 |
„Majstruješ, majstruješ?“ prihovorím sa raráškovi zhrbenému v šachorine. Hlávku mu zakrýva utešená červená čiapočka, vykúkajú mu spod nej iba dlhé odstávajúce uši. Je otočený k jazeru a ani sa neobzrie, len vytrvalo máva rukami. Hladinu rozihrávajú samopašné svetlušky zvŕtajúce sa v divokých víroch, s vejúcim páperím a zobáčikmi rozťahujúcimi sa do nezbedných úškrnov. Mám ich rada. Isto sú to mláďatká, rozjarené, strapaté a ružovolíce. Na jeseň sa vynárajú z lesov a rozjasňujú večery poslednými hrejivými lúčmi, ktoré si na noc líhajú do ich lampášov. Zamračenému raráškovi však nie sú po vôli. Napokon sa s nespokojným mrmlaním vzdialia od brehu a on si vydýchne.
„Tíško, teraz ma nevyrušuj, prosím. Odplašíš mi metličky, ak tu ešte vôbec sú. Veď vieš, ako ťažko sa presviedčajú. Rád ti všetko vysvetlím, až sa mi stúlia v dlaniach a usnú.“
Prikývnem a poobzerám sa po ceste späť. Chodník sa mi s nastávajúcim šerom stráca vo vysokej tráve. Naľakám sa, že náhodou voľajakú metličku prišľapnem, nuž sa radšej rýchlo vyšvihnem na blízky platan.
„Ech, pletky! Zlez dole a pober sa preč, sú z teba cítiť vzory uto-aztéckych vzťažných viet. Čože by mi metličky pomohli s takými znalosťami lingvistickej typológie naporúdzi! Sám som si štúdie odopieral celé dva týždne, aby nič nepobadali. Ako sa mi za nimi len cnie, svet bez nich matnie,“ povzdychne si rarášok. Ustane, skormútený a vyčerpaný. Pripomenie mi praboha Svaroga chystajúceho sa na dlhý spánok vo vnútri Slnka po stvorení všehomíru, skrúteného sťa vajíčko. Túžim ho objať.
„Snáď prídu do úsvitu,“ šepne nakoniec, „viem, že už nemáš toľko času.“
„Hľaď, ako si odfukuje,“ riekne rarášok. Otvorí dlaň a odhalí metličku schúlenú do klbka. Iba jednu. Hladkú bacuľatú tvár lemovanú čiernymi kaderami má uvoľnenú, v jemnom úsmeve vpísaný sen. Ako ich len ľúbim, rozmarné potulné víly s rozsiahlymi vedomosťami, ktoré občas výmenou za pohostenie a nocľah ukonaným bádateľom dajú nové podnety vo výskume, keď oni sami viac nevládzu. Rarášok je dobrotivý, som si tým istá. Metličku vzorne uložil do maličkej kolísky, poriadne ju pozakrýval, a teraz ju drží veľmi opatrne, ako keby o pomoc neprosil po prvý raz…
„Prečo si ich hľadal?“ spýtam sa. Polnočnú lúku zalieva mesačný svit, íska dlhé steblá stáčajúce sa vôkol mojich prstov. Nikoho tu okrem nás niet. Na kraj sa zniesla ťažoba, utíšila piesne chrobáčikov a pozatvárala viečka bytostiam, ktoré nocami radostne tancujú po stráňach. Len trávou temer nečujne šelestí vánok. Rarášok sa učupí na skalkách, vedľa seba zloží kolísku s metličkou a z výšky na mňa jastrí.
„Chýbala mi v mojom jazyku rekurzia,“ prizná, „a ich lokne sa tak pekne krútia a vetvia, presne ako vety vo vetách vo vetách a prívlastky prívlastkov prívlastkov, nuž som sa s nimi poradil. Počuješ?“ poteší sa a zalapá po dychu.
