 |
Volali ho prosto Hrobár.
Celý život strávil v tieni mauzólea a pod korunami vrzgotavých stromov toho cintorína.
V mozoľnatej dlani zavše zvieral lopatu – inokedy metlu, ktorou čistil hroby od hnijúceho lístia. Na hlave nosieval sivý klobúk, spopod ktorého hľadeli rovnako sfarbené prázdne oči.
Ľudia z mestečka o ňom toho veľa nevedeli, avšak radi si domýšľali. Jedna legenda vravela, že Hrobár bol odnepamäti súčasťou cintorína. Ak aj nie telom, tak duchom bol spätý s opustenými hrobmi, chodníkmi zarastenými machom a prostými lavičkami, nad ktorými sa vetvili prastaré lipy.
Starcove vetché telo sa v tom labyrinte pomníkov vždy niekde ponevieralo a jeho zhrbená silueta, opretá o lopatu, nechýbala na žiadnom pohrebe.
Ani na tom vajdovom. V ten deň sa cintorín naplnil davom, všetci sa prišli rozlúčiť s veľkým mužom. Vajdovu rakvu neťažil iba nebožtík, ale aj množstvo šperkov, s ktorými ho uložili do zeme tak, ako kázal zvyk.
Hrobár honosnú truhlu zahádzal hlinou, aj keď vedel, že je to zbytočné.
V tú noc mračná neprepustili mesačný svit a cintorín halila chladná tma. Oplotenie preskočila dvojica postáv a zamierila k vajdovmu hrobu. Tam sa pustili do nekalej roboty.
Lopaty kmitali, hlina sa sypala, pot tiekol.
Zlodeji nespozorovali, že je s nimi aj niekto tretí.
Hrobár stál v tichosti nad nimi ako strašný chrlič. Jeho oči boli prázdnejšie než obvykle.
Keď si ho konečne všimli, najprv sa zľakli, ale hneď nato sa rozosmiali. Jeden z nich vyšiel von, pripravený starca odohnať bitkou.
Vtedy sa Hrobárove pery pohli. Tým slovám zlodej nerozumel – nebola to reč živých.
Zdvihol sa vietor. Studený a práchnivý ako kosti umrlca.
Zlodej na zátylku pocítil dych. Chrbát mu pohladili ľadové prsty záhrobia.
Starec sa nepohol, len v očiach sa mu rozdúchalo čosi nesväté. Konáre obrej lipy nad ním zlostne zavŕzgali, víchor zaspieval medzi pomníkmi.
Hrobár znovu čosi utrúsil a hniloba zasmrdela ešte viac. Medzi náhrobkami sa pohli tiene.
V hrdle zločincovi stuhol výkrik. Vedel, že je zle. Veľmi zle. Vrhol pohľad dolu na svojho kumpána, ale toho už nebolo.
Zvolal jeho meno. Žiadna odpoveď.
Útroby hrobu sa pohli, niečo sa hrabalo von.
Zlodej zvrieskol. Už-už sa chcel rozbehnúť preč, keď spoznal svojho kumpána.
Muž sa vydral z hrobu, z úst mu prskala hlina a kliatby, z očí hrôza.
Spoločník mu obozretne podal ruku a pomohol mu z jamy.
Nočný vietor znovu zanôtil svoj žalospev a mŕtve listy v ňom zatancovali. Zem v hrobe zapukala hladom.
Hrobárova lopata vyrazila. Dvakrát udrela ako umieračik a zlodeji sa zrútili do temného pažeráka cintorínu. Neozval sa žiaden zvuk dopadu; len výkrik, ktorý slabol pádom až napokon zanikol v nekonečnej hĺbke.
Víchor ustal, brána sa uzavrela. Na cintorín s mesačným svetlom klesla hebká hmla.
Jeho strážca zaboril lopatu do hŕby zeme. Tá ju prijala bez odporu. Tak, ako vždy.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.