Ohnivé pero - jeseň 2022: Stratil sa slon

ohnive pero

„Ci pištoľ bubeňak!“

Ignác Slanina, vedmák zo Svinej, na výkrik Bela Čonku nijako nereagoval. Ponad klesajúcu penu na čerstvo načapovanej dvanástke hľadel do mobilu zachmúrený ako búrkový mrak.

„Zaš zmizol slon! Tu pišu!“

Ignác zdvihol zrak. Viac ako stratené zviera ho zaujal pohľad na Čonku, ktorý bol napriek zdaniu gramotný a večery trávil dopíjaním pohárov a lúskaním dennej tlače. Dnes vyzeral obzvlášť ako lasička v ľudských šatách. Očká mu behali po riadkoch a špicatý nos sa priam chvel v zaujatí.

“Vof Ľubovni! Zos cirkusu!”

“Stará Ľubovňa,” zašomral Ignác. “A minule v Krakowe a Košiciach.”

“A vof Sonču še stracel leguan!”

“Leguán?”

“Taka jaščurka jak moja noha!”

“V Rzesove dva tigre a v Krosne los. A z Čertižného štyri lamy. Teraz mi prišla SMS, kamarátovi zmizli.”

“Co to lama? Dalajlama?”

Vedmák sa uškrnul. “Taká ovca s dlhým krkom.”

“Ovcu ruciš do motora, to ne problem,” prejavili sa Čonkove skúsenosti. “Totoho slona neznam, jak dachto mohol vžac. A to uš treceho!”

“Autoatlas tu náhodou nemáš?”

“Mam!”

Dve hlavy sa sklonili nad stolom. Po chvíli sa Čonka opatrne spýtal: “A co hľedame?”

Vedmák črtal do mapy zložitý obrazec. Behal prstom zo strany na stranu, z východu na západ a od polnoci na poludnie. Ľubovňa, Krakow, Rzesow, Čertižné. Ľavo, pravo, hore, dolu. Nakoniec ďobol do stredu a prehlásil: “Leluchów!”

“Kurčata ci treba kupic?”

“Nie, drahý môj. Ideme do boja. Bež vytiahnuť auto.”

“Ta jak mišliš. Ale vežnem i zlotuvki, choľem oščipek sebe kupime.”


Leluchów je dedinka na slovensko-poľských hraniciach, ktorej význam stojí a padá na kurze zlotého. Pri správnej konštelácii je trhovisko za hraničným priechodom plné Slovákov, ktorí si pre lacnú kuracinu nechajú vŕtať do kolena. Ak hviezdy zlotufke neprajú, v stánkoch ostávajú len zúfalci obklopení bilboardami na Carefour v neďalej Muszyne.

Teraz bol kurz očividne dobrý. Vedmák s pomocníkom museli zaparkovať na trávniku, asfalt obsadili handlowci, ktorí ponúkali všetko od cukrovej vaty po solárne panely.

“Paľe, slon!”

“Cicho buc!” zahriakol Bela Čonku vedmák. Trhovisko bolo veľké, ale miesto, kde predávali sošky do záhrad, bolo nápadné na prvý pohľad. Niekoľko stánkov bolo zoradených do improvizovanej ohrady, ktorej vchod strážili obrovské sochy. Sloní chobot trúbil do nebies, a z druhej strany mu kontrovali gigantické lopaty losa.

“To toten straceni?” opýtal sa Čonka.

Vedmák kývol. “Ten. Ideme tam. Ale musíme dávať pozor, aby na kameň neobrátili aj nás.”

“Nas?”

“Tu máš zrkadlo. Pôjdeš za mnou ako záloha. Keď sa budem s niekým rozprávať, nedívaj sa naňho. Vždy sa pozeraj len cez zrkadlo.”

“Čom?”

“Neviem, kto je tam. Na kameň vedia premeniť víly. Ale hlavne Medúza.”

“Tota zos hadami, co jej hlavu odšeknuli?”

“Tota. Jej hlavu si dala Aténa na štít a ten sa stratil, možno že…”

“Budzem kukac do džviradla.”

“Tak. Víly aj Medúza menili na kameň vtedy, keď sa stretne pohľad s pohľadom. Ak sa pozrieš cez zrkadlo, malo by ťa ochrániť. A keď sa ti nebude dať, zavri oči – kým nie je premena úplná, viem ju zastaviť. Len s kameňom už nespravím nič. Takže zrkadlo!”

Belo Čonka sa pozrel pochybovačne na toaletné zrkadielko v dlani, ale nepovedal nič. Prikrčil sa za vedmákom a obaja sa opatrne zakrádali pomedzi zvery do obchodu so sochami.


