 |
Náhlili sme sa s rodičmi a sestrou Stelou po šmykľavom chodníku, keď som si ho všimla. Hral sa bokom od ostatných, ale ufúľaný bol rovnako ako všetky deti zo sirotinca. Priveľký kabát na ňom visel a vyšúchané topánky mal premočené od snehu. Sústredenejší výraz som ešte nikdy na nikom nevidela. Ani na otcovi, keď čítal ráno noviny.
Chlapec ma zaujal viac než chrám, do ktorého sme mali namierené. Okolo ruky sa mu ovíjalo niečo tenké fialkasté takmer priehľadné. Motúzik, ktorý z chlapca vychádzal, urobil šípku k zemi, oblapil snehovú guľu, zodvihol ju do vzduchu a začal sa s ňou hrať. Potom sa rozdvojil a druhá časť motúzika zodvihla zo zeme druhú guľu, ktorú pridala do hry. Gule vyskakovali hore a dole, prepletali sa medzi sebou a vracali sa ku chlapcovi, ktorý z nich nespúšťal oči. A ja som ich zase nespúšťala z neho.
Chystala som sa k nemu vykročiť, keď na mňa zavolala Stela. Kabáty rodičov práve mizli v chráme. Ešte raz som pozrela na druhú stranu ulice a s nevôľou som sestru nasledovala. Bola staršia, musela som ju poslúchnuť, aj keď ja by som najradšej zostala pri chlapcovi s magickými motúzikmi. Tak som ich pomenovala. Presný názov som si nepamätala, ale to, čo z neho vychádzalo, bola určite mágia, o ktorej nám rozprávali v chráme.
Na novoročné kázanie sme meškali, preto sa nám ušli už iba miesta vzadu. Museli sme stáť, ale mne to nevadilo. Nohy mi celý čas nepokojne tancovali a myseľ poletovala po priestore. Keďže som bola ešte malá, veľa sa odo mňa neočakávalo. Stačilo len ticho stáť a počúvať, o čo som sa úpenlivo pokúšala.
„Mágia je dar, mágia je ukrytá v každom z nás…“ kňažkin hlas sa odrážal od stien kamenného chrámu.
Zamračila som sa na ňu, hoci ma nemohla cez more tiel vidieť. Nerozumela som, prečo klame. Pozrela som sa na svoju rodinu. Na mamu, otca aj Stelu. Nikto z nich nebol obdarovaní mágiou. Ani ja som ju nedostala do daru, pomyslela som si smutne. Iba pekné topánky, sklonila som hlavu k nohám, a teplý kabátik, vsunula som ruky do vreciek.
Takmer som zhíkla. Myslela som si, že vrecká sú prázdne, ale moje prsty sa o niečo obtreli. Zovrela som ten drobný plochý predmet a vytiahla ho na svetlo, aby som ho mohla preskúmať. Na moje prekvapenie som v dlani zvierala dvojkorunáčku. Netušila som, ako sa tam dostala. Možno mi ju do vrecka vložila Stela, hádala som v duchu, aby som ju vhodila do kasičky pri východe z chrámu, a zabudla mi o tom povedať. Ukazovákom som pohladila zlatú mincu.
Nie, nie, nie, začala som vymýšľať, ako s nájdeným pokladom naložím. Táto nepôjde do pokladničky. Túto vymením za mágiu. Postavila som sa na špičky a ešte raz som vykukla na svojich rodičov. Trpezlivo som čakala na vhodný okamih, a keď sa mi naskytol, vykĺzla som z dverí von do chladu a tmy. V napätí a s mincou v ruke som sa poobzerala po rušnej ulici. Pohľadom som po ňom pátrala.
Tam je, vydýchla som si. Chlapec s magickými motúzikmi sa hral
na rovnakom mieste. A stále sám. Opatrne som k nemu vykročila. Šnurované
čižmičky sa mi šmýkali po zamrznutom chodníku, ale ja som sa sústredila
na cieľ pred sebou. Podobne, ako sa on sústredil na svoje magické motúziky,
kvôli ktorým si ma všimol, až keď som pred ním stála.
Zvedavo sa na mňa pozrel a prerušil hru. Mali sme rovnakú výšku, čo ma
potešilo, aspoň som sa mu mohla pozerať do očí. Až keď sme oproti sebe
stáli, uvedomila som si, akí sme boli rozdielni. Výška a vek boli zrejme
jediné dve veci, ktoré sme mali spoločné.
Celú večnosť som pred ním prestupovala, neschopná čokoľvek povedať. Chcela som byť odvážna a nebojácna ako hrdinka z rozprávky, ale vôbec mi to nešlo.
„Chceš vidieť moje čary?“ Milo sa na mňa usmial.
