 |
Na ďalekom mieste, niekde na hranici medzi začiatkom a koncom vesmíru, sedela za stolom postava zahalená v plášti černejšom než noc. Kto to bol? Skúste si predstaviť niekoho, kto je iba kosť a koža. A teraz si odmyslite kožu…
Smrť hľadela na knihu pred sebou. Prstom prechádzala po stránke plnej odškrtnutých mien a zastavila sa pri poslednom, ktoré odškrtnuté ešte nebolo. Plecia jej mierne poklesli. Vstala od stola, prešla k neďalekým dverám a vošla do miestnosti za nimi.
Privítal ju šum plynúceho času. Tisíce regálov pred ňou sa ohýbalo pod váhou presýpacích hodín. Vykročila vpred a pohľadom prechádzala po hodinách. Piesok v niektorých svietil zlatým jasom, no ako prechádzal z jednej polovice do druhej, svetlo z neho vyprchalo. V iných už nebolo žiarivého zrnka, ktoré by mohlo putovať úzkym priechodom. Všetok tmavý piesok ležal na dne. A potom tu boli hodiny, ktorých bolo najviac. Tým však Smrť nevenovala ani sekundu pozornosti.
Po chvíli zastavila. Zobrala do rúk jedny z hodín, v ktorých žiarila už len drobná kôpka piesku. Skontrolovala štítok s menom. Na skle sa objavila bledá tvár spiaceho chlapčeka. UŽ LEN PÁR MINÚT, vzdychla Smrť. Vtom vzduch preťal ostrý praskot.
Smrť strnula. Pomaly sa otočila a prinútila sa pozrieť na hodiny, okolo ktorých pred chvíľou prešla. Piesok v hornej polovici jasne svietil, bolo ho ešte požehnane. Cez sklo sa však tiahla dlhá zubatá prasklina, ktorá tam predtým nebola. A ani jedno zo žiarivých zrniek odrazu nechcelo prejsť do spodnej časti.
Smrť schmatla rozbité hodiny a pohľadom prebehla po ich štítku. V mysli sa vrátila ku knihe. Toto meno v nej zapísané ešte nebolo…
Na prázdne miesto v regáli s tresnutím pristála kostnatá päsť. Smrť uprela zrak na stovky hodín, ktoré ju obklopovali. Väčšinu z nich pokrývala pavučina prasklín a ich piesok, aj keď stále žiaril, tvrdohlavo stál na mieste. CESTY ŠÉFA SÚ NEVYSPYTATEĽNÉ, precedila pomedzi zuby. NO TOĽKO PREMRHANÝCH ROKOV… povzdychla. MOŽNO MI TO RAZ VYSVETLÍ. Potom ukryla obe hodiny do svojho plášťa, zdvihla ruku a luskla. Regály zmizli, okolitý svet sa ocitol vo víre.
Po chvíli sa všetko ustálilo. Vo vzduchu bolo cítiť vlhkosť, kvapky bičovali zem. Smrť sa rozhliadla po okolí. Zrak jej padol na strom, okolo ktorého bol obtočený plechový vrak, ktorý bol ešte pred chvíľou autom. Podišla k nemu a preskúmala tachometer. Ručička sa zasekla na čísle stosedemdesiat. Smrť pokývala hlavou, odignorovala bezvládne ležiacu postavu na sedadle a otočila sa k mužovi, ktorý vyšiel spoza vraku. Dažďové kvapky padali priamo cez neho.
„Toto som nechcel,“ zašepkal s pohľadom upretým na auto.
ANI JA, priznala Smrť, vytiahla spod plášťa rozbité hodiny a prstom cinkla do vrchnej časti s pieskom. ROZHODNE NIE DNES. Potom mávnutím ruky privolala kosu. MÔŽEŠ SKÚSIŤ PODAŤ SŤAŽNOSŤ NA VYŠŠÍCH MIESTACH. Chladná čepeľ zasvišťala vzduchom a muž zmizol.
Okolím zaznel ostrý praskot.
NESKUTOČNÉ, zašomrala Smrť. Luskla. Vo vzduchu pred ňou sa zhmotnili ďalšie hodiny ozdobené prasklinou. Žiarivá polka piesku vytrvalo protestovala proti gravitácii. Luskla druhýkrát. Svet sa opäť rozvíril.
Keď sa všetko sformovalo do svojich tvarov, Smrť zistila, že sa nachádza v tmavej uličke.
Uprostred nej stála mladá žena, ktorá s očami rozšírenými od údivu sledovala svoje priesvitné ruky. Pozrela na kostru v plášti pred sebou a zalapala po dychu. „Ty vole!“ vyhŕkla. „Tak tomu vravím trip!“
JE TO NEOPAKOVATEĽNÝ ZÁŽITOK, prisvedčila Smrť a zohla sa k telu pri svojich nohách. Pohľadom prešla po rankách zdobiacich obe predlaktia. Privolala kosu. STÁLO TO ZA TO?
