 |
Šestnásťročná Dita sedela s čerstvo oholenou hlavou na lôžku poľnej nemocnice v podzemí. Vzduch tam páchol zatuchlinou a nehybnou nádejou. Po štyroch rokoch bez poriadneho jedla sa jej telo ponášalo viac na pavúka než na človeka. Dlhé tenké končatiny, vpadnuté brucho, kosti ostré ako drôty. Zostala z nej len kožená kostra spojená inštinktami. Prenikla ňou čudná, takmer bolestivá úľava. Bez strachu zatvorila oči.
Keď ich znovu otvorila, uvidela ako sa k nej približuje Angličanka. Bledá sestra s ryšavou hrivou a bojazlivým úsmevom. V rukách niesla kovovú misku, z ktorej sa parilo. Pristúpila k jej posteli, sadla si na okraj a povedala pomaly niečo, čo Dite preložil AI prekladateľ v uchu. Nevenovala mu však žiadnu pozornosť, pretože sa sústredila len na misku, v ktorej bola ponorená lyžica.
„Slowly,“ nabrala sestra trochu vývaru na lyžicu a otrčila ju pred Ditou.
Hlad je definovaný ako prítomnosť prázdna, ktoré nás učí vnímať hranice svojho tela. Premení ho vtedy na jedno veľké ucho, ktoré načúva vlastným vnútornostiam, pričom duša sa vtedy dosť priučí disciplíne. Zrazu počujeme tlkot vlastného srdca i drobný šelest myšlienok, ktoré sa s pocitom hladu zmenia na nepoznanie. Prázdny žalúdok sa už po dvoch hodinách od posledného jedla začne intenzívne sťahovať, čo môže po čase priniesť ostrý typ bdelosti a kŕčov, ktoré nás postupne prinavrátia k našej pravej podstate. K prežitiu.
Počas dlhotrvajúceho hladu sa zákonite zrodí uvedomenie, že nie sme neporaziteľní. A ten, kto svoj hlad spozná naozaj dobre, pochopí, že sýtosť nie je cieľ, ale len prestávka v umieraní. A aj to len hlad, ktorý spoznáme dobrovoľne, nie ako trest. Lebo len ten nás naučí, že menej môže znamenať viac.
Možno preto starší vedci-mystici hovorievali, že pôst je najlepšou investíciou do zdravia. Nie len telesného, ale hlavne duševného. Lebo kto si dokáže odoprieť jedlo, dokáže sa vzoprieť zlu. A kto dokáže zniesť chvíľu hladu, dokáže zniesť aj bolesť a samotu.
Dita znášala hlad pridlho na to, aby sa vzoprela všadeprítomnému zlu. Pridlho na to, aby sa k lyžici plnej po okraj nepriblížila rýchlosťou neriadenej strely.
„Pomaly,“ prehltla horúcu slanú vodu a predstavila si samu seba na posteli doma.
Jej život už uprostred puberty pripomína starý obnosený kabát. Len na nej visí. Telo medzičasom zmizlo. Ale niekedy, keď sa v noci prebudí, máva pocit, že všetko to, čo zažila, patrí k úplne inému telu. Aj teraz chlípe teplý vývar niekto iný. S veľmi veľkou nedôverou sa díva na anglickú sestru, akoby každé sústo bolo pascou. Žalúdok sa ozýva, nie z vďaky, ale zo strachu. Pretože v sebe nosí veľké zviera, ktoré prinútila mlčať, ale teraz mu niekto pootvoril dvierka malej klietky. Hovädzím vývarom.
Vonia ako domov, ale trochu ako vážna zrada Mierových Princípov. Ako spomienka na kuchyňu, ktorá už neexistuje a na mamu, ktorá neprežila tlakový hrniec tohto chorého sveta. Ako vyzerá svet, v ktorom už nie je dovolené veriť v Jehovu. Oveľa lepšie? Cíti, ako jej telo vzdoruje vývaru, ako hrozí, že praskne. Zalieva ju pocit viny a z očí sa jej vylievajú krokodílie slzy.
„Take a break,“ zmizla náhle lyžica zo zorného poľa. Nevinne hladná pozrela na ryšavku. Aj ona už vie, že je vinná, lebo je hladná, ale môže byť sýta, tak prečo to komplikuje? Azda nevie, že na svete existuje toľko skrytého ľudského zla, že toto otvorené nepriateľské gesto nie je vôbec nutné?
Každý dúšok teplého vývaru v nej prebúdza tých, ktorých zabil hlad, jadro alebo týfus. Ich tváre, ich oči, strnulé telá. Dotyk teplej lyžice s jej perami prebúdza v jej hrdle ozvenu ich dýchania. Slabého, prerývaného, ako keď sa duša rozhoduje, či zostať alebo odísť. Jej duša sa raz na začiatku prvej nukleárnej sama rozhodla, že v tábore povedie odložený život. Včera o tom povedala americkému novinárovi, v ktorom sa miešal údiv s hrôzou a nevôľou uveriť, že jedno dievča mohlo prežiť toľko smrtí.
