 |
Líčenie ešte nestihlo zaschnúť a Pogo už sa musel ponáhľal k Zrkadlu. Z vrcholu majáka by na hriešnikov nedovidel a nechcel riskovať ďalšie výčitky nadradených démonov.
Nasadil si červený nos a natriasol kadere modrých vlasov, ktoré mu spadali až na plecia. Už to videl. Zrkadlo hlásilo problém v sektore zvanom Hotel.
On to vlastne nebol hotel ako taký – žiadne mini sladkosti na vankúšoch, ani ochotný personál; skôr telesné tekutiny na povlečení a neochotní mučitelia, ktorí sa striedali na zmeny. Pogo to dobre vedel. V Hoteli si odslúžil tie najkrajšie pekelné roky a nebyť toho, že jeho pracovný zápal bol vyhodnotený ako “nemiestny”, možno by tam pracoval dodnes. Namiesto toho ho prevelili na Maják. Nerád to priznával, ale práca s ľuďmi mu chýbala…
Pozrel na hodiny – už dávno ho mala vystriedať poobedná šichta. Mohol by hrať mŕtveho chrobáka a podraziť kolegovi z protizmeny nohy tým, že odíde bez striedania; protivenstvá každého druhu vedela vrchnosť vždy oceniť. Ale Pogo nemal na podobné taľafatky žalúdok. Keď svinstvo, tak poriadne!
Konečne sa cez kúzelné Zrkadlo preklikal ku konkrétnej duši.
Akási Tereza K. vyvádzala ako zmyslov zbavená.
To bolo v poriadku.
Dožadovala sa prepustenia.
Celkom častá požiadavka.
Uvedomuje si, čo vykonala.
No jéje, prečo by tu asi inak skončila.
Ľutuje to.
„Doriti!“
Mohol vyvolať poplach a všetky oči Pekla by sa upriamili na neho.
Ale Pogo nemal v obľube prílišnú publicitu.
Nebolo nič horšie, než pekelní paparazzi.
Zostávali dve možnosti: využiť služby nižších démonov, alebo si odchytiť nejakého pteranodona. V okolí Majáka ich poletovalo neúrekom, avšak Pogo z nich chytal závrate.
„Cyril!“ zvrieskol klaun a rýchlo si nazúval svoje obľúbené žlté topánky.
Zjavilo sa mrzké stvorenie, ktorému sa v tejto ríší hovorilo imp.
„K vašim službám, pane!“ zapišťal ten krpáň.
„Ľahni si na zem, potrebujem sa dostať čo najrýchlejšie k Hotelu!“
Cyril si vzdychol, no neprotestoval. Zmenil sa na plochú dosku, na ktorú sa pekelný cirkusant postavil ako na surf.
Chvíľu otáľal, nevediac, ako začať.
„Hijé?“ opáčil.
Cyril sa vzniesol do vzduchu a Pogo sa snažil udržiavať rovnováhu. Svetlo Majáku, viditeľné len jeho strážcom, neomylne ukazovalo smer. Preleteli ponad zábradlie a suchým horúcim vzduchom si razili cestu k svojmu cieľu.
Pod nimi sa črtali lávové rieky, potoky a jazierka, z ktorých občas vykukla hlava tej, či onej duše zmietanej v ohnivej agónii. Na nemnohých pevninách sa nachádzali železné panny, španielske čižmy, kolesá na lámanie a iné zábavné zariadenia. Pogo sa pri pohľade na ne rozcítil. Pripomenul si časy, keď sem zavítal ako obyčajný ľudský hriešnik. Spomenul si na svoj pozemský domov, pod ktorým si zriadil provizórny cintorín a nevdojak sa musel usmiať. Predsa-len, nakoniec obišiel viac než dobre.
Preleteli nad miestom, ktorému sa hovorilo Láger. Tu mali svoje miesto tí najhorší z najhorších – nacisti a komunisti. Lucifer prejavil zmysel pre humor a zavrel ich tu spolu. Nevedno, kto komu viac ležal v žalúdku. Pogo si zhora všimol vychrtlého démona s groteskne veľkým údom, ktorý práve penetroval Rudolfa Hößa. Neodolal a vystrčil na neho vztýčený palec.
„Budeme pristávať, pane,“ oznámil mu Cyril unavene.
Pogo skoro zabudol, ako to tu má rád a ako blízko jeho milovaný Hotel leží.
