 |
Cez pootvorenú bránu cintorína som sa prešuchol ako sivá myška. Svoju šťastnú mincu som pritom celý čas stískal vo vrecku na kabáte. Dodávala mi silu a vieru. Silu pokračovať a vieru, že raz bude lepšie. Len nie dnes. Dnešný deň bol rovnako na hovno, ako každý iný v mojom krátkom pätnásťročnom živote. A ja som musel pokračovať, aby som sa dožil toho nasledujúceho.
Prechádzajúc okolo skupinky pozostalých, ktorí sa už zbiehali pri vchode, som mincu zovrel ešte tuhšie. Vo vyšúchanom kabáte, dotrhaných nohaviciach a košeli, ktoré na mne viseli, som sa len ťažko mohol tváriť, že k nim patrím. Radšej som sa tváril, že patrím sem.
Len čo som sa vzdialil zvukom plaču a smoklenia do vreckovky, zabočil som k nízkej štvorcovej budove, ktorú zakrýval rad stromov. Predtým ako som vystúpil po schodoch, som sa poobzeral okolo seba. Každý, kto by ma uvidel, by vytušil, že mám čosi za lubom. Nech som robil, čo robil, ani po roku som si na život v zločine nezvykol. Ak sa dalo na niečo také vôbec zvyknúť.
Mincu som neprestajne žmolil vo vrecku, keď som odchýlil dvere a nakukol dnu. Až na otvorenú truhlu s nebožtíkom zívala márnica prázdnotou. Zatiaľ sa na mňa šťastie usmievalo. Aspoň niekto, pomyslel som si a s vrzgotom som dvere zavrel. Bez ostychu som podišiel bližšie. Nad telom nebožtíka sa vlnil fialkastý opar, ktorý sa rozprestieral po celej miestnosti. Tam, kde ma pohladil na odhalenej pokožke, som pocítil jemné brnenie, ktoré putovalo až k mojej hrudi. Pokojný výraz na mužovej vráskavej tvári som sa snažil ignorovať. Silu, ktorá z jeho mŕtveho tela presakovala, som však ignorovať nemohol. Pre tú som prišiel.
Prudkým pohybom ruky som hmlu rozohnal, akoby som s ňou mohol zahnať aj výčitky svedomia, ktoré ma v neveľkej miestnosti začali dusiť. Zlodej, zlodej, zlodej, šepkali mi do ucha. Možno ma chceli zastaviť, ale ich snaha bola márna. Nerobil som to pre potešenie. Keby som poznal inú cestu, vykročil by som po nej, ale život na ulici bol ťažký. Nato, aby som sa na nej uživil, som potreboval viac mágie, než moja duša dokázala za deň vytvoriť. A on, pohľadom som hľadal miesto na hrudi, odkiaľ vyvierala, už svoju nepotrebuje, ospravedlňoval som konanie sám pred sebou. Nezoberiem mu predsa všetku, nie som netvor.
Postavil som sa na špičky, aby som sa nad truhlu mohol nakloniť, a magickú niť, ktorá vychádzala z mojej duše, som poslal k nebožtíkovi. Ani neviem, či to bol správny názov pre mágiu. Mŕtvy muž by ma možno opravil, pomyslel som si. Vyzeral vzdelane, trochu prísne ako nejaký učiteľ. Určite svoje nite dokonale ovládal. Nie ako ja.
V sirotinci som bol jediným, ktorý bol obdarený mágiou, aj preto som odtiaľ toľkokrát ušiel. Za každým pokusom sa skrývala naivná predstava, že nájdem ľudí ako som ja a zostanem u nich. Na rozdiel od iných detí som totiž netúžil po rodine. Túžil som stretnúť niekoho, s kým by som sa o svojich magických nitiach mohol porozprávať. Hlavne niekoho živého, zamrmlal som do ticha márnice, ktorá mi odpovedala ohlušujúcim mlčaním, a vrátil som sa k úlohe pred sebou.
Z nebožtíka som vyťahoval prvú nitku, keď som začul vrzgot dverí. Na mieste som zamrzol.
„Nemal by si tu byť,“ pri zvuku dospelého ženského hlasu ma oblial horúci pot.
Otočil som sa, aby som nositeľke toho hlasu čelil. Stála pred dverami, čím mi bránila v úteku. Okno za mnou bolo zatlčené. Bol som v pasci. Svoju prítomnosť som jej nemal ako rozumne vysvetliť. Vo vrecku som zovrel mincu, zatiaľ čo sa mi pred očami rozplietal celý môj chatrne zošitý svet. Krádež mágie z mŕtvych pozostatkov bola ťažkým zločinom a ona ma pri ňom práve prichytila.
Žena, ktorá vyzerala, že sama mohla byť matkou, sa na mňa spýtavo zahľadela. Oblečená bola len o trochu lepšie ako ja. Trvalo dva nádychy a výdychy, kým sa jej tvár rozjasnila poznaním. „Ja som ťa už kdesi videla… Ty si ten chlapec z rohu Hlavnej a Chrámovej, však? Ten s magickým divadlom pre deti…“
Došľaka, zanadával som v duchu.
„Kradol si mu mágiu,“ pokračovala s citom, z ktorého ma až striaslo, a pozrela na truhlu za mojím chrbtom.
Na jej zistenia som nereagoval. Myseľ som mal zamestnanú premýšľaním, čo by som jej za mlčanie mohol ponúknuť. Pri sebe som toho veľa nemal. Iba moju šťastnú mincu…
S nevôľou som ju vytiahol z vrecka. Na deň, kedy som k nej prišiel, tak skoro nezabudnem. Ani na dievčatko, ktoré mi ju dalo. To ono mi vnuklo nápad, ako sa o seba na ulici postarať. Dávno predtým, ako som sa na nej ocitol. Pri spomienke na zvedavé oči plné otázok ma vždy zahreje na duši. Dievčinka sa pri mne zjavila z ničoho nič. Chcela si odo mňa kúpiť magickú niť a ja som jej túžil vyhovieť. Ale nevyšlo to. Úsmev na jej peknej tvári zmizol, no ona mi aj tak zaplatila. Chcel som veriť, že za moje magické predstavenie, nie preto, že ma ľutovala. Rovnako ako som chcel veriť, že to isté miesto som si vybral za svoje javisko, pretože som chcel všetkým v sirotinci ukázať, že ja som vonku, zatiaľ čo oni boli zavretí vnútri. Nie pretože som dúfal, že ju tam jedného dňa znovu stretnem.
Úzkosť mi zovrela hruď, keď som k žene natrčil otvorenú dlaň s mojím najcennejším pokladom.
„Zaplatím ti, ak ma nenahlásiš.“
„Dve koruny?“ V jej hlase nebol žiaden výsmech, iba smútok, ktorý sa mi zažieral pod kožu.
„Doma mám viac…“ Nebola to úplná lož. V izbe, ktorú by som domovom nikdy nenazval, som mal ešte zopár takých mincí, ale ani jednu som jej nemienil dať. Potreboval som len, aby ma pustila von. Aby som sa mohol stratiť v uliciach mesta, ktoré som poznal ako vlastnú dlaň. Potom to bude už len moje slovo proti jej.
„Nechaj si, zíde sa ti,“ odvetila. „Vieš, že nemusíš kradnúť, aby si sa uživil?“
„Musím. Nič iné nedokážem.“
„Máš predsa mágiu.“
„Okrem zopár trikov pre deti ju neviem používať,“ priznal som.
Žena sa odmlčala. Fialová hmla nad našimi hlavami hustla.
„V budove Akadémie sa stretáva skupinka ľudí ako si ty,“ povedala po chvíli, ktorá mi pripadala ako večnosť. „Vedie ich jedna pani. Je milá a dobrá, môžeš jej veriť. Nájdeš ich tam každú stredu večer.“
Zaklipkal som očami, hoci skôr som si mal vyčistiť uši, aby som sa presvedčil, či som dobre počul. Ona sa mi snažila pomôcť? „V-v-vďaka.“
„Nemáš za čo. A teraz odíď, chcem sa rozlúčiť s otcom, kým príde jeho rodina.“ Odstúpila od dverí, aby mi uvoľnila cestu.
Neváhal som ani sekundu. Od hanby som sa za ňou ani neobzrel. Trielil som von, kde som sa z plných pľúc konečne nadýchol. Čerstvý vzduch mi vyčistil hlavu, ale strach zo mňa opadol, až keď som s mincou pritisnutou k hrudi zmizol v uliciach rušného mesta.
Najbližšiu stredu som tú skupinku vyhľadal. Žena mala pravdu. Pani, ktorá ju viedla, bola milá a dobrá. Na nič sa ma nepýtala, keď som sa tam zjavil, hoci slovo zlodej som mal napísané na tvári. Vďaka nej som sa naučil, ako hlboko dokážem so svojimi magickými niťami zájsť. Vďaka nej som aj neskôr pochopil, prečo som tomu dievčatku nedokázal vyčarovať úsmev na perách.
Mágia sa nedá predať, ukradnúť, ani požičať. Aspoň nie tak, ako sme to v našich detských mysliach vtedy chápali my. Jej zákonitosti sú oveľa zložitejšie a zapletenejšie. Jedna však kraľuje nad všetky ostatné. Mágia je dar, ktorý nestačí len mať, treba ho vedieť aj používať.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.