Zúrivo som pokývla hlavou, že áno. Túžila som mu niečo povedať, ale hlas sa mi zasekol v hrdle. Ten strachopud ma opustil v najhoršom momente.
V nemom úžase som sledovala, ako z chlapca vyšlo niekoľko magických motúzikov, každý zovrel jednu snehovú guľu a nad mojou hlavou s nimi začal žonglovať. Bolo to nádherné divadlo. Fialové záblesky sa prepletali s bielym snehom a drobnými sivými kamienkami na pozadí tmavej večernej oblohy. Ani som si nevšimla, kedy pridal kamienky do svojho kúzla a zrazu boli tam. Všetko sa točilo okolo mňa a mne sa z toho kolotoča takmer zakrútila hlava.
„Dám ti dve koruny, ak mi dáš jeden svoj motúzik,“ pokúsila som sa napodobniť otca, keď s niekým obchodoval. Z vrecka som vytiahla mincu ako dôkaz, aby bral moju ponuku vážne.
Kolotoč sa zastavil a chlapcova pozornosť sa zamerala na poklad v mojej dlani. Jej lesk sa mu zablyšťal v očiach rovnako, ako sa v mojich muselo odrážať svetlo jeho mágie. Hanbila som sa priznať, že som netušila, či to bolo veľa alebo málo. Nevedela som, či si za tie dve koruny môže kúpiť nový kabát alebo topánky alebo oboje. Moje oblečenie, hračky, aj knižky kupovali rodičia a slúžky.
Chlapec mlčal tak dlho, až sa mu snehová guľa začala roztápať v ruke. Vyzeral, akoby nad niečím tuho premýšľal. Možno si v hlave prepočítaval, či si odo mňa nemá vypýtať viac. Toho som sa obávala. Viac som nemala.
„Dobre,“ povedal napokon a ja som sa zoširoka usmiala.
Uzavrela som svoj prvý obchod. V hlave som si už predstavovala, ako sa s magickým motúzikom vrátim domov, a ako ho ukážem Stele, keď budeme samé v detskej izbe. Mágia nebola zakázaná, práve naopak, len moja mama ju nemala veľmi rada. Možno závidela, že ona ju nemala. Otcovi nevadila a tiež ňou nebol obdarovaný.
Chlapec začal z hrude vyťahovať dlhý fialkastý motúzik, ktorý poslal mojím smerom. Vlnil sa vzduchom, urobil zopár slučiek a zakrátko bol pri mne. S pootvorenými ústami som sa po ňom načiahla a…
Motúzik zmizol. O končeky prstov sa mi ledva obtrel. Sklamanie ma takmer rozplakalo.
„To nevadí, skúsim to ešte raz,“ ubezpečil ma chlapec. Hlas mal veselý, len trochu nervózny. Predtým, ako mi poslal druhý motúzik, mu oči zablúdili k mojej minci. Motúzik sa zastavil tesne pred mojou tvárou, ja som k nemu vystrela trasúcu sa ruku a…
Znova zmizol. Zostal po ňom len fialový opar a o chvíľu ani ten.
Slzy som mala na krajíčku. Tak veľmi som túžila dotknúť sa mágie,
aspoň na malú chvíľku.
Nečakala som, že na tretí pokus to vyjde, ale on sa nevzdával. Asi tú mincu
veľmi potreboval. Jeho úsmev bol o niečo opatrnejší, ale stále úplne
nezmizol. Na rozdiel od motúzika, ktorý bol znova fuč.
Skúsil to ešte dvakrát, kým moje utrpenie neukončila Stela. Spolu s rodičmi stála pred chrámom a volala na mňa. Pozrela som na chlapca, ktorého pery sa usmievali, ale oči zosmutneli. V tom momente som sa rozhodla. Bez slova som mu do ruky vtisla mincu a utekala som za rodinou. Viac som sa za ním neotočila. Bála som sa, že sa rozplačem, keď uvidím, ako sa hrá so svojimi magickými motúzikmi, kým ja odchádzam bez nich. V mysli som si však nevedomky niečo odniesla. Pochopenie, ktoré bolo vtedy pre mňa priťažké, a ktoré som naplno zvládla uniesť až o roky neskôr.
Mágia sa nedá kúpiť, ukradnúť, ani požičať. Dá sa s ňou len narodiť. Tak, ako sa s ňou narodil chlapec, ktorý nemal rodičov, čisté oblečenie, ani krásne hračky. No aj tak mal ten najúžasnejší dar na svete. Mal magické motúziky, zatiaľ čo ja som mala len pekné topánky a teplý kabátik. Boli sme takí rozdielni, ale z nás dvoch som ja bola tá chudobná.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.