 |
Bola som úplne sama a bola som ako duch. Moje sestry ma opustili, pohltila ich príprava obete.
Štvorhlavý vyžadoval čoraz viac a viac, a mŕtvych na oltári pribúdalo. V mojom nepohodlí som ležala a myslela na ne – na Čiernu a Veselú – na poslednú obeť a čo všetko bolo potrebné.
Viem, že Čierna sa vybrala v noci do dediny a ukrytá v suchej tráve počkala na milencov. A keď vzplanuli, Čierna vzplanula tiež, a s nimi stodola a so stodolou celá dedina. A keď všetko zhaslo, prešla tancujúc dedinou, zvírila popol mŕtvych a tvár si pomazala čiernymi sadzami zmarených nádejí. Chvíľu sa tešila a napokon v kútoch rozpadlín preplakala dlhé západy sĺnk. Vrátila sa a prstami pomazala moje čelo. Na jej tvári som videla bledé cesty preorané slzami radosti. Vravela mi: „To je všetko pre teba, Zubatá.“ Chvíľu som sa tešila, no zostala smutná vo svojom nepohodlí. Poradili sme sa a usúdili, že je to ešte málo.
Keď Veselá sestra vzlietla, hľadala spoločnosť odvážnych duší. Prelietajúc Čiernymi lesmi našla pocestných obchodníkov, vletela do korún stromov a odtiaľ ich zabávala vtipmi z prístavov a melódiami púštnych dún. Keď opantala ich srdcia a opila hlavy nerozumnou vravou kurtizán, vzniesla sa k táboru a pri večernom ohni pila ich víno. Keď ho dopili, zvážneli a pobrali sa spať. „Ešte jeden príbeh vám poviem,“ naliehala Veselá. A aj keby nechceli, jedným dychom zaspievala o Štvorhlavom a jej pieseň šialenstva im naplnila všetky dutiny a útroby tiel. Odtiaľ sa rozmohla až do sŕdc a oni sa smiali a smiali, plní zúfalstva a strachu. Poslední z nich sa dosmiali za úsvitu a Veselá im všetkým vytrhla ich malé, ustráchané srdcia z hrude. Potom ich upiekla v iskriacich pahrebách a také špinavé od sadzí priniesla až ku mne. „Tu máš, sestrička Zubatá,“ povedala mi. Potešila som sa, no stále zostala smutná vo svojom nepohodlí. Poradili sme sa a usúdili, že je to ešte málo.
Sestry odišli posilniť sa pokrmom, ktorý som ráno nachystala. Smiali sa a štrngali hrncami, a ja som zatiaľ ležala a rozjímala o príchode Štvorhlavého. Myslela som na našu Matku, ktorá nás zasvätila a celý čas pripravovala. Koľko sme spolu zažili radosti… Za súmraku sme lovili ľudí a učili sa spoznávať ich – tu je pečienka, tu srdce, sem vložíš kamienky z dna Trblietavého jazera a budú ti slúžiť navždy, nemŕtvi a poslušní. Radovala by som sa doteraz, ak by nebolo posledných matkiných slov: Poď sem, Zubatá, iba tebe poviem, čo je nevyhnutné a čo sa musí stať. A potom, keď som obetovala Matku a sestry na mňa kričali a dodrásali mi ruky, rozpovedala som im všetko, čo mohli vedieť.
Takto som ležala a čakala na svoje sestry, a srdce mi oťažievalo na tom veľkom kameni. Vyciciaval mi teplo z chrbtu a spôsoboval nepohodlie. A aj keď som bola zviazaná a nemohla sa pohnúť, z diaľky som počula sestry, ako sa doradili a prichádzali ku mne, s plánmi utkaných z temných pavučín. Čierna s vystrčenými pazúrmi na všetkých trinástich prstoch a Veselá s nožom v ruke, videla som ako opatrne našľapujú, cítila som hrôzu vystupujúcu spod drápov ich rúk a nôh. V duši som kričala za Matkou, ale ozvenou mi bol len chlad obetného oltára.
