Ohnivé pero - jeseň 2022: Prenasledovaná

ohnive pero

Bežala temným lesom. Bosé nohy čvachtali po mokrej zemi. Havranie vlasy viali vo vetre. Mesiac v splne vykúkal spoza mrakov. Dievčina mala pocit, že sa jej vysmieva.

„Márne sa snažíš,“ vravel mesiac v jej predstavách, „chytí ťa.“

Vytlačila posmievača z mysle a sústredila sa na beh. Preskočila spadnutý kmeň a odbočila doprava medzi stromy. Kútikom oka zazrela v neďalekom kroví žiariace oči. Neboli ľudské. Tým si bola istá. Na míle ďaleko bola jediná ľudská bytosť.

Krovie zašuchtalo a oči zmizli. Nešli však po dievčine. Utiekli pred jej prenasledovateľom. Ako keby im v tejto chvíli niečo hrozilo. Človek bol predsa len ľahšia korisť.

Les začala pokrývať hmla. To by dievčine mohlo poskytnúť výhodu. Riskla pohľad ponad rameno. Nevšimla si kvôli tomu kameň. Zakopla oň a letela k zemi. Našťastie zmenila dopad na kotúľ a o sekundu bola znova na nohách a bežala hlbšie do hmlou pokrytého lesa.

Dochádzal jej dych a prenasledovateľ ju, napriek všetkej snahe, dobiehal. Za chrbtom sa ozývali jeho ťažké kroky. Boli stále bližšie a bližšie. Dievčine sa začalo ťažko dýchať. Boleli ju pľúca. Boleli ju svaly. Bolelo ju úplne všetko. Cítila, ako sa za ňou načahuje. Už bol takmer pri nej.

„Nie!“ zakričala a odbočila prudko doľava. Do úzkeho kaňonu.

„Tam ho môžem striasť,“ povedala si a v srdci jej rástla nádej.

Vbehnúť do kaňonu však bola chyba. Po pár metroch sa končil slepou uličkou. To bol koniec. Otočila sa, aby stála tvárou v tvár svojmu prenasledovateľovi.

Týčilo sa nad ňou telo veľké a mohutné ako medveď stojaci na dvoch nohách. Na každej ruke šesť dlhých prstov s pazúrmi ako nože. Na hrubom krku sedela neforemná hlava s jedným veľkým kozím okom. Okom, ktoré dievčinu pobavene pozorovalo. Obluda natiahla svoju odpornú ruku a dotkla sa pazúrom dievčinho čela.

„Si to!“ povedala bytosť, otočila sa a dala sa na útek. Vzduchom sa niesli podivné piskľavé zvuky, pripomínajúce detský smiech.

„Zase ja! Vždy len ja!“ kričala dievčina. Bolo tak nefér hrať naháňačku s príšerami. Vždy boli rýchlejšie a unavili sa pomalšie.

„Prečo som sa nechala na toto nahovoriť?“

Vyšla z kaňonu a poobzerala si okolie. Kade tade svietili v hmle žiariace oči. Posmievali sa jej.

„Nechytíš nás, nechytíš,“ ozýval sa zo všadiaľ šepot.

„Však počkajte, vy hajzlíci,“ zanadávala dievčina, „však počkajte!“ Rozbehla sa do lesa, odhodlaná v tejto hre zvíťaziť.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

10. októbra
Tom Hotep