Ohnivé pero - jeseň 2024: Pokračovanie na druhej strane

ohnive pero

V tom byte sa dalo krájať iba napätie. Pätnásť obyvateľov bytovky sa tlačilo v obývačke, hlad nad nimi visel ako tieň. Mladík v rohu hľadel do prázdna, objímal sa okolo pása a stonal.

„Ticho!“ zrúkol na neho plecnatý muž v maskáčovej uniforme. „Človek vydrží mesiac len o vode a ty si jedol v sobotu.“

„Možno taký pupkáč jak ty,“ odvrkol mu naspäť. Ani s rukou na srdci by nebol úprimný ako s rukou na bruchu.

Obor mimovoľne siahol na puzdro za opaskom. „Drž tú papuľu!“

Mladík vystrašene zažmurkal. Prázdny pohľad sa naplnil strachom, čelo zalial pot. Ohlušujúci výstrel trhal ušné bubienky. V momente bol na zemi a ostatní susedia na nohách.

„Čo si to urobil, Rišo?“ skríkol šedivý chlapík a zdrapil vojaka za ruku.

„Videl si to žmurkanie! Dostali ho.“

„Zastrelil si ho kvôli žmurkaniu?“

Vytrhol ruku zo zovretia a vrátil pištoľ do puzdra. Prikývol.

„Tak zneli rozkazy.“

„Koho?“

Nadvihol obočie a poklepal si po odznakoch. „Koho asi?“

„Armády?“

Podával susedovi pokrčený kus papiera, no nevzal si ho.

„Rišo, tie letáky zhodili pred mesiacom.“

„Prídu ďalšie správy. Musíme čakať.“

„Nikto sa viac neozval. Je koniec.“

Rišo vedel, na čo naráža. Sklopil pohľad na zdrap, ktorý držal v ruke.

Pokračovanie na druhej strane, stálo na poslednom riadku.

Ale druhá strana bola prázdna. Žiadne pokračovanie. Aj on v tom videl zlé znamenie, ale tvrdohlavo sa držal posledných rozkazov.

„Musíme čakať.“

„Dokedy?“ Susedovi na čele tancovala žila. Obrátil sa k ostatným. „Dokedy sa budeme skrývať v byte tohto magora, jesť raz za týždeň a hádať, čo sa stalo so svetom?“

Nastalo hrobové ticho akoby sa už pochovali. Ukázal na nehybné telo na podlahe.

„Kým neskončíme takto? Zobuďte sa, aj Elena a Filip ho opustili.“

Kruté slová stekali Rišovi do hlavy pomaly ako hustá kyselina. Rozleptávali posledné zvyšky sebakontroly a sused ešte dolieval.

„Alebo ich zabil tiež.“

Prásk.

Sused odletel do steny a na zem. Krvavý fľak pomaly stekal za ním. Byt sa zaplnil sklopenými pohľadmi. Rišo násilne nasával vzduch, ale nadýchnuť sa mu nedarilo.

Vybehol vchodovými dverami, čo najďalej od všetkých. Nebol hlúpy ani naivný. Keď vláda začala zhadzovať letáky o príchode mimozemšťanov, on o nich už vedel. Už ich stretol.

Na prízemí sa uistil, že je sám, a odomkol dvere bytu číslo dva. Jeho pôvodní obyvatelia bývali v zahraničí a možno boli už dávno mŕtvi.

Žalúzie boli zatiahnuté a nábytok odsunutý k stenám, ostali len dve obsadené stoličky v strede. Na zemi sa povaľovali letáky a listy od veliteľstva. Odkopol ich a pristúpil k Filipovi, aby mu rozviazal oči. Stiahol šatku aj z Eleninej tváre a sledoval intenzívne žmurkanie. Naháňalo mu hrôzu, ale kľakol si na zem. Pohľad na nich bolel, po mesiacoch v putách schudli na nepoznanie.

Chodil ich kŕmiť, ale dochádzalo mu jedlo. Chodil ich vypočúvať, ale v skutočnosti ich prosil.

„Viem, že ste stále niekde vo vnútri. Musíte byť.“

Pozerali na neho, ale žmurkali si svoje.

„Prosím. Dajte mi znamenie.“

Bolo mu jasné, že čokoľvek mrkali, nešlo o mierovú správu. Pohladil syna po vlasoch a pritlačil jeho čelo na svoje. Žmurkal naňho z očí do očí.

„Fi-lip-ko. Pro-sím. Vráť-sa.“

Na chudej tvári sa objavil úsmev. Rozťahoval sa ďalej, až prerástol do rehotu.

„Stačilo!“ zvreskol Rišo v záchvate zúfalstva. Topil sa v slzách, bolesti a strachu. Trieskal hlavou o zem, krv mu tiekla po perách, no vytúžené bezvedomie neprichádzalo. Dorazilo len zúfalé uvedomenie.

Naozaj je koniec.

Elena na neho žmurkala vražedným tempom. Priliezol k nej.

„Ľúbim ťa,“ pobozkal ju nasilu. Zaleskla sa čepeľ.

„Kým nás smrť nerozdelí,“ pošepol, keď k jej nohám dopadol nôž a rozrezané putá. Sadol si na gauč a netušil, čo sa stane ďalej.

Ešte si to neuvedomovala, ale bola slobodná a ozbrojená. Ležala na listoch generála Nováka a všetkými štyrmi sa posúvala po koberci. Podľa rozkazov ju mal zabiť hneď na začiatku, ale ani sa nepokúsil. Keď to všetko začalo, prisahal im, že to bude v poriadku. Prisahal, že ich nikdy neopustí. Nečakal, že oni opustia jeho.

Ostával posledný zúfalý pokus. Vzdával sa. Nevedel, čo ho čaká, peklo sa však už dostatočne podobalo na Zem.

Olizovala vlákna koberca a cucala jeho vsiaknutú krv. Obtrela si o ňu ruku a skúmala tekutinu medzi prstami. Čítala z nej DNA. Unikátny identifikátor jeho fyzickej existencie. Nevedel, ako tú informáciu doručuje na materskú planétu, nevedel, čo sa stane, keď sa jeho telo stane hostiteľom podobného stvorenia.

Obkročila ho a spomenul si na staré dobré časy. Škriabala ho po tvári a olizovala kožu. Zážitok mu kazilo len to žmurkanie.

Blik-blik. Blik-blik. Blik-blik.

Zatvoril oči.

Čím viac síl strácal, tým úpenlivejšie ju k sebe tlačil.

Čím viac sa strácal, tým viac objavoval.

Čierna sa menila na množstvo nových, nepoznaných farieb.


Otvoril oči.

Paleta farieb sa naplnila ešte viac. Ležal na posteli, zelenými rukami si pretieral oči. Zdesene sa posadil. Skúmal svoje telo. Spojil ruky, preplietol prsty, na nohy si nedočiahol. Pohryzol sa, či sa mu nesníva. Zuby mal nečakane špicaté, až od bolesti zavrtel chvostom. V rohu sa niečo mihlo. Stuhol na kameň, keď zbadal vzpriameného jaštera.

„Čo?“ snažil sa vydať zvuk, ale vyšiel len škrekot. Zatočila sa mu hlava.

Jašter na neho potichu zažmurkal.

„Na nižšiu gravitáciu si zvykneš,“ povedal očami. „Toto je planéta Kepler-11f. Som generál Novák.“

„Ako?“ Rišo sa pokúšal odpovedať viečkami. „Čo sa stalo?“

„Keď získali tvoju DNA, len ste sa vymenili.“

„Moja rodina,“ boľavé spomienky zužovali jeho oči.

„Je tu.“

„Kde?“ Vyskočil na nohy, no zastavilo ho štrnganie pút.

„Ešte nie si za vodou. Kým nezomrieš na Zemi, mohol by sa vymeniť naspäť.“

Spracovával informácie, ničomu nerozumel. Potreboval si upratať skutočnosti.

„Mimozemšťania vyhrali?“ spýtal sa neisto.

Generál sa hrdo vystrel. „My sme vyhrali! Nalákali sme ich na Zem, aby sme sa dostali sem.“

Rišo stratil farbu, až takmer splynul s posteľou. „Nenapadli nás?“

„Chceli si vymieňať znalosti.“ zažmurkal generál ľahostajne. „Sú neškodní. Aspoň kým nezistia, čo chceme my.“

Neveril vlastným očiam. Viečka blikali ďalej, bol nimi ako omámený, vnímal slová, chápal vysvetlenia, no nebol schopný reakcie. Spomenul si na letáky.

Pokračovanie na druhej strane.

Generál ho uisťujúco chytil za šupiny.

„Dostali sme sem už miliardu ľudí. Prechádzame na poslednú fázu.“


Námestie bolo plné jašterov. Rišo, zatiaľ stále v putách, trčal z davu. V pozore a v uniforme. Vstrebával novú realitu. Hľadel na nové ľudstvo. Zažmurkal na Elenu a Filipa. Povzbudivo klipkali naspäť.

Na obrovskej obrazovke sa točila Zem. Hnedá farba bila do očí ako smrť, po modrej neostalo stopy. Na pódium vystúpil generál, bez zbytočných rečí pristúpil k rečníckemu pultu a tleskol.

Guľa na obrazovke vybuchla. Po Modrej planéte neostalo stopy. Nikto neplakal, už dlho zomierala. Generál zdvihol ruky na znak víťazstva.

„Táto planéta je teraz naša!“ zvolal. „Už sa nikto z nich nevymení naspäť.“

Rišo ho počúval len napoly. Pozoroval plaza vedľa seba.

Rečník burcoval ďalej. „Ostáva zničiť tých, čo tu ostali.“

Rišo vedel, že to znamená päťsto miliónov pôvodných obyvateľov.

„Pokračovanie na druhej strane!“ zakončil generál a dav začal skandovať. Žmurkali jednotne, ako v tranze. Všetci, okrem neznámeho plaza. Skláňal sa k zemi a prizmatickými viečkami si hundral. Koľko strán zničíme, kým príde ponaučenie?

Rišo bol jediný, kto si to všimol. Naklonil sa a natiahol putá okolo jeho rebier.

„Koľko bude treba,“ zažmurkal mu priamo do ksichtu. Zovrel z celej sily a držal, kým na zem nedopadol chvost.

„My sme hrdinovia tohto príbehu!“


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

28. októbra 2024
Martin Piko