Bola som úplne sama a bola som ako duch. Moje sestry ma opustili, pohltilo ich vykonanie obete.
Zastavili sa na dva kroky odo mňa a nemuseli nič hovoriť. To nevyhnutné z Matkinho proroctva som im už pošepkala dávno a ony prišli vykonať, čo muselo byť splnené – obetu sestry. Koľké z ich pohybov boli vedené proroctvom a ktoré sa riadili smútkom nad Matkinou obetou? Zarmútila ich nadchádzajúca strata, alebo im srdcia kedy-vtedy poskočili od čiernej radosti? Snažila som sa vystopovať to v ich pohľadoch, zistiť ich naozajstnú vôľu z kradmých pohybov a napnutých šliach. Predtým však, než som niečo vyzvedela a poodhalila krvavé plány, Veselá sa ozvala ako prvá:
„Je čas, sestrička. Naplníme proroctvo poslednou obetou. A potom so Štvorhlavým, novým ženíchom, obnovíme našu rodinu.”
Áno, sestry moje, je čas dokončiť obetu a naplniť proroctvo. Nie však tak, ako si vy myslíte. To som chcela odpovedať a možno ešte skríknuť: Zbohom, sestričky!
Nič som z toho nestihla, pretože ma už nemohli počuť.
Prvá bola Čierna, zrútila sa na zem a už nevstala, srdce jej akiste stihlo dobiť prv, než hlavou spočinula na chladnej hline. V poslednom kŕči zasekla do vzduchu svoje pazúre, nenašla však žiadnu oporu. Veselá sa stačila za ňou obzrieť a keď sa znovu obrátila ku mne, v jej novom postoji som vybadala následky jedu, ktorý som im vstrekla ešte ráno do jedla. A nebol by účinkoval, ak by pred chvíľou nevypili posilňujúce nápoje. Avšak Matkino proroctvo bolo neúprosné a každý krok istý: Zubatá, iba tebe poviem, čo je nevyhnutné a čo sa musí stať. Veselá sa zavlnila a usmiala v pochopení, ktoré jej vyprchalo z tváre krátko predtým, než bezvládne padla na udupanú zem. Nôž, s ktorým len pred chvíľou chcela vyrezať moje zradné srdce, dopadol vedľa nej. V našom brlohu zostalo ticho, aké môže zavládnuť len hlboko pod zemou, keď všetko živé stíchne.
Klamala by som, ak by som vám vravela o mojom smútku a ľútosti nad tým, čo som spôsobila. Klamala by som, keď by som povedala, že som sa aspoň na chvíľu zastavila a ľútostivo vyronila jedinú slzu za svojimi sestrami ešte predtým, než som urobila, čo bolo potrebné.
Nebolo to tak.
Namiesto toho som z posledných síl pretrhla putá a padla vedľa Čiernej. Jej trinásť prstov ešte škrabalo po hline, keď som sa naširoko usmiala. Nie radosťou, ale iným spôsobom.
Iba keď chcem odhaliť štyri rady mojich špicatých, mäsuchtivých zubov, iba vtedy sa usmievam.
Tak som sa usmievala i teraz, v očakávaní hostiny, ktorá mi obnoví sily ešte predtým, než nadíde čas Štvorhlavého.
Bola som úplne sama a bola som ako duch. Moje sestry ma opustili, pohltila ich obeť, ich Zubatá sestrička.
Prešli dlhé chvíle a ja sedím, opretá o oltár, a kvôli veľkému bruchu už nevládzem stáť. Až teraz si dovolím zasmútiť za Matkou a za sestrami, môj smútok však nebude dlhého trvania. Už v sebe cítim nové pohyby a znaky niečoho cudzieho, ako sa vo mne preberá a zbiera sily. Usmievam sa, tentokrát však inak. Plním sa temnou radosťou a spokojnosťou nad Matkiným proroctvom a takmer splnenou obeťou:
Na príchod temného Obnoviteľa
Potrebné sú obete štyri:
Z Matky a dcér troch
Štvorhlavý zrodí sa boh.
Bola som úplne sama a bola som ako duch…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.