Žena nechápavo zažmurkala. Pri pohľade na kosu zmätok jej očiach vystriedal strach a pochopenie. „A-ale,“ zajachtala. Objala si plecia a začala sa triasť. „Pôjdem na liečenie, sľubujem! Len mi dajte ešte jednu šancu! Prosím!“
Smrť prestúpila z nohy na nohu. Poškrabala sa na holej lebke. Vytiahla ženine hodiny a párkrát nimi zatriasla. Žiariaci piesok sa rozvíril, no zrnká odmietali prejsť do druhej polovice. Sklamane zavrtela hlavou. OBÁVAM SA, ŽE TO UŽ NIE JE MOŽNÉ.
Žena začala vzlykať.
Čepeľ kosy preťala vzduch. Žena zmizla.
Uličkou sa rozľahol zvuk praskajúceho skla.
ĎALŠÍ?! vykríkla Smrť.
Lusknutie.
Rozbité hodiny so zvyškami žiariaceho piesku.
Lusknutie.
Vír farieb.
Okolo Smrti sa zhmotnil park zahalený nocou. Poobzerala sa okolo. TAK ČO TU MÁME TENTOKRÁT ZA… vetu nedokončila.
Nad bezvládnym telom v tráve kľačala žena. Slzy jej stekali po priehľadných lícach. Odtrhla zrak od noža, ktorý trčal z tela a jej oči sa stretli s dvomi jamkami plnými nekonečnej tmy. „Prečo?“ vzlykla.
Smrť mlčala.
„Nemôžete si zobrať radšej jeho?“ ukázala na utekajúceho muža, ktorý mizol v diaľke.
RADA BY SOM, NO TAKTO TO NEFUNGUJE. AJ KEBY MALO, dodala Smrť trpko.
„Môžete ho aspoň potrestať?“
TRESTY MÁ NA STAROSTI NIEKTO INÝ.
Žena prepukla v plač.
Smrť sa zahľadela do noci. Po chvíli prehovorila: BABKA JULKA A DEDKO JOZEF SA NA VÁS UŽ TEŠIA.
Vzlyky ustali. „Prosím?“
CHÝBA IM ICH JEDINÁ VNUČKA.
V ženiných očiach sa zmiesil smútok s nádejou.
BUDE TO DOBRÉ, zašepkala Smrť a pohladila ženu po priesvitných vlasoch. Mávla kosou. Duša zmizla.
Nocou zaznel šepot sypúceho sa piesku.
JE ČAS…
O lusknutie neskôr sa Smrť objavila v miestnosti zaliatej bielym svetlom. Steny zdobili maľby lesa a zvieratiek. Vo vzduchu sa vznášala ostrá vôňa dezinfekcie. Izbou sa nieslo pípanie strojov sledujúcich životné funkcie a jemné syčanie kyslíka z kyslíkových okuliarov.
Smrť obišla muža a ženu, ktorí, držiac sa za ruky, sedeli vedľa neveľkej postele. Oči mali červené, líca lesklé od sĺz. Hľadeli pred seba, cez postavu v čiernom plášti.
Svoju pozornosť Smrť presunula na drobné telíčko v posteli. Chlapček, s pokožkou bledou ako sneh, vyzeral, akoby spal. Z ruky mu viedla hadička, ktorá končila v infúzii plnej analgetík. Na lysej hlávke sa rysovala mapa modrých žíl.
Smrť siahla do záhybov plášťa a vytiahla hodiny. V hornej polovici ostávalo už len pár zrniek. Natiahla druhú ruku. Zjavila sa kosa.
Vedľa postele sa zamihotal vzduch a začali sa v ňom rysovať obrysy chlapčeka. Každou sekundou sa stávali výraznejšími.
Dvíhanie hrudníčka bolo s každým spadnutým zrnkom menej viditeľné.
Za Smrťou sa ozvali vzlyky. Pohľadom prešla z chlapčeka na jeho rodičov. Otec chytil synovu rúčku, mamka ju s láskou hladila.
„Sme s tebou, sme s… “ otcovi zlyhal hlas.
Smrť zaváhala. Obrátila sa späť k chlapčekovi vedľa postele, ktorý bol opäť o niečo výraznejší.
Ten sa začal zvedavo rozhliadať okolo. Keď uvidel Smrť, oči sa mu rozšírili strachom.
Sekundu na seba hľadeli.
Smrť švihla kosou… a tá preletela na druhú stranu miestnosti. V lete sa rozplynula. Potom Smrť odklopila vrch chlapcových hodín.
Luskla.
Vo vzduchu pred ňou sa zjavili tri rozbité hodiny. Vzala prvé, ktoré kedysi patrili mužovi z autohavárie. Piesok v nich veselo svietil. Odklopila vrch. Pozrela chlapčekovi do očí a venovala mu jeden zo svojich večných úsmevov. ŠÉFOVI TO VYSVETLÍM NESKÔR.
Posledné žiariace zrnko chlapcových hodín sa priblížilo k priechodu.
Zaznel šum sypúceho sa piesku.
A posledné zrnko…
… prestalo byť posledným.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.