„Ale rekurziu si sa predsa sám rozhodol obmedziť podľa austrálskeho jazyka Kayardild. Dobre vieš, ako by si ju rozšíril,“ namietnem. Letmo ma zahrejú spomienky na nekonečné zlatavé dni nášho posledného leta, ktoré sme strávili štúdiom a tvorením. Na papieri nám rástli ďalšie a ďalšie gramatické konštrukcie, zlietajúce sa k nám z jazykov roztrúsených po celom svete. Ku mne prichodili z pôvodných jazykov Kalifornie, k raráškovi zo severnej Austrálie. Nežne sa pousmiali, sklopili krídla, ukázali nám svoje syntaktické kostričky, a potom navždy spočinuli v našich srdciach.
„Nie každý sa so samotou vyrovnáva tak ako ty,“ odvrkne. Odvráti sa a vzápätí posmutnie, zvesí plecia. „Prepáč, to som nemal,“ hlesne.
„V poriadku,“ odvetím a na okamih sa odmlčím. „A čo ostatní raráškovia dolu v dedine?“ pokračujem nesmelo. Zahanbím sa. Pokúšam sa na nich rozpamätať, na družných ľudkov prebývajúcich v murovaných chalúpkach stojacich vedno pri sebe, ktorí ma zakaždým uvítali, keď som môjho kamaráta prišla navštíviť. No splývajú mi s tieňmi, ktoré pomaly dočahujú i jeho, ako si kŕčovito zviera kolená.
„Už zomreli.“
„Chceš sa o tom…“
„Nie,“ preruší ma mäkko. Opäť sa na mňa zahľadí. Po lícach zbrázdených hlbokými vráskami sa mu kotúľajú slzy. Stiahne si čiapku a snaží sa ich utrieť, odhaľujúc holú hlávku. Takto na sklonku života sa mi ponáša na drobučké vtáčatko s opuchnutými očami, ktoré sa však otvorili už primnoho ráz.
„Môžem ťa objať?“ opýtam sa.
„Prosím,“ vzlykne. Pevne sa chytí môjho svetra a zaborí si doň tvár. Pohladím ho po chrbte a priviniem si ho bližšie, bližšie. Z vychudnutého tela mu vystupujú kosti, hýbu sa pod tenkou pokožkou. Uvedomím si, že som sa nikdy nevyzvedela, či sa tiež túži stať fosíliou, rovnako ako jeho milí priatelia z oceánov ranej jury. Zaváham, hľadám slová.
„Dlho si tu nebola,“ prevraví rarášok a smrkne, „kde si sa zase túlala?“
„Všelikde. Počul si o kalifornskom jazyku Yuki? Používal osmičkovú sústavu, pretože jeho hovoriaci nepočítali prsty, lež medzery medzi nimi.“
Rarášok sa tlmene zasmeje a ovinie si vôkol mňa ruky. Chvíľku ešte zotrváme v objatí.
„Kam pôjdeš teraz?“ vzhliadne napokon a odtiahne sa.
„Do Beringie. Možno sa mi tam tentokrát pošťastí stretnúť aj predkov hovoriacich jazyka Yuki na ich ceste zo Sibíri.“
„Určite. Zvykneš sa zjaviť v ten správny čas,“ zachichoce sa. Pookreje, vystrie sa a podupe nohami.
„Mám ťa rada. Odpusť mi, že som ti nebola lepšou kamarátkou,“ poviem.
„Aj ja ťa mám rád,“ odvetí rarášok.
Mlčíme. Ranné zore láskajú krajinu, zostupujú ku stromom odetým do žlta a veselo, bezstarostne sa pomedzi nimi naháňajú. Jesenné stvorenia sa prebúdzajú, dívajú sa na nebo skvejúce sa ružovou a pripájajú sa ku hre. V diaľke sa črtá tiché jazero, po hladine sa plazí hmla. Strasiem sa od chladu a dosadne na mňa únava po prebdenej noci. V kolíske zamrnká metlička, dožadujúc sa raráškovej pozornosti. Musím ísť. Cudzí svet, šíro-šíry svet, ktorý zanechám za sebou. Otočím sa a vykročím. Nedokážem sa obzrieť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.