“Dzień dobry. Jesteśmy z inspekcji handlowej. Proszę pokazać nam…”

Veta ostala nedokončená. Posledné slová sa stratili rovnako ako majiteľ obchodu, ktorý stačil behom jednej sekundy zblednúť, zalapať po dychu aj prepočítať uhol, pod ktorým sa zvrtol a rozbehol preč. Narazil do plátna stánku, ale to povolilo a chlap zmizol. Ostal po ňom len priestor plný sošiek, od neforemných trpaslíkov až po dokonale prepracované zvieracie figuríny. Labute sa chystali vzlietnuť, bocian stál na jednej nohe a ďobal kamsi do neviditeľného rybníka a jazvec kontroloval ňucháčom vzduch.

“Ta to co?” vyhŕkol vedmákov pomocník.

Ignác pokrčil plecami. “Už to robil dlho, musel mať nervy.”

“A dze tota Meduza?”

Vedmák sa rozhliadal. Dokonalých sôch tu nebolo veľa. Tigre boli obklopené desiatkami neforemných žiab so založenými rukami, medveď sa týčil pomedzi sadrové uši zajacov a z nich len jeden vyzeral ako živý. Všetky supersochy však mali spoločnú vec – buď na niečo útočili, alebo pred čímsi v panike odskakovali. Pred niečím… nízkym?

“To nebude Medúza, Belo,” preniesol zamyslene vedmák. “Dávaj pozor pri zemi.”

Pohľadmi prečesávali zástupy sošiek, keď ich majiteľ obchodu znova prekvapil. Pribehol tak, ako zmizol a s výkrikom po nich čosi hodil.

“Pokażę wam kontrolę, wy głupcy!”

Vedmák sa chytil do pasce. Had mu vyletel proti tvári a on reflexívne uprel pohľad na útočníka. Zraky sa stretli, síce len letmo, ale dosť na to, aby Ignác sa zapotácal na meravých nohách a padol dozadu ako podťatý.

“Bazilišok!” zachrčal.

Belo Čonka neváhal. Napriahol sa a zrkadielkom trafil majiteľa obchodu rovno medzi oči. “Ja ci dam rucac po nas zos jaščurkami!”

Zrkadlo sa rozbilo a Poliakovu tvár zaliala krv. Belo preskočil kamaráta, zohol sa a chytil baziliška za chvost. Chcel ho odhodiť, ale plaz sa zvinul ako stuha na spartakiáde a okamžite zamieril proti Čonkovej tvári. Syčal a púlil oči žlté ako citrón. Nebol dlhý, ale robustný bol ako plná požiarnicka hadica a zvíjal sa just ako ona, keď ju na pretekoch pustí nešikovný hasič. Belo ho nevedel udržať, bolo len otázkou času, kedy ho had dostane.

“Belo!”

Vedmákovi sa podarilo prevaliť a chytil hada za chvost. Čonka zvieral plaza za krkom a so zavretými očami sa mu snažil dať čelíčko.

“Belo!”

“Co?!”

“Borovička!”

“Dze?”

“Ťahaj! Ja ho zatiaľ podržím!”

Čonka pochopil. Hodil baziliška o zem a tam sa ho vedmák pokúsil zaľahnúť. Belo medzitým vytiahol z nohavíc ploskačku a behom okamihu doplnil hladinku v krvi. Obchod sa pred ním zavlnil, ale to bol bežný stav. Potúžený a s kalnými očami schytil najbližšieho trpaslíka a vrhol sa proti hadovi.

Keď nezatváral oči, bol vedmákov pomocník vražedný. Sadrovým panáčikom bil, kade začiahol. Každá druhá rana síce dopadla na Ignáca, ale tá prvá bohato stačila. Belo Čonka poskakoval ako lasička v kuríne. Neubehla ani minúta a namiesto útočiaceho netvora ležal krížom cez Poliakovu hruď kus nehybného mäsa.

“Tak! Ci! Treba! Ši nemal Čonku podžubovac!”

Baziliškov majiteľ sa pohol a tak Belo pridal jednu aj jemu. Potom sa pokúsil zodvihnúť Ignáca, ale keď videl, že nepochodí, radšej si prisadol.

“Ty môj Rikki-Tikki!” zašepkal vedmák a pokúšal sa usmiať stuhnutými perami.

“Co?”

“Nič. Skús zamknúť dvere, nech sem nikto nechodí. A daj kus z totej borovičky, rýchlejšie sa preberiem.”

“Uš nit, došla.”

“Nevadí. Počkáme, potom si kúpime. Vedel si, že borovičku vynašli Poliaci?”

“Nespľitaju glupstva. A toto tam vof rožku, to co za džvir?”

“Čo by. Lama.”

“Ci pištoľ bubeňak!” vyhŕkol uveličený Čonka.

“Ej veru,” zašepkal Ignác Slanina, vedmák so Svinej. Ani slon sa už do zoo nevráti, ale aspoň neskamenejú ďalšie. A tieto tu…

Kurz zlotufky je dobrý, predajú sa raz-dva. V Leluchówe určite.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

5. decembra 2022
Marcel Majirský