Jeho zaklopanie prišlo takmer na sekundu presne. Metlu som chytro odložila do komory a ruky som si utrela do zástery. Predtým, ako som zovrela kľučku, som svoj vzhľad ešte skontrolovala v zrkadle, ale odraz v ňom ma veľmi nepotešil. Vyzerala som rovnako, ako som sa cítila. Nevýrazná a neočarujúca.
„Dobrý deň sa praje,“ bez ostychu vošiel do bytu. Vysoký aj široký bol ako celé moje dvere. Prúdy vody z premočeného kabáta začali na podlahe vytvárať mláčky.
„Dobrý, dobrý,“ silene som sa usmiala. Neznášala som prehnanú žoviálnosť. O ľuďoch obdarovaných mágiou sa hovorievalo, že všade kam prišli, ich bolo plno. Brala som to ako zlomyseľné reči závistlivcov, ale muž, ktorý sa práve prechádzal po mojom skromnom príbytku, do tohto popisu náramne pasoval.
„Tak, čo to bude?“ opýtal sa, tleskol rukami a priam gurmánsky si ich pošúchal.
Bez zbytočných rečí som mu poukazovala všetko, čo som od neho potrebovala. Všetko, na čo som ešte pred rokom mala pomoc od otca, po ktorom som nezdedila ani priezvisko, ani mágiu a ani majetok. Bola som jeho malým nemanželským tajomstvom, o ktorom vedel iba on a moja nebohá matka. A neskôr aj ja, keď sa rozhodol, že ma predsa len chce trochu spoznať. Samozrejme bez vedomia svojej skutočnej rodiny. Čo oči nevidia, to srdce nebolí. Ten citát mu mali dať vytesať na náhrobný kameň, keď minulý rok zomrel, nie tie táraniny o hľadaní pokoja.
„Koľko za to budete chcieť?“ opýtala som sa veselého čarodejníka pred sebou. Mágiu som síce do daru nedostala, ale vďaka otcovi som mala aspoň akú-takú predstavu, čo koľko stojí. Jeho občasné návštevy v našich končinách boli spojené nielen so silenými rozhovormi medzi otcom a dcérou, ktorí nemali nič spoločné, ale hlavne snahou odčiniť prehrešky z minulosti. S matkou sme žili v byte, ktorý nebol väčší ako predsieň v jeho honosnej mestskej vile, zatiaľ čo on žil v tej honosnej mestskej vile. Otcove výčitky svedomia, ktoré vyvierali z toho istého miesta ako jeho mágia, neboli však nikdy natoľko silné, aby s tým urobil čosi viac ako to, že nám svojimi magickými vláknami zaplátal nedostatky v našom príbytku.
„Dvesto korún.“ Mužova žoviálnosť razom zmizla.
„To nemyslíte vážne?!“ Vlasy mi po započutí tej premrštenej sumy takmer dupkom stáli.
„No viete, doba je ťažká, dobrého čarodejníka tak ľahko nenájdete.“
Že doba je ťažká, zahundrala som si pre seba. Každá doba bola ťažká. Keby som dostala korunu zakaždým, keď sa na to niekto vyhovorí, bola by zo mňa boháčka.
„S tým na mňa nechoďte, viac ako stopäťdesiat vám za to nedám. Veď je to len na rok!“ rozhodila som rukami.
Na otcove návštevy som sa nikdy obzvlášť netešila, ale v momente, keď som si začala v mori inzerátov zaňho hľadať náhradu, mi začínali chýbať. Sama by som sa v tomto byte dokázala zaobísť aj bez služieb čarodejníka, lenže už som tu nežila sama. Pokiaľ to bolo možné, synovi som chcela vytvoriť krajší a pohodlnejší domov, ako ten, v ktorom som vyrastala ja. Hoci byt zostal od tých čias na vlas rovnaký.
„Viete, mladá dáma…“
Aká som ja už len dáma.
„… to nie je len tak. O svoje magické vlákna sa musím starať. Nemôžem ich požičiavať pod cenu, ako si kto zmyslí.“
Mužove pokusy o presviedčanie na mňa neplatili. Dobre som vedela, čo bolo pod cenu a čo vysoko nad. V jednej veci mal však pravdu. Šikovného čarodejníka bolo skutočne ťažké nájsť. Tí, čo za niečo stáli, pracovali na cisárskom dvore, kde obletovali cisára a jeho početné návštevy. A nám, obyčajným ľuďom, ktorí si chceli prilepšiť mizerný život troškou mágie, zostali výmyselníci a lajdáci. Česť výnimkám.
