 |
Nie je dôležité, ako som sa odtiaľ dostal.
Dôležité je, prečo som tam bol.
A tiež to, že sa tam už nikdy nevrátim.
Sedel som v osobnom vlaku, ktorý s rachotom stál v každej balkánskej diere a vyzeral z okna na všetok ten ruch, o ktorý som kvôli rokom strávených v pakárni prišiel. Zaujímalo ma doslova všetko. Polia pred žatvou, ťažká technika, pastieri dobytka, všadeprítomná chudoba tohto fliačika Zeme. Dýchal som čistejší vzduch, než bol ten, ktorý mi poskytoval ústav nášho hlavného mesta a paradoxne, vzhľadom k mojej diagnóze, som si túto dávku koncentrovaného zdravia užíval plnými dúškami.
Trpím zvláštnou formou utkvelých predstáv, ktoré spadajú pod súhrnný termín schizofrénia.
Viem, že to hovorí každý, ale ja nie som blázon. Pred nástupom do povinnej školskej dochádzky mi namerali nadpriemerné IQ. Uvedomujem si teda, že to, čo dennodenne prežívam, je len klam. To ale neznamená, že sa mi žije ľahšie.
Viem to potlačiť liekmi. Ale to nie je život.
Môžete namietať, že veľké percento populácie predsa žije na medikamentný dlh a funguje. Lenže ja už som z tohto polovičatého života unavený.
K veci: môj problém spočíva v tom, že žijem v presvedčení, že neexistujem. To je ten paradox, na ktorý odkazujem v druhom odstavci.
Prvýkrát sa to prejavilo v predpubertálnom veku a v šestnástich som urobil niečo, čím som si vyslúžil nálepku nebezpečný pre seba a pre spoločnosť, a tým som sa zaradil medzi zúfalé zabudnuté stádo zblúdilých duší zlomených traumou, či len “obyčajnou” závislosťou. Proste a jasne – skočil som pred idúci vlak.
V našej spoločnosti nie je pre samovrahov miesto; nik sa ťa nepýta, či chceš na svet, no keď z neho chceš dobrovoľne odísť, je v tom zrazu háčik. Tak ako onak, spôsobilo mi to traumu a ďalej už som nebol schopný pomyslieť na odchod vlastnou rukou.
Chcel som odísť, ale niekto mi musel pomôcť.
Riešením by mohla byť eutanázia, ale pred tou sa mi, ako psychiatrickému pacientovi, zatvorili dvere.
Viem, na začiatku som tvrdil, že nie je dôležité, ako som sa z ústavu dostal. No predsa Vám to prezradím: naučil som sa klamať.
Klamal som dvadsať rokov. Raz úspešnejšie, inokedy príliš okato. Až ku koncu som si osvojil jemné umenie hrať to s nimi dôveryhodne.
A tak som tu; vo vlaku križujúcom Balkán, pozorujem nočného motýľa na špinavom okne a čakám, kedy sa prebudí.
Naša rodina bola zámožnejšia a tak som po nekonečnom hlásení sa v dennom stacionári, konečne získal prístup k menšiemu kapitálu. A predovšetkým ku komunikačným prostriedkom!
Trvalo to, kým som dobehol všetky zručnosti, ktoré sú dnes pre mnohých na poli počítačov a internetu samozrejmosťou. Okamžite som sa začal zaujímať o deep web a jeho neporovnateľne obsiahlejšie možnosti. No napriek tomu, že som narazil hneď na niekoľko zdrojov, ktoré ponúkali možnosť niekoho, v mojom prípade seba samého, zniesť zo sveta, smrť sa mi vyhýbala. Nikomu z anonymných účtov vydávajúcich sa za profesionálnych vrahov, sa môj plán nepozdával. Po roku som to vzdal a svoj záujem som obrátil úplne iným, načisto iracionálnym smerom – k mestským legendám a creepypastám.
Po priehrští tých najneuveriteľnejších historiek som narazil na jednu, ktorá mi bola šitá na mieru.
Jednalo sa o záhadného portrétistu, ktorý zavše zákazníkovi do pozadia primaľoval siluetu čierneho psa. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby dotyčný záujemca ešte v ten deň naposledy nevydýchol.
Informácie sa, pravdaže, zdroj od zdroja líšili.
Jeden tvrdil, že ide o ženu z Louisiany, pravnučku slávnej kňažky voodoo. Iný zas, že je to autistické dieťa z malého japonského ostrova; ten dokonca obsahoval aj meno toho nadaného chlapca.
Mňa však zaujal bývalý mních, pôvodom Rakúšan, ktorý teraz žije práve kdesi na Balkáne. Na vysokom kopci, ďaleko od ľudí a všetkých vymožeností moderného sveta. Tam niekde možno práve maľuje kohosi smrť. A ak bude moja cesta úspešná, namaľuje aj tú moju.
Nočný motýľ zatrepotal krídlami a vlak so škrípaním zastal uprostred ničoho. Žiadne lavičky, žiadna drobná stanička. Len názov destinácie a trs travín, ktoré označovali koniec civilizácie a začiatok dobrodružstva.
Vystúpil som. Snažil som sa zapriasť rozhovor s miestnymi, ktorí sa nenáhlivo poberali za svojimi vlastnými cieľmi. Bez úspechu. Mladí sa so mnou baviť nechceli a starším bolestivo chýbala základná znalosť angličtiny. Začal som panikáriť. Žeby som podcenil svoju prípravu a môj plán stroskotá už v zárodku? Nemožné!
Napokon som pri svojom bľabotaní na všetky strany oslovil starenku, ktorá vyučovala dvadsať rokov jazyk na strednej škole v hlavnom meste.
„Morgenstern!“ vyhŕkla a vzápätí sa pokrižovala. Neprekvapilo ma to.
Tento kraj stále žije povesťami a legendami. Som na dobrej ceste.
Pani už nepovedala ani slovo, len vystrela ruku, aby mi medzi ihličnanmi na úpätí hory ukázala niečo, čo som dovtedy nevidel – ruinu zdanlivo opusteného kláštora.
Vyčerpaný a do nitky spotený som napokon ostal stáť pred dosiaľ zachovanou bránou niekdajšieho opátstva. Bola otvorená a za ňou ma s brechotom vítal on – ten čierny pes z malieb!
Srdce mi divoko búšilo; už som vedel, že som tu správne. Začal som sa pohybovať pokojnejšie, akoby samotné miesto vo mne vyvolalo viac než náboženskú úctu, ktorú som v sebe nikdy neobjavil. Kráčal som smutnými rozvalinami a nemohol som spustiť oči zo šantiaceho labradora. Mučil ma hlad a únava mi sadala na viečka ako koketná barmanka na kolená dobre platiaceho zákazníka. Konečne som narazil na schodisko do veže, ktorá ako jediná predstavovala prístrešok askétovi, ktorý tu žil.
Otec Morgenstern našťastie dobre ovládal francúzštinu, môj rodný jazyk. Bol to zavalitý muž, nie však ten sadlovitý typ, ktorý by človek od mnícha čakal, ale samý sval z každodennej lopoty. Trpezlivo ma vypočul, tu pokrútil hlavou, tu nakrčil obočie. Napokon sa súcitne usmial a vzal ma za ruku.
„Priateľu, to, čo mi tu hovoríte, je bezpochyby zaujímavý príbeh. Ale je to len povedačka.“
Signál som tu v horách, neprekvapivo, nemal žiaden, no už vo vlaku som sa poistil screenshotmi. To duchovného zaujalo a prisunul sa bližšie. Aj tak ho to ale nepresvedčilo.
„Viete, ja som v skutočnosti žiadneho psa na svoje maľby nepridal. Bola to len náhoda – pri tom, ako som sa podpisoval, mi kvaplo trochu tušu na portrét. To je všetko. Okrem toho, niektoré výtvory ani nie sú moje.“
Ostal som stáť ako obarený.
„Doboha, to som sem celú tú cestu meral zbytočne?“ vyhŕkol som, „tak vezmite štetec a zakľajte ma, ja už nevládzem!“
„Ale dieťa,“ utišoval ma mních, „toto bol kedysi chrám Boží; zanechaj rúhania, už to tu viac nechcem počuť!“
Vzal ma stranou, priamo do svojej neveľkej kobky a napojil ma vodou. Ten čierny pes sa veselo krútil okolo nás.
Vysvetlil mi, že nie je v jeho moci vziať mi to, čo mi Pán dal. A okrem toho, maľuje už len krajinky. Len teraz urobil výnimku a pokúsil sa o autoportrét. Hneď mi ho aj ukáže.
Plátno rozprestrel na zle ohoblovanom pracovnom stole. Naposledy som vytiahol svoj mobil, aby som ho presvedčil, keď tu zrazu zmeravel.
„Ukážte mi ešte raz tú predchádzajúcu,“ šepol.
„To nie je možné…“
Spoznal tú ženu a údivom si zakryl ústa dlaňou. A znovu pri svetlovlasom mužovi.
Z chodby sa vyrútil ten čierny pes a drgol Morgensterna zvedavo do lakťa.
Kalamár sa zatriasol a na autoportrét dopadla veľká čierna kvapka, ktorá sa okamžite preskupila do psej siluety.
„Doboha!“ vydýchli sme s mníchom unisono.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.