 |
Ak sú oči oknami do duše človeka,
hviezdy sú oknami do neba.
Nie nadarmo sa vraví, že keď padá hviezda,
je treba si niečo zaželať.
Azda jedna z tých hviezd napokon,
sleduje práve nás.
Večer na zemi má mnoho podôb,
mnoho tvárí.
Jeden v kuchyni večeru varí,
druhý hrá s deťmi šach.
Niekto práve ponoril sa do vane,
iný v nočnom šate vybehol sa zabávať.
Avšak v jednom z bytov predsa smútok víry prach.
Hádam je to zrada? Či neúspech?
Čo z osamenia v tejto duši vzbudil strach?
„Anjeli… Ktokoľvek ma počujete.
Nevládzem na vlastných nohách stáť.
Prosím, ja… potrebujem pomôcť!”
zajakávala sa na posteli dievčina,
cez slzy nevidiac.
Roztrasené ruky stískajú nohy
ako rozbúrená hladina trup lode.
Tepláky sú dávno premočené.
Slané slzy a horké sliny
obtekajú kolená do tváre ponorené.
„Už nevládzem. Nemôžem takto ďalej ísť.
Prosím, zľutujte sa nado mnou!..
Príďte mi, PROSÍM, na pomoc. Prosím…Moc prosím!
Sama to nedokážem, takto viac nemôžem žiť.”
Mesiac chladné svetlo vrhá
ponad celú oblohu.
Jasnejšie než všetky hviezdy
vidí na ľudskú (ne)pohodu.
Z pootvoreného okna bytovky
sa rozlieha zamĺknutým večerom
srdcervúci nárek.
Za tým oblokom sa dievča
po podlahe váľa.
Skončila na zemi,
hoci párkrát odhodlane vstala.
Raz zvalila sa na stenu,
druhýkrát na bok postele.
Jej nohy boli v tejto chvíli
zjavne nesmelé.
Až dokázala potlačiť
ten dlho neutíchajúci plač,
jej oči boli spuchnuté,
pleť vysušená, pery sťaby púštna trať.
Nepomohla jej studená voda
ani ľad.
Pokorená životom
uľahla do postele,
ktorú jej chladil pocit bezmocnosti,
jej najlepší kamarát.
Ak ma tam hore niekto počujete,
zachráňte ma, opäť prosím vás.
Ak nie, nechajte ma zomrieť.
Nakoľko…
„Nevládzem viac v takomto živote zotrvať…”
so zvlhčenými očami odviedol ju spánok
do svojich nežných trás.
Nebesá však vypočuli
dievčininu strasť.
TRÉSK!
Celým bytom otriasol nečakaný náraz.
Dievkin spánok bol fuč
hneď a zaraz.
Hupkom spočinula v sede,
uši nastražené, čo sa bude diať.
Pulz vystreľujúci až do krčnej tepny,
dych zrýchlený, premkol ju strach.
Zimomriavky rozlezené
neposedne po pokožke.
Snahu o hlboký nádