 |
Fascinovalo ma, ako moje stopy mizli. Veľká voda sa po nich načiahla, z každej stopy spravila jazierko a ťahom obrej ruky ho rozmazala. Dokonca takmer skryla i môj pach. Akoby som tu nikdy nebola.
„Lisa! Pridaj do kroku!“
Akoby tu nikdy nebola ani jedna z nás. Pozrela som vpred. Na Veľu. Jej štíhla postava sa črtala proti slnečným lúčom.
„Keď slnko zapadne, musíme byť v Berate.“
Rozbehla som sa. Slaný vietor ma tlačil do chrbta. Od nôh mi odletoval mokrý piesok a Veľu som onedlho dobehla.
„Nezaostávaj! Potrebujem ťa,“ pokarhala ma.
Ja som sa len zazubila a vyplazila jazyk.
„Musíme nájsť loď s modrými plachtami,“ pokračovala Veľa viac-menej pre seba. Opakovala to často. Ako mantru. Tá loď nás mala odviesť za lepším životom. Na miesto, kde ľudia jej podobní boli v bezpečí. Aspoň tak to Veľa tvrdila a ja som jej dôverovala. Zachránila a nakŕmila ma. To pre mňa znamenalo priateľstvo na celý život.
Vyšliapali sme briežok členitého pobrežia, odkiaľ sa nám naskytol výhľad na mesto s prístavom.
Do nosa mi udrela zmes pachov. Jeden z nich bol nebezpečne známy. Pozrela som na Veľu.
„Ja viem, musíme byť rýchle a opatrné,“ prikývla, akoby mi dokázala čítať myšlienky.
Veľa mala mnoho nezvyčajných schopností, ale táto ma fascinovala najviac. Ľudia s obuškami ju však chceli kvôli jej moci – poznala vietor po mene. Takých ako ona lovili a väznili, ale ona ušla a mňa vzala so sebou. Bola prešibaná ako líška – nebolo plota, ktorý by nepodhrabala.
„Budeš viesť,“ požiadala ma a vlasy si zviazala pod šatku. „Ak nás nájdu, uteč! Tentoraz nebudú mať zľutovanie ani s jednou z nás. Nie po tom, čo sme im vyviedli,“ dodala a žmurkla na mňa.
Nemalo zmysel jej oponovať. Mala pravdu. Sídlo, kde nás väznili, sme vypálili do tla. To miesto som mala chrániť, ale vždy sa mi bridilo. Nechali ma hladovať. Bili ma a trestali. Samé povely, žiadne odmeny. Iba strach a údery do rebier. Ešte teraz si viem vybaviť zápach ohňa, ktorý zhltol všetky moje reťaze.
Vykročili sme k mestu a ja som kráčala som popredu. Zamiešali sme sa do davu a prešmykli sa cez bránu Beraty. Smerovali sme na juh. K prístavu.
Pach kože, oleja a potu silnel. Rozkladal sa na malé čiastočky a obklopoval nás z každej strany. Niekoľkých ozbrojencov som aj zazrela, ale cestu som našla skôr, než nás zbadali oni.
Veľa ich nazvala strážnikmi. Na rozdiel od nás sa pohybovali hlučne. Neskrývali sa a kto sa im neodpratal z cesty, toho odsotili. Prskali strach a hrôzu.
Uličky boli plné a na tržnici nás takmer prezradilo vrece s citrónmi. Rozkotúľali sa a muži ovešaní zbraňami obkolesili tržnicu. Odhaleniu sme sa vyhli, len vďaka žobrákovi, ktorému som sa vplietla pod nohy.
Žobrák sa zvalil na stánok s rybami a prevrhol ho. Traja strážnici sa k nemu rozbehli, a kým mu prášili kožuch obuškami, spolu s Veľou sme zmizli za rohom.
Stále sme však boli ďaleko od bezpečia. Napätie presakovalo uličkami aj košeľami. Toľko pachov a hluku ma miatlo. Začala som sa krútiť na mieste, urobila som niekoľko krokov vpred, niekoľko vzad. Nevediac, ktorým smerom vykročiť, sme takmer vrazili do jedného zo strážnikov.
„Lisa,“ šepla Veľa a stiahla ma do tmavej uličky. Vzala mi tvár do dlaní a ja som zacítila, ako sa vzduch vôkol nás zavlnil. Striaslo ma, ale dýchalo sa mi ľahšie.
„Len pokojne, zvládneš to,“ chlácholila ma a zahľadela sa mi priamo do očí. Jej dôvera pre mňa znamenala všetko na svete.
Z prístavu sa ozvalo zvonenie lodného zvona a obe sme sa ako na povel strhli. Ak to bola naša loď, odchádzala.
„Lisa! Rýchlo do prístavu!“
Naliehavosť jej hlasu znamenala, že je čas sa rozbehnúť a viac sa neobzrieť. A tak som bežala, kľučkovala, podliezala a preskakovala. Velino trepotajúce srdce ma nasledovalo a ja som uverila, že to zvládneme.
Zápach prístavu mi udrel do tváre ako rozrazené vráta.
Loď pripravená k odchodu mala modré plachty a námorníci sa chystali zdvihnúť nástupný mostík.
Radostne som sa otočila na Veľu. Zvládla som to! Našla som najrýchlejšiu cestu!
Veľa však ležala na zemi. Strážnikovo koleno sa jej zarývalo do krku, ruky jej skrúcal za chrbtom. Nevládla kričať.
Nebol čas premýšľať. Celou svojou váhou som vrazila do strážnika a tesáky som mu zaryla do krku. Kovová pachuť ma nezastavila. Trhala som. Muž ručal, ale voči mojim zubom bol bezmocný. Neprestala som, až kým jeho telo neochablo.
Veľa sa medzitým znovu rozbehla k lodi a ja som ju za kriku davu navôkol nasledovala.
Počula som dupot čižiem, ženský krik i hrubé mužské hlasy.
Mne však vietor vial od chrbta. Veľa mu prikázala, aby mi pomohol.
Videla som, ako z rozbehu preskočila na loď a vietor i ruky námorníkov ju vtiahli do bezpečia. Srdce mi zaplesalo radosťou, keď ju jeden z nich radostne zovrel v náručí. Telo sa mi rozochvelo, keď som počula, ako volá moje meno. Ako ma jej vietor takmer niesol vpred.
Nohy sa mi však začali jedna o druhú potkýnať. Zrak sa mi rozostrel bolesťou a telo akosi oslablo.
Kotva bola zdvihnutá. Loď sa hýbala.
Veľa kričala. Bránila sa, ale námorník ju držal pevne. Nie kruto ako strážnik, ale súcitne.
Modré plachty sa napli. Loď spomalila, ale ani Veľa nemala dosť síl, aby ju dokázala zastaviť.
Vedela som, že aj tak by ma nemohla zachrániť. Jej slzy ma boleli viac ako strážnikova dýka zapichnutá v mojom boku.
Dotackala som sa na koniec móla. Srsť som mala zaliatu krvou. Nohy sa mi podlomili.
Veľa naďalej volala moje meno, ale jej slová zostali visieť vo vzduchu.
Hlava mi začala klesať. Pred očami sa mi rozliala tma.
Za ušami ma pohladil láskavý vánok. Dotkol sa ma tak, ako to Veľa vždy robila.
S posledným zavytím moje telo skĺzlo z móla.
Veľká voda sa načiahla a vzala ma so sebou.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.