 |
Autobus narazil do výtlku a spiacemu Kristiánovi šklbnutím treslo hlavu o sklo. Vnímal to ako pád do priepasti a bolestivé pristátie na jej dno.
Váhavo rozlepil krvou podliate oči. V hlave mu búšili tamtamy a žmúril do nemilosrdných lúčov ranného slnka, presvetľujúcich kabínu.
Motor monotónne hučal. Rady žltých tyčí a siluety postáv maľovali na strope a podlahe bizarné, tancujúce tiene.
Schúlený na sedadle vytiahol ruky z vreciek pokrčeného, fľakatého plášťa. Zadíval sa na nich, s bledou tvárou strnul a vrazil ich späť. Oprel si hlavu o sklo, privrel oči a hrdelne zavrčal. Špinavými zubami si zahryzol do pery a hlbokým nádychom potlačil nutkanie sa povracať. Železito horká pachuť v ústach a natriasanie autobusu mu práve nepomáhali, ale zvládol to.
Nenávidel tieto rána.
Tých pár hodín, ktoré nasledovali po premene, tú námahu dostať sa opäť do ľudskej kože.
Telom a dušou mu lomcovalo ako pod údermi ťažkého kladiva. Zhnusenie zo seba, z pocitu špiny a prázdnoty prichádzalo ako vytriezvenie po ťažkej opici.
Amnézia utopená v karmínovej hmle. Ako sladko a znepokojivo zahaľovala všetky napáchané svinstvá.
O to horšie bolo, keď sa rozplývala a bledla. Kristián v zábleskoch cítil pod zubami mäkkosť a šťavnatosť. Na rukách a brade mazľavé teplo. V ušiach výstrely kriku a praskania kostí a ten pocit, ach, ten desivý pocit radosti.
Vlastná slabosť a neschopnosť odolať, skrotiť silu beštie, ho odvádzali od toho čo skutočne chcel.
Netušil ako sa dostal do autobusu, ale vlastnú prítomnosť, tu a teraz, vnímal ako podmienený reflex. Trčal z karmínovej hmly ako maják.
Kým opäť nenastane spln. Posratý Sizyfov kameň.
Mesto za oknami redlo a ustupovalo lesnatej krajine, blčiacej červeňou a mosadzou.
Bolesť hlavy sa zmierňovala. Z búšenia sa stali vlny pulzujúceho tlaku a nakoniec, ako-tak znesiteľné šklbanie v zátylku.
Kristián si uvedomil, že opäť premýšľa v ľudskom jazyku, ale vyrieknuť slová by mal ešte problém. Letmo skontroloval krajinu, opäť privrel oči a nechal sa viesť. Potreboval nabrať aspoň trochu síl.
Autobus minul starý lesný hotel a zastavil obďaleč.
„Zastávka Lesopark,“ oznámil plechový ženský hlas a k dverám sa nahrnula skupinka dôchodcov v turistickom oblečení. Kristián cítil ako ním opovrhujú a zároveň sa ho boja.
Jazda pokračovala kľukatou cestou asi dvadsať minút. Až na vrchol kopca, k osamotenej zastávke a štrkom vysypanému parkovisku.
Autobus s vyfúknutím zastal a plechový hlas oznámil konečnú.
Kristián sa vyšuchtal von a zhlboka sa nadýchol. Chladný vzduch jesenného rána mu prečisťoval hlavu. Nechával rozplynúť zvyšky hmly, z ktorej sa bolestivo vynáralo poznanie, že je tu správne. Musel ich vidieť aspoň na chvíľu. Zakaždým keď sa mu ich podarilo nájsť, odišli niekam inam a on stále dúfal, že mu dovolia ostať.
Posadil sa na lavičku a vdychoval vlhkú vôňu lesa. Beštia už bola pokojná, ale stále dosť silná na to, aby mu pomohla ich zavetriť.
So zatvorenými očami náhle strhol hlavu. Nadýchol sa, zaťal čeľusť a nadľudskou rýchlosťou vyrazil cez húštinu do kopca.
V behu necítil únavu. Bolesť hlavy zmizla ako mávnutím čarovného prútika. Vnáral sa stále hlbšie a hlbšie do lesa, ktorý v jeho prítomnosti magicky stíchol. V trysku si nevšímal nízko visiace konáre a kríky, trhajúce mu plášť, ani vytŕčajúce korene stromov. Bežal takmer nehlučne a kilometre zdolával s pevne nadobudnutou istotou cieľa.
Slnko už bolo vysoko, keď zacítil, že je na ich teritóriu.
Spomalil, našľapoval opatrne, nehlučne, s očami neustále na stopkách.
Ich vôňa bola čoraz silnejšia. Neomylne ho viedla k neďalekému skalnému previsu, obrastenému machom a krovím.
Vedel, že ho zavetrili.
Zastal pri strome oproti a posadil sa. Chrbtom opretý o kmeň, načúval nepokojnému vrčaniu z nory pod previsom.
Po chvíli vybehla z temnoty vlčica a napätá, v útočnom postoji, zastavila na pár krokov od Kristiána. Vycerila zuby a zabodla do neho uprený jantárový pohľad. Kristián neuhol očami a ostal nehybne sedieť.
Po spánku a líci mu stekal tenký prúžok potu a razil si cestu niekoľkodňovým strniskom.
Okolo vlčice sa nemotorne prešmykli tri mláďatá. Vlčica varovne zavrčala, ale mladé sa aj tak pomaly prikrádali až ku Kristiánovi. Ten sa naširoko usmial a natiahol k nim ruky. Vĺčatá strnuli, ale krátko na to sa na neho láskyplne vrhli.
Vlčica zavrčala hlasnejšie. Švihla labou, rozryla pred sebou polkruh suchej hliny a mladé sa poslušne vrátili do nory.
„Prečo si tu? Odvrhli sme ťa!“ nabodávala ho ľadovým pohľadom.
„Chýbate mi,“ odpovedal Kristián a neprestával sa jej dívať do očí.
„Daj nám pokoj!“
„Chcel som vás vidieť.“
„To s tebou bola chyba. Nie si ako my!“ zavrčala a zopakovala varovné gesto labou.
„A mladé? Sú ako … ja?“
„Nie,“ odsekla a Kristián potichu vydýchol úľavou.
Z boku sa k nemu priblížil statný samec. Zaujal útočný postoj a v hrdelnom vrčaní ceril zuby.
„Beštia chce len krv a ako človek tu nemáš čo robiť,“ vrčal na Kristiána.
„Ja nie som človek,“ premeral si ho úkosom a podvedome sa mu napli svaly.
„Nie si ako my!“ vyhŕkla cez zuby vlčica a Kristiánovi sa zazdalo, že v jej pohľade zbadal záblesk ľútosti.
„Odíď, kým môžeš!“ prehlásil rezolútne samec.
Kristián vzdychol a pomaly sa postavil. Vlci, stále pripravení zaútočiť, sa ešte silnejšie napäli.
Cúval a nespúšťal z nich oči.
„Zbohom,“ šepol a na malú chvíľu sa v nore mihli siluety mláďat.
Vlci ho ostražito pozorovali až kým sa im nestratil z dohľadu.
Na les už sadal súmrak, keď sa v dotrhanom oblečení posadil na lavičku konečnej zastávky.
„Ste v poriadku?“ doľahol k nemu hlas mladej turistky, ktorá sa s batohom dotiahla k lavičke.
„V úplnom,“ zasipel Kristián a turistka spýtavo zdvihla obočie.
„Nie som ako vy,“ šepol, postavil sa z lavičky a vykročil popri ceste smerom do mesta.
Ani nepočkal na autobus.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.