Vždy vyjednávaj, nikdy nezober prvú ponuku, v ušiach sa mi ozýval otcov učiteľský hlas, akoby mi stál za plecami. Musela som ho odohnať, lebo čarodejník po mne začal zvláštne pokukovať. Zrejme zvažoval, či tou výmyselníčkou nie som práve ja. Isto si myslí, že si navymýšľam všakovaké požiadavky, a keď mi svoje vlákna požičia, vyhlásim, že nemám čím zaplatiť. Verila som, že sa už stretol s kadečím, ale aj tak ma to urážalo. Bola som chudobná, nie zlodejka.
„Čo keby sme sa dohodli takto,“ zavelila som a pohľadom som čarodejníka priklincovala. Nechcela som priznať, že dvesto korún som jednoducho nemala. „Stopäťdesiat. Dnes vám dám sto, a keď budem s vašimi vláknami spokojná, nabudúce doplatím zvyšok plus za nové vlákna.“
Kolieska v mužovej hlave sa pretáčali ako hodiny za jeho chrbtom.
Tik, tik, tik, v duchu som odrátavala spolu s hodinami. Do príchodu syna som chcela mať všetko hotové, aby som ho mohla prekvapiť.
„Tak dobre,“ súhlasil a konečne z hrude vytiahol prvé magické vlákno, ktoré poslal do priestoru.
Musela som sa postaviť na špičky, aby mi neušla ani sekunda jeho pohybu. Fialkastý prúd magickej moci sa vlnil vzduchom, pružne a elegantne obišiel prekážky v podobe môjho nábytku, kým nedorazil k prvej úlohe a nezačal ju plniť.
Najbližšiu polhodinu strávil muž vyťahovaním väčších aj menších vlákien, ktoré kade-tade lietali po byte. Niečo popritom rozprával, ale ja som ho sotva vnímala. Jeho mágia ma uväznila v svojej moci. Na nič som sa nedokázala sústrediť, iba na tie fialové záblesky, ktoré postupne rozjasňovali môj malý šedý svet.
Nikdy mi nevadilo, že som mágiu nedostala do daru. Nikdy až do momentu, keď sme na rohu ulice nezbadali toho chlapca. Nemohol mať viac ako trinásť. So svojimi magickými vláknami predvádzal divadielko pre deti. V porovnaní s tým, čo predvádzal môj otec u nás, to boli veľmi jednoduché triky, ale synovi skoro oči z jamiek vypadli. A mne tiež. Na rozdiel od môjho otca totiž chlapec svojou mágiou šíril radosť, hoci sám jej zrejme veľa v živote nezažil. Nesnažil sa ňou vykúpiť svoju dušu, a to sme vedeli vycítiť aj my, neobdarovaní.
„Hotovo.“
Jedno slovo ma vrátilo naspäť do reality. Požičané magické vlákna boli na svojich miestach a ja som z peňaženky začala vyťahovať dohodnutú sumu.
Deväťdesiatosem… a dve koruny je…
Pri pohľade na dvojkorunáčku som sa zarazila. Pripomenula mi iný moment, kedy som chlapca s magickými vláknami stretla. Hoci som ho vtedy ľutovala, už som mu nezávidela. Bol taký zúfalý, že ma tou dvojkorunáčkou chcel podplatiť. Viac pri sebe nemal. A ja som také isté mince nachádzala rozkotúľané pod lavicami v Akadémii, kde som po večeroch upratovala. Pre človeka v núdzi celý majetok, pre žijúceho v blahobyte odpad.
Napriek okolnostiam, za ktorých sme sa stretli, som naňho často myslela. Dúfala som, že dal na moju radu, a že z neho možno aj vďaka nej vyrastie čestný čarodejník. Taký, ktorý sa nebude musieť uchyľovať ku krádežiam, aby prežil. Jeden z tých, ktorý práve vychádzal z môjho bytu.
„Tak zase na Božidara!“ zvolal muž a so štrnganím zlatých koruniek a šušťaním farebných papierikov zmizol na schodisku.
„Na Božidara…“ zašomrala som a zavrela za ním dvere. Do ruky som vzala metlu z komory a zaschnutú kaluž vody som začala drhnúť. Upratovačka vo mne sa nezaprela. Vďaka mágii som však tentoraz mala rýchly prístup k teplej vode a tak mi išla práca od ruky.
Božidar… Boží dar. Noc, keď sa všetky požičané magické vlákna vracajú k svojim čarodejníkom. Po ktorej nasleduje deň, keď sa tento cirkus začína odznova. Ak si to človek môže dovoliť.
Mágia je dar. Aspoň tak nás to učili. Zabudli však spomenúť, že keď ňou nie ste obdarovaní, tak je hlavne pekne drahá.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.