 |
Mia stála pár metrov od miesta nehody. Zhrozene hľadela na svoje milované autíčko, ktoré sa zmenilo na neforemný plechový vrak. Prednú časť náraz úplne zlisoval, spod kapoty sa dymilo a dvere na strane vodiča rezignovane ovísali. Čelné sklo prasklo a drobnými úlomkami bohato posypalo vnútornú karosériu.
Za volantom videla svoje telo bez známok života.
Tvrdý konár prerazil lebku nad pravým okom a prešiel cez mozog do opierky sedadla. Ďalšia haluz prevŕtala brucho a vyšla spodnou časťou chrbta. Nohy od stehien až ku chodidlám boli úplne pomliaždené. Pripomínali skôr odpornú zmes kostí, krvi a mäsa, ako ľudské končatiny.
Cítila akési rozčarovanie. Spoznávala síce svoje dlhé vlasy, tričko, ktoré rada nosila, aj prsteň s červeným očkom na ľavej ruke. Pripadalo jej však zvláštne vidieť samú seba v takom stave. Akoby to ani nebola ona, ale ktosi cudzí. Niekto, kto sa na ňu veľmi podobal, ale v skutočnosti s ňou nemal nič spoločné.
Vedľa vraku auta ležala v kaluži krvi žena v bielych šatách. Rukami objímala veľký úlomok skla, ktorý jej vyčnieval z brucha. Pravý bok hyzdila škaredá rana. Nohy mala dolámané a vykrútené do strán v neprirodzených uhloch.
Miu naplnil nesmierny odpor i zdesenie. Napriek tomu od hrozného výjavu nedokázala odtrhnúť zrak. Ešte nikdy nevidela nikoho tak zmrzačeného. Teda, ak nerátala samú seba na prednom sedadle vozidla.
Žena k nej namáhavo obrátila hlavu. V rozšírených zreničkách sa odrážala zmes zúfalstva, bezmocnosti a utrpenia z prežívaných múk. Chcela čosi povedať, ale zmohla sa iba na tichý bolestný ston. Z kútika úst jej vytiekol pramienok krvi a po brade v kvapkách dopadal na zem. Z pohľadu sa vytrácal lesk aj posledné zvyšky života. Prepadala sa v ústrety nekonečnej agónie.
A hoci mala tvár ulepenú od krvi a vlasov, Mia v nej ihneď spoznala svoju kamarátku.
Chcela sa za ňou rozbehnúť a pomôcť jej. Nevládala sa však pohnúť z miesta. Nohy ju vôbec neposlúchali. Boli ťažké ako z olova a odmietali urobiť čo i len jediný krok.
„Takže toto je koniec?“ zvolala zúfalo. „Sme naozaj mŕtve?“
„Nemusí to tak byť,“ začula za chrbtom chrapľavý hlas.
Obzrela sa a na okamih jej srdce zamrelo v hrudi. Stál za ňou ozrutný netvor. Jeho mohutná svalnatá postava sa hrdo týčila do výšky. Mia so svojimi stošesťdesiatimipiatimi centimetrami si pri ňom pripadala ako trpaslík.
„Záleží iba na tebe, ako sa rozhodneš,“ pokračoval. „Vždy existuje aj iná možnosť.“
Pozrela na neho s iskierkou nádeje v očiach. „Aká možnosť?“
Pristúpil k nej bližšie, aby ho lepšie počula. Teraz pred sebou videla každý detail jeho hrôzostrašnej tváre. Vysoké čelo, spod ktorého zívala obnažená kosť, pripomínajúca nos. Široké, vystupujúce lícne kosti, zbrázdené množstvom jaziev a rýh. Husté, výrazné obočie a vypuklé žlté očné buľvy s krvavočervenými zreničkami. Žiadne pery, iba ohyzdný otvor plný ostrých prehnitých tesákov. Najhorší zo všetkého bol však odporný zápach, ktorý z neho vychádzal. Akási ťažko definovateľná zmes pripáleného mäsa, síry a hniloby.
„Môžeš si vybrať život – znovu sa stretávať s priateľmi, uvidieť rodinu, milovať, užívať si. Zažiť všetko, čo len budeš chcieť a po čom budeš túžiť. Zadarmo to ale nebude. Musíš sa zriecť svojej duše. Až nadíde tvoja posledná hodina, prídem si pre teba a budeš mi navždy patriť.“
Mia si nerozhodne hrýzla spodnú peru.
„Ale…čo bude s ňou?“
Ukázala na nehybné telo kamarátky.
„Ona si už svoju cestu vybrala,“ odvetil. „Odmietla moju ponuku. Ale ty ešte máš šancu na nový život!“
Mia na neho hľadela ako zhypnotizovaná. Cítila sa ako v tranze, úplne si podmaňoval jej vôľu. V celom jeho zjavení bolo čosi tajuplné i magické. Niečo, čo ju priťahovalo a zároveň aj odpudzovalo. Nedokázala sa proti tomu nijako brániť. Čím dlhšie pozerala do jeho temných očí, tým viac si ju získaval.
„Vyber si!“ zopakoval dôraznejšie. „Život alebo smrť!“
S pôžitkom sledoval, ako sa v jej vnútri odohráva tichý boj medzi srdcom a rozumom. Vedel už vopred, akú možnosť si vyberie. Každý by sa tak rozhodol. Je to predsa prirodzený pud človeka!
„Dobre teda!“ zvolala napokon. „Chcem žiť! Prajem si žiť!“
„Si si istá svojím rozhodnutím? Ak sa mi zaviažeš, už nebude cesty späť!“
„Áno, som si istá! Prosím, vráť mi život!“
Ústa sa mu roztiahli do ironického úškľabku.
„V poriadku! Môžeme teda začať!“
Vytrčil jej pred oči obhorený kus papiera. Rýchlo ho prebehla pohľadom, ale neznámy druh písma nedokázala rozlúštiť.
„Čo je tam napísané?“ spýtala sa nedôverčivo.
„Iba to, čo som ti už povedal,“ zaceril sa úlisne. „A teraz to podpíš!“
„Ako to mám urobiť?“
„Vystri ruku!“
Vo svite mesiaca sa zablysol jeho zakrivený ostrý pazúr a zľahka sa zaboril do mäkkej kože Miinho ukazováka. Miesto vpichu sa okamžite naplnilo krvou.
„Pritlač prst na spodnú časť papiera! Len kvapka tvojej krvi a dostaneš späť svoj život.“
Bez slova poslúchla a vykonala, čo jej prikázal. Vzápätí všetko navôkol potemnelo a oblohu začali križovať bledomodré blesky.
Netvor sa zlovestne zasmial a prepichol dievčinu planúcim pohľadom.
„Naša dohoda je spečatená. Práve si rozhodla o svojom ďalšom osude.“
Odkráčal k vraku autu a nahol sa nad Miinu mŕtvolu. Chytil konár vyčnievajúci z čela a ráznym pohybom ho z lebky vytiahol. Z diery v hlave ihneď vytryskla hustá tmavá krv a zaliala celú tvár. Rovnako uvoľnil haluz z brucha. Cez otvorenú ranu von vytiekla aj časť čriev i vnútorností.
Jednou rukou silno pritlačil ranu na čele, druhú priložil na zranené brucho. Dokaličené telo sa pod jeho dotykmi prudko nadvihlo a vzápätí kleslo na sedadlo, akoby ním prešli elektrické výboje z defibrilátora.
Bledé líca zružoveli, hlboké rany sa uzatvárali a koža zrastala do pôvodného stavu. Nohy nadobúdali zdravý vzhľad a rovnako aj vnútorné orgány prešli prerodom.
Netvor spokojne sledoval, ako sa dievča prebúdza z večného spánku. Mia otvorila oči a znovu sa našla na prednom sedadle havarovaného auta. Rýchlo prebehla pohľadom svoje telo, ohmatala si tvár aj hlavu. Po smrteľných zraneniach nezostalo ani stopy.
„Žijem! Som živá!“
Na malý moment zabudla na všetko okolo seba. Na ničom predsa nezáležalo. Najdôležitejšie bolo to, že znovu dýcha a v hrudi jej bije srdce.
„Upokoj sa!“ zahrmel na ňu. „Ešte sme spolu neskončili!“
Zdrapil ju za vlasy a vytiahol z auta. Padla na kolená a zostala sedieť na chladnej zemi.
„Čo chceš spraviť?“ spýtala sa vyľakane.
„Vezmem ťa na malý výlet!“
Schytil ju okolo pása a odletel s ňou na vrchol vysokej hory. Zosadli na samom okraji. Objímala ich hlboká tma, popretkávaná jemnou pavučinou nočnej hmly. Pod nimi zívala skalnatá roklina – temná priepasť, vzdorujúca zákonom gravitácie.
„Čo to má znamenať?“ zhrozila sa Mia. „Prečo sme tu?“
„Aby si mi mohla odovzdať svoju dušu!“ uškrnul sa.
„Takto sme sa predsa nedohodli! Sľúbil si mi, že budem žiť!“
„To áno. Ale nesľúbil som ti, ako dlho!“
„Ty podliak! Oklamal si ma!“
Vzpierala sa a snažila sa mu vytrhnúť zo zovretia. Proti jeho nadľudskej sile bola však úplne bezmocná.
„Tvoja kamarátka mala viac rozumu ako ty! Ty si len ďalší ľudský červ, ktorý neváha zatratiť svoju dušu pre pár chvíľ života!“
„Neubližuj mi! Zľutuj sa! Prosím ne…!“
Miin výkrik sa niesol v ozvenách ešte niekoľko sekúnd. Napokon utíchol na dne rokliny. Netvor lačne chňapol po jej duši a vybral sa hľadať svoju ďalšiu obeť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.