 |
Zaparkovala na parkovisku určenom pre všetke návštevníctva hradu Urguhart. Prezula si tenistky
za rovnako tmavé gumáky, zopla svoje ryšavé vlasy do cupu a obliekla si svoj smaragdový nepremokavý kabát. Z miesta spojujazdca vzala balíček s obsahom rovnakým ako každý rok
a vystúpila. Pomalým krokom prešla tých pár desiatok metrov ku vstupnej bráne, no neobzerala sa zvedavo vôkol seba ako ostatné. Poctivo zaplatila za lístok, ktorý mení svoj vizuál každým rokom
a tak si ich odkladá. Za vstupnou bránou sa vydala doľava k hlavnej veži. To, čo z nej zostalo sa aj naďalej týčilo nad jazerom Loch ness. Schodami zišla do priestorov v minulosti používaných ako pivnica a nastúpila do banského výťahu, ktorý bol ukrytý za severnou stenou. Výťah už bol starý, veľmi stiesnený a jediný malý zdroj svetla v ňom blikal. Jej neistý presun na dno tak trval neprimerane dlho.
Konečne! Kovový spodok dopadol na kamenné dno jaskyne. Nadšene vyskočila zo zariadenia vzbudzujúce dojem urny a vykročila k jaskyni na jej opačnom konci.
Chodbou pred ňou s jediným východom sa niesla hudba. Detský zbor a fenomenálnu vokalistku sprevadzali elektrická gitara, bubny a klávesy. Popritom bolo počuť jemne dopadajúce kvapky vody na jej kábat a studené kamene pod jej nohami. Druhý zdroj svetla z konca chodby silnel. Vychádzal z veľkej diery popravici steny, ktorou tunel končil. Došla až k nej a žiara z heliodoru ju ako vždy
na chvíľu oslepila. Tento drahý kameň sa premení na slniečko vždy po natretí bobulou jalovca tak typického pre túto oblasť.
„Vítam ťa, Eilionór,“ započula napriek hudbe. Jaštera s dlhým krkom sa vzápätí prehnala
cez miestnosť medzi ňou a vstupom do jazera na druhej strane a elegantným plácnutím po ovládači ponorila miestnosť do ticha.
„Lady Lochness,“ odzravila s mierným pokrčením kolien a úklonom.
„Už som sa ťa nevedela dočkať,“ pokračovala vľúdne ako každý rok a ponáhlala sa jej dať mokré objatie, „nesieš mi to, čo vždy?“
Balíček si promptne prevzala hneď ako sa od Eilionór odtiahla a odchádzala s ním k stolu. „Ostaneš na koláč?“ obrátila sa na svoju hostku pri jeho rozbalovaní.
„Veľmi rada,“ prikývla ryšavá slečna a Lady Lochness tak nezostávalo nič iné, ako nechať balíček položený a priniesť na stôl aj tradičné škótske tablety a tekvicový koláč.
Eilionór sa usadila na jednu zo stoličiek a s natiahnutou rukou sa opýtala svojej starej známej,
ako sa jej darí. Tá ešte utekala pre tácku pohárov s naliatím kakaom alebo whiskey. „Lyžičku medu?“ ponúkla Eilionór odhodlaná byť najprv dobrá hostiteľka až potom zodpovedať otázku. Prikývla a tak jej do kakaa naliala tento zlatistý elixír.
„Darí sa mi dobre,“ odpovedala a sadla si. Trochu si usŕkla z whiskey
a tak sa jej ústa prvýkrát otvorili a odhalili malé špicaté zuby.
Eilionór ešte stále trochu prekvapovalo ako zuby menia celkový dojem
z týchto jašterov. Inak elegantné jemné tvory nadobudnú desivý ráz.
„Lynč od ovládnutých, pardón ľudí, je stále veľmi mierny,“vydýchla
si. „Ovládnutí“ bolo staré označenie pre tvory, ktoré slúžili
jašterám.
„Pomohlo prestať ich jesť?“ zasmiala sa Eilinór na tomto mýte.
„Ale veď vieš, že som ich nikdy nejedla,“ zasmiala sa Lady Lochness spolu s ňou, „aj keď za tie rečy o príšere by si to aj zaslúžili!“
Na balík nezabudla, no mali by v ňom byť aj vegánske donatky, o ktoré sa nechcela deliť a ani byť neslušná a tak bola rozhodnutá počkať, kým Eilionór neodíde. Iste sa dlho nezdrží.
„A ako sa darí tebe?“ opätovala záujem Škótska pani.
„Vieš, že si nemôžem sťažovať!“ usmiala sa Ei.
Eilinór bola 113. generáciou vyvolených, ktorí slúžili ako spojky medzi poslednými 7 jaštermi a zvyškom sveta a bolo o ňu teda kvínovsky postarané. Samotná Eilionór bola pridelená Fujin Godzile, ktorá mala na starosti kontrolu Euroázie. S Lady Lochness, ktorá tak ako Don Lariosauro odišla žiť do úzadia, sa videla raz do roka, keď jej od nej priniesla balíček.
„Máme viac ako potrebujeme,“ ubezpečila ju nadbytočne.
Zvyšok večera sa viedol v obdobnom duchu. Reči boli priateľské, otázky povrchné a nevyzvedajúce a odpovede na ne ubezpečujúce, niekedy až úsmevné. Lady Lochness sa raz za čas chodila namočiť do vody, aby jej nepopraskal povrch tela. Eilionór vždy fascinovalo, ako sa v nej niekoľkonásobne zväčšila a zase zmenšila, keď z nej vyliezla. Ona sama sa prejedala koláčmi a opíjala kakaovým mixom s whiskey.
„Budem potrebovať odísť,“ zvdihla sa Eilionór k odchodu. Začala potrebovať kúpeľňu a v jaskyni
k tomuto účelu slúžilo jazero.
„Rozumiem,“ prikývla Lady Lochness bez protestovania, pretože sa tešila na balíček.
Bez zbytočných rečí sa rozlučili a vzájomne si poďakovali. Eilionór sa ešte pri odchode obzrela
cez plece a uvidela, ako táto stará škótska pani konečne rozbaľuje svoj balíček.
Vedela, čo je vo vnútri. Vegánske donutky, flaška orechovky, paralen, 3 dokumentárne filmy
o zvieratách a hlavne fotky súčasnej podoby Annabel Leith. Táto teraz už 98-ročná pani bola príčinou jej odhalenia, agorafóbie, antropofóbie aj radosťou jej života. Ako 5-ročné dievčatko sa stratila a skoro utopila v jazere Loch Ness. Našťastie ju Nessie zachránila a keď si po ňu nikto nechodil, osvojila si ju. Starala sa o malú Annabelku ako o vlastnú, no jedného dňa ju niekto odfotil. Ešte v ten deň, 2. mája 1933, táto fotka vraj príšery obletela svet a prilákala davy ľudí. Annabelku jej zobrali a jej robili zvyšné dekády zo života peklo.
Ľudí sa štítila, no na jej Annabel nikdy nezabudla a naďalej sa zaujímala, ako sa jej darí.
Eilionór odišla ako prišla. Po studenom tuneli nastúpila do desivého výťahu, ktorý ju vyniesol
do zrúcaniny hradu a potom prešla k autu. Bola prejedená a ako vždy dojatá. Už teraz sa tešila
na ďalšiu návštevu. Prezula sa, užila akútny vyprošťovák, vyparkovala a nechala Lady Lochness svojej nostalgickej samote.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.