 |
Pazúry príšery zaškriabu o okno.
Ten zvuk ma vytrhne zo sna. Vytreštím oči a bez pohnutia si prezriem izbu. Svetlo mesiaca šikmo padá na huňatý koberec. Skriňa a nástenky sú takmer ukryté v šere.
Jediným zvukom, ktorý počujem, je Adrianine hlboké dýchanie vo vedľajšej posteli. Leží na chrbte s rukou prehodenou cez svojho maca a vôbec netuší, že sa v našej izbe deje niečo zlé.
Odvážim sa zodvihnúť pohľad k oknu. Zdá sa mi, že občas sa tam mihne akýsi tieň. Perinu si vytiahnem až k nosu a v duchu kričím na sestru, aby dýchala tichšie. Čo ak ju príšera aj cez zatvorené okno začuje?
Premýšľam, čo by sa mohlo za oknom skrývať. Mohol by to byť obrí pavúk o ktorom sa mi minule snívalo?
Lenže v tom sne pavúk na nič načakal. Veľkou chlpatou nohou rozbil sklo a vtrhol do izby. V tom sne sme ušli s Aďou na vécko. V poslednej chvíli sme pred pavúkom zabuchli dvere, ale tá jeho chlpatá noha rozbila spodnú časť dverí a naťahovala sa po nás. Vrieskali sme ako šialené. Potom som sa, našťastie, prebudila. Zburcovala som vtedy celý dom, na čo sa ocino dosť nahneval a zakázal nám pozerať na internete „sprostosti“. Povedal to inak, ale ja dospelácke nadávky ešte nemôžem.
Je pravda, že som pred spaním pozerala videá s veľkými pavúkmi, ale aj tak ma z toho obrieho pavúka stále mrazí. A veľké pavúky sú skutočné, žijú v Austrálii. Na prírodovede sme sa učili ako fungujú potravinové reťaze. Veľké pavúky jedia aj vtáky, alebo myši. Niekde v pralese môže žiť pavúk, ktorý ešte nie je známy a pojedá aj ľudí.
Alebo aspoň deti.
Ocino si z toho možno robí srandu, ale úsmev by mu zvädol, keby ráno našiel iba prázdne postele a rozbité okno. Pochopil by, že existujú veľké pavúky, ale bolo by už neskoro.
Tieň v okne sa opäť mihne a ja sa vrátim do prítomnosti.
Pohľad mám zameraný na okno, aby som včas videla, ak nám niečo hrozilo. Ale dlho sa nič nedeje, pokiaľ nerátam to, že v jednu chvíľu Aďa zachraptí zo spánku. Občas zo sna hovorí srandovné veci, ale teraz to je iba taký pazvuk. Vlastne to znie, akoby v krku niečo mala.
Nedokážem zaspať a uvažujem čo s tým oknom.
Ak tam aj príšera je, zdá sa, že o nás nevie.
Myslím, že ak by som vstala a prešla k stolu, videla by som, čo je za oknom. Ale je to riziko. V posteli, pod perinou, som pred príšerou v bezpečí. Asi sem tých osem pavúčích očiek nedovidí, alebo čo. Škoda, že sme sa o pavúkoch neučili viac. Teraz by som potrebovala vedieť, ako v noci vidia.
Zdá sa mi, že už som hore celú večnosť. Aďa sa prevalí na chrbát a ďalej pokojne spí. Ale aj keby bola hore, nič by mi to nepomohlo. Ona je úplný strachopud.
Ležím a sledujem občas sa pohybujúci tieň za oknom. Neviem si pomôcť a so zatajeným dychom zízam do okna.
Odrazu mi dôjde, že všetky tie občasné pohyby a dokonca aj škrabanie môže mať na svedomí náš orech.
S novou teóriou sledujem každý pohyb tieňa a napokon nadobúdam presvedčenie, že to musí byť tak. Zdá sa, že dnes v noci ma neprepadne žiaden obrí pavúk. Ale… musím sa o tom presvedčiť, inak nezaspím.
Opatrne vykĺznem spod teplej periny a zošuchnem sa z postele. Cítim, ako sa bosé nohy zaboria do huňatého koberca a odvážne, ako Vajana, vstúpim do mesačného svetla. Keď vykuknem z okna, vidím vo vetre sa kníšuce konáre a mesačným svetlom posypanú záhradu. Prezerám si bazén s nafukovacou labuťou, trávnik, bicykle pod prístreškom, stoličky a stôl na terase. Príšera nikde.
Koruna orecha sa zavlní, asi fúka vietor. Keď sa na nakláňajúce konáre pozerám, uvedomím si, že žiaden z nich nesiaha až k nášmu oknu.
Zamračím sa.
Mohol sa mi ten zvuk iba snívať? Spočiatku som si bola istá, že ma prebudil práve ten zvláštny zvuk, ale teraz už som na pochybách.
Nech to bolo akokoľvek, za oknom nič nie je. Myknem plecom a zdá sa mi, akoby som o pár centimetrov podrástla. Po prvý krát v živote som neostala pod perinou a odvážne som sa išla presvedčiť, čo sa za oknom deje.
Mám len jedenásť, ale rozhodne už nie som strachopud. Ráno to musím povedať mame a ocovi.
Cestou k posteli a pozriem na sestru, ktorá by na mojom mieste určite zburcovala celý dom.
Stuhnem v polovici kroku, pretože sa mi zdá, že z úst niečo vychádza… keď rozoznám hemženie, takmer dostanem infarkt. Desiatky chlpatých pavúkov vyliezajú z jej pootvorených úst a cupitajú po tvári.
V nasledujúcej chvíli zburcujem celý dom.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.