 |
Kaelenova špička sa opäť zachytila o koreň a dlane mu dopadli na mäkký, vlhký mach. Doľahol k nemu Eshirin chichot.
„Zdvíhaj nohy, Kaelen,“ síce ju nevidel, ale ten úškrn si vedel jasne predstaviť.
„Ako ďaleko je to ešte?“
„Už iba kúsok. Vydrž.“
Chytila ho za lakeť a viedla lesom. Vzory obmotávajúce jej ruku a tvár boli takmer jediným zdrojom svetla. Nechal sa viesť a snažil sa zbystriť aspoň ostatné zmysly. Pod nohami im občas praskla vetvička alebo suché lístie. Spev vtákov bol v tomto čase tichší. Možno bola práve noc. Ťažko sa to rozoznávalo. Tma pred jeho očami bola frustrujúca, ale svojím spôsobom aj oslobodzujúca. Na tvári ho chladil jemný vánok. Jediným nádychom vtiahol do pľúc všetky vône lesa. Drevo, listy, mach, a ten štipľavý, korenistý zápach, ktorému stále neprišiel na kĺb.
„Pozri, Kaelen,“ ozvala sa potichu Eshira a jemne ho potiahla za lakeť. „To oranžové svetlo, vidíš?“
Ani len nevidel, ktorým smerom ukazovala. Po chvíli však zazrel v diaľke pri zemi slabé oranžové svetielka. Ukázalo sa, že ide o kvety, pripomínajúce malé zvončeky.
„To sú lapače. Svojím svetlom lákajú hmyz, z ktorého čerpajú živiny,“ jeden po druhom ich začala zbierať. Kaelen sa k nej pridal. Toto malé svetielko bolo preňho takmer fyzickou úľavou. Krátko po odtrhnutí mu však v ruke opäť vyhaslo.
„A načo sú nám dobré?“
„Keď ich chvíľu povaríš, pomôžu proti bolesti hlavy. Účinný je práve ten polapený hmyz.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Čudujem sa, že to nevieš. Veď ich od nás kupujete.“
Z jej tónu bolo cítiť jemné pohŕdanie, hoci sa to snažila zamaskovať. Už si zvykol, že ľudia z Planéty nemali veľmi v obľube jeho ľudí.
„Pravdepodobne sú súčasťou niektorých našich liekov. O to sa však starajú lekárnici.“ Za normálnych okolností by určite necítil hanbu, že nevie presné zloženie lieku proti bolesti hlavy.
„Povedz, Kaelen,“ cítil na sebe jej oči, „aké je to mať v každučkom kúte na Ostrovoch svetlo?“
Pri spomienke na domov mu stislo pri srdci. Už bol preč niekoľko mesiacov. Rozmýšľal, ako to čo najlepšie opísať.
„Nie všade je svetlo. Na Silyarských ostrovoch je to ako tu, len presne naopak. Všade kde je tma tu, je svetlo u nás.“ Prstami pritom prešiel po lupeňoch oranžového lapača. „A svetlo, ktoré tu vidíš, je tma na Ostrovoch. Úzka ulička medzi dvomi budovami, tieň pod vzdialeným stromom, tmavý kút pod posteľou.“ Pri tej spomienke sa mu zdvihli kútiky. „Vieš ju vyhľadať, ale nie sa ňou úplne obklopiť. Naše kryštály takmer žiadnu tmu neprepustia.“
„Tak, ako tu prach neprepustí svetlo,“ dodala.
Odrazu nevedel nájsť ďalšie slová. Asi mal šťastie, že sa narodil na svetlej strane.
„Poďme ďalej zbierať, nech môžeme kúpiť čo najviac kryštálov,“ vykročila vpred. Tentoraz ostal v tme odkázaný sám na seba. A znovu ten pach. Štípal ho v nose.
Keď ju konečne dobehol, držala v rukách huby s modrými bioluminiscenčnými klobúkmi. V očiach sa jej zablyslo.
„Máme tu zlatú baňu,“ takmer to zaspievala.
Tak toto bol zdroj toho zápachu. „Čo to je? Smrdí to.“
„Halucinogén. Veľmi obľúbený u vašich obchodníkov, mimochodom. Za toto bude kopa kryštálov. Tak na čo čakáš? Zbieraj.“
Nebol si istý, či chcel, aby posádka zažívala po ceste halucinácie. „Je to bezpečné? Tí muži ma majú dopraviť domov.“
„To už si zariaď s nimi. Tie kryštály potrebujem.“
Odrazu sa zdvihol vietor. Konáre stromov sa rozhýbali a vyplašili všetky spiace vtáky. Eshirine postrapatené vlasy zakryli svetelné stopy na jej tvári. Hluk motorov prehlušil okolité zvuky a spoza stromov začalo vykúkať svetlo. Silyarská loď.
Keď k nej dorazili, obchod už prebiehal v plnom prúde. Ostré biele svetlo kryštálov lode osvetlilo okolité domy aj stromy za nimi. Titánová konštrukcia uprostred drevenej dediny pôsobila akosi ohavne. Aj modrasté liany, ktoré sa tiahli chodníčkami, ostali pošliapané pod ňou. Zo zadných dverí prenášali muži po plošine veľké debny naplnené kryštálmi. Bledé silyarské tváre nevidel už tak dlho – jedine v zrkadle.
Miestni sa snažili vyjednať čo najlepšiu cenu. Ponúkali im najrôznejšie naturálie, ako tie, čo práve zbierali s Eshirou. Bol to špinavý obchod. Akoby tu mali ľudia na výber. Kryštály boli pre nich drahé. Samozrejme, že im núkali aj rôzne hubky a iné nezmysly za niekoľko kryštálov navyše. Okrem toho, tie, ktoré práve priniesli, nežiarili najjasnejšie. Tipoval, že vydržia tak tri týždne. Bolo neuveriteľné, ako pár minút cesty menilo bežnú komoditu na vzácnu.
Pozrel na Eshiru. Konečne jej videl do tváre. Usmievala sa do svetla. Bola ako ten omámený hmyz z kvetov. A vedomie, že ju tým svetlom polapil on, ho pálilo.
Onedlho pôjde domov. Onedlho aj svetlo na Eshirinej tvári zmizne. A preňho sa opäť stane večným. Bežnou komoditou.
Otočil sa do tmy a nechal sa ňou naposledy obklopiť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.