Na pristávacej ploche, ktorá často slúžila aj ako terasa pre prominentných rezidentov, sa Pogo s Cyrilom rozlúčil a priateľsky ho kopol do nastrčeného zadku. Potom sa privítal s miestnym správcom, mužom s divo planúcimi očami, s pôsobivými fúzmi a tmavým pinčom na hlave.
„Howie,“ kývol Pogo mužovi a nechal sa viesť do útrob pôsobivej stavby.
Kráčali mlčky; len kde-tu ich tiché rozjímanie prerušili výkriky zmučených duší, čo obom akurát vyčarovalo spokojné úsmevy na tvárach.
Ukázalo sa, že Tereza K. obýva apartmán s lodžiou na štvrtom poschodí. Pogo si v duchu hvizdol – keby to vydržala, mohol z nej raz byť dobrý démon. Štvrté poschodie síce nebolo najvyššie, no vyžadovalo si už sofistikovanejší prístup ku klientom.
V jediných poodchýlených dverách stál démon, ktorý pripomínal hlavonožca s pavúčími nohami zakončenými napuchnutými bodcami. Okolo pása mal osušku a tváril sa previnilo.
„Neviem, čo jej zajebalo,“ rozhodil klepetami a nechal dvojicu, nech okolo neho prejde dovnútra.
Tereza bola asi štyridsaťročná brunetka pri tele. Sedela nahá na posteli, hlavu v dlaniach, pokrytá krvou a slizom z jedových vačkov na démonovom tele. Pogo sa po ňom uznanlivo otočil. Pekná práca.
Otriasala sa vzlykmi a ani si nevšimla, že má spoločnosť.
Správca sa s úklonom ospravedlnil a vyrazil za ďalšími povinnosťami a démon – mučiteľ sa odporúčal na lodžiu, dať si jednu “zdravotnú”. Tereza a Pogo zostali sami.
„Moje meno je Pogo,“ začal klaun, „a, é-… Vraj máš čosi na srdci.“
Tereza si zložila ruky z tváre a venovala klaunovi letmý pohľad.
„Nechcem robiť problémy,“ natiahla, „ja len… Už mi to došlo. Viem, čo som urobila a je mi to strašne ľúto…“
Znovu sa pustila do plaču, ruky bezvládne rozhodené na plachte postele.
„A čo si urobila?“ podivil sa klaun naoko.
Zo Zrkadla v Majáku to – samozrejme – dobre vedel. Ale chcel to počuť od nej.
„Zabila som svoje deti,“ lapala po dychu, „a veľmi ma to m-m-m-mrzí… Prosím, už som pochopila! Pošlite ma do Očistca, prosí-í-ím!“
Tak to by sme mali, pomyslel si Pogo. Ako na zavolanie sa vo dverách opäť objavil správca.
„Myslí to úprimne?“ šepol Howie ľadovým hlasom.
Pogo prikývol.
„Pripravte ju na výmaz,“ prikázal mu vo dverách, „prebudí sa priamo v Ihlane.“
Kdeže Očistec, moja zlatá. Musíš si prejsť celou pekelnou abecedou a až potom ťa možno čaká to bájne purgatórium.
Keby si to vydržala bez nariekania, mohol byť z teba slušný démon, ako ja, myslel si Pogo.
Stál na terase Hotelu a podal si so správcom ruku. Premýšľal, ako sa dostane naspäť do Majáku. Kolega z poobednej už je snáď na mieste.
Náhle sa mu pri hlave rozsvietila červená hviezdička – vyslúžil si ďalší skúsenostný bod!
Ihneď ho použil na rýchly presun.
Opäť stál na vrcholku Majáka, odkiaľ sledoval všetky nekľudné duše. Opieral sa o vetché zábradlie a s úľubou si vychutnával výhľad. Na chrbát mu fučal býčí démon, ktorý ho mal dávno vystriedať, no Pogo bol so sebou taký spokojný, že sa mu ani nechcelo ho dodrbať.
„No tak si tu!“ tresol žoviálne, „chvalabohu!“
„Chvála Bohu?“ zopakoval démon a zvraštil mäsité obočie, „je mi ľúto, ale za toto pôjdeš do hlásenia!“
Pogovi sa tvárou prehnalo sklamanie ako horda Hunov cez Európu.
„Doriti!“
A to si svoje nové pracovisko len pred chvíľou obľúbil!
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.