„Nie som si istá, čo to slovo znamená. Prežiť. Určite to neznamená žiť. Je to len neprerušené dýchanie.“
Za posledné roky si svoj život každé ráno zložila do toho istého kútika ako kus handry.
„Potom,“ hovorila si, „keď to skončí“.
A ono to naozaj zázračne skončilo. Lenže ten kútik, kde si odložila život, zostal tam hore. V elektrickom poli plotov, v rádioaktívnom spade z neďalekých kráterov, na počítadle plnom mien, ktoré nahradili čísla.
„Odložený život sa len ťažko vráti späť. Už teraz má zvláštnu príchuť. Niečo medzi povinnosťou a prázdnotou,“ vypadlo z nej na záver rozhovoru s posledným vojnovým spravodajcom.
Keď sa pred ňou znovu objavila lyžica a opäť sa pokúsila jesť pomaly, nadobudla pocit, že klame. Ako herečka, ktorá sa síce učí text, ale nevie rozprávať. Sýta Dita je cudzia Dita, niekto, komu už predsa nemôže veriť! Čo ak to tak má byť? Čo ak je to jej nová forma existencie? Rozhodne nie krásnej, ale jedinej možnej. Bude už len dýchať v prestávkach medzi zlými spomienkami. A polievku nechá vychladnúť, lebo dobre vie, že ju ešte nedokáže zjesť celú.
Sýtosť nie je darom, ale skúškou. Kto sa teraz dokáže najesť bez hanby, ten zabudol. Ona nezabudne. Preto radšej nechá jedlo tak, dá mu čas, aby sa stalo menej nebezpečným.
„Eat some more,“ ponúkla jej sestra tekutú silu, lebo svet vraj potrebuje očitých svedkov sibírskeho pekla. Lenže hladní ľudia rozprávajú príliš pravdivo. A pravda sa ešte stále ťažko trávi. Je poslednou formou žalúdočnej nevoľnosti. A vždy, keď sa Dita naje dosýta, jej srdce vynechá pár úderov.
Hladný nikdy neverí sýtemu. A sýty nikdy nepochopí, že hlad sa nikdy nevzdá.
Vždy, keď sa ho pokúsila oklamať polievkou z trávy, vrátil sa späť. Oveľa väčší, silnejší, hlbší. Vlastne ju držal pri živote. Bol jej modlitbou, najvernejším priateľom, dôkazom, že na seba ešte nezabudla.
Hovädzí vývar je pre ňu nábožnou sviatosťou. Pripomienkou krehkosti života. Obnoví ho zopár dúškov teplej vody s kúskom mäsa aj pod zemou. Stačí tak málo, aby sa človek necítil vinný za to, že ešte dýcha!
Pripadá jej to až obscénne, ako výsmech hladu, ktorý ju naučil ozajstnej pokore. Hlad bol čistý, za to sýtosť je nečistá. Každý gram, ktorý na nej už pribudol, ju len odďaľuje od tých, ktorí zostali v tábore. Aj od mamy a otca, ktorých hlad uväznil v nehybnej večnosti.
Chcela by im poslať odkaz, že ešte dýcha a nezradila ich. Len nevie ako. Slová sa jej v ústach menia na krvavé zrazeniny. Skúša si spomenúť na ich tváre, no namiesto toho vidí len svoju vlastnú v zrkadle oproti posteli. Ako sa má vrátiť do života, keď sa sama nespoznáva? Cudzia sýta Dita.
„You’re getting better,“ usmiala sa na ňu trochu mechanickým úsmevom Angličanka.
Dita prikývla. Patrí sa to. Ale vo vnútri pocítila, že to „lepšie“ sa rovná len „ďalej od pravdy“. Byť sýta znamená začať zabúdať. A zabudnúť je luxus, ktorý si svet nemôže dovoliť.
„Pošlite za mnou toho francúzskeho novinára,“ zmierlivo pozrela Dita na Angličanku, keď po jedle ešte čakala pri nej, či sa jej neurobí zle.
„Are you sure?“ v sestre sa náhle zmiešala obava s nádejou.
V izbe zostalo ticho, prerušované len šumením ventilátora a vzdialeným kovovým klopkaním. Prstami si prešla po oholenej hlave. Drsný príjemný trávniček. Koberček zo stebiel života na spálenej zemi. V hlave si opakovala, o čom by mala povedať prvému korešpondentovi apokalypsy.
Nielen o tábore a hrôzach smrti, pretože smrť nie je to najhoršie, čo sa vám môže vo vojne stať. Porozpráva svetu o tom, že sa už nikdy nepozrie na žiadne sústo bez toho, aby sa necítila hladná. Že už nikdy nebude sýta, ale neuhasiteľný hlad po živote v nej ostane navždy.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.