoro vôbec sa nehýbe a má strašne veľa bradavíc.“

„Nechaj ju, trdlo!“ Julča pohár ochranársky schmatne. „Môžeš narušiť experimentálne podmienky.“

„Takže predsa s ňou niečo je.“ Andrej sa zamračí.

„Nie magického,“ bráni sa Julča.

„A?“

„No. Je to môj prvý projekt na alchymickej stáži.“

„A-ha!“

„Alchýmia nie je mágia!“ vyhlási Julča. „Vieš, koľko mi trvalo ten spot dostať? Ak to vypáli, zapíšu mi celú sočku. Ale nesmie zdochnúť.“

„No to neviem. Dnes je dvojhoďka dejepisu, tam zdochne kadekto.“

Julča prevráti očami. „Tu máš. Lyofilizované drozofily. Vrecko výživnej pasty s experimentálnou prímesou. Pipeta. A liter vody. S dávkovačom.“

„Tým ju musíme kŕmiť?“

„Každých pätnásť minút.“

„Pod lavicou.“

„Trebárs.“

„A čo je v tej prímesi?“

„Výskumné tajomstvo.“

„Strč sa. Tak okej. Najprv si ju berieš ty. Potom ja, keď budeš mať ten telocvik.“


Andrej nespokojne sleduje zvieratko zavreté v pohári. Spí skrútené na dne, černasté, ani sa nepohne a nádobka sa pohodlne zmestí trebárs do vrecka. Aj tak nevie, prečo sa na to dal nahovoriť. Nerád porušuje pravidlá, ale Julču má rád a vždy mu na biológii dá odpísať. Tak nech. Dvojhodinovku dejepisu s potvorou snáď zvládne. Profesor Bátor má predsa dioptriu takú vysokú a zabratie do vlastného prejavu také hlboké, že si nevšimne, ani keď si mu študenti za chrbtom vymieňajú mäsožravé chrumky a nechávajú si písať poznámky samopisom.

„Dnes, trieda,“ odkašle si Bátor, „si povieme o tom, ako tridsaťročná vojna prispela k vývoju honov na čarodejnice v moravských Jeseníkoch. Na úvod si prečítame z Kroniky smolnej veľkolosinskej…“

Andrej mrkne na hodinky. Potvoru treba nakŕmiť. Opatrne potiahne z batohu hadičku od kŕmnej pasty a strčí si ju do vrecka. Kde len je tá skrutkovacia pipetka. Zvieratko vraj pije samo, iba to treba nasadiť.

„Andrej Jelačič!“

A dofrasa.

Profesor Bátor, chudý, pavúkovitý jedinec s pokrkvaným voskovo-papiernatým ksichtom, ktorý na každej hodine zásadne popíjava z hrnčeka čosi červené (rodičia sa raz sťažovali, či vraj to nie je víno, a riaditeľ ich uistil, že nie), sa na Andreja díva cez hrubý mosadzný cviker.

„Ruky von z vreciek a k tabuli. Povieš nám, čo si pamätáš o povstaní pani Uršuly Zlatohorskej.“

„Eh… bola to… bosorka?“ Neochotne sa súka z lavice a ledabolo k tomu vo vrecku zastrkáva skrutku na pohári. Nejde to poriadne, trochu experimentálnej pasty vytieklo.

„Striga, mládenče, striga,“ prízvukuje profesor a usrkne si z hrnčeka. „Poďže mi zopakovať dátumy najvýznamnejších upálení a k nim prislúchajúcich povstaní.“

„Tisíc… šestooo… dvadsať… päť?“ tápa Andrej.

Profesor Bátor pokrčí nosom. „Hrôza. Sadnúť.“

Andrej vydýchne.

„Počkať!“ Pergamenovité nosné dierky s veľkými sivými chlpmi sa rozšíria. „Čo to cítim…“

„Nič,“ krúti hlavou Andrej. Má čo robiť, aby si nesiahol na zababrané vrecko. Keby len vedel, čo všetko pchajú alchymisti do výkrmu. Julča by isto povedala, ak by do experimentálnej pasty šlo čosi nebezpečné. Alebo? Alebo?

„Je to cesnak?“

Za Andrejom to vzrušene zaševelí.

„Ktorý niktoš to doniesol?“ vyštekne Bátor. „Mám snáď pripomínať, že je výsostne zakázané na moje hodiny nosiť cesnakové bagety, solené lupienky, osikové veštecké kolíky…“

Andrej opatrne ustupuje od katedry, zatiaľ čo profesorova zamračená hlava sa priblíži tak blízko, až ho ovanie puch lacnej staromládeneckej kolínskej a blysnú sa (marí sa mu) dva ostré biele špičiaky. „Čo tam máš, chlapče?“

„Nič, ja nič. Iba…“ habká Andrej.

„Chceš červený bod?“

„Nie, červený bod nie,“ vyhŕkne. Za tri sa vyhadzuje. Andrej bol vždy zbabelec a čo by asi povedali mamka s tatkom, keby zrazu musel na bežný gympel. Ďalšia magická stredná odborná je až kdesi v Prahe a vraj stojí tučný balíčisko.

„Nič to nie je. Iba, iba… pokus.“

„Pokus?“

„Na sočku.“

„Tvoju?“

Andrej preglgne. Je až taký zbabelec, aby rovno žaloval?

„Treba ho kŕmiť. Každých pätnásť minút!“ zahovorí rýchlo. Neideálne.

„Magický tvor!“ zvolá Bátor a drapne po ňom hnátom. Andrej nadskočí. A cvrnk. Pohár sa mu vykotúľa z vrecka.

Ó nie.

„Kvrr,“ pípne Pam. Natiahne z črepiniek čiernu hlavičku. Zdá sa, alebo trochu podrástla? Určite jej zmizli bradavice.

„Panenka skákavá.“ Profesor si pretrie oči. „To sa mi snáď zdá.“

„Prosím, nedávajte mi červený bod,“ prosíka Andrej. „Aj všetky tie roky sa naučím.“

Ale Bátor, napodiv, stráca o žiaka záujem.

„To, čoho ste svedkami, je výborná demonštrácia historických reálií. Pán Jelačič dostane jednotku.“

„Čo… čože?“

„Karpatská salamandra ohňodrvka. Bola mimoriadne dôležitým nástrojom v protičaroloveckom odboji pani Uršuly Zlatohorskej v Jeseníkoch.“

Profesor sa skloní, usmieva na zvieratko.

„Úžasné stvoreníčka, veru úžasné. Trikrát za život prechádzajú obdobím silných metamorfóz, a kým sa tak deje, skonzumujú obrovské množstvo potravy. Vrátane takej, čo rôzne magické bytosti odpudzuje. (Nože ju chytro dakto zdvihnite, ešte stále trochu páchne.) Takže. Vidíte všetci? Plne vyvinutá ohňodrvka ako táto umožňuje nositeľovi prežiť aj ten najdivokejší požiar. Jednou z hlavných aktivít Uršuliných agentiek bola snaha sabotovať lovcov čarodejov tým, že ich nosili po vreckách a dobrovoľne sa nechávali upaľovať. No a vy, pán Jelačič,“ obráti sa na Andreja a zablýska očami, „ste vďaka nej dnes u mňa nepohoreli.“


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

dnes
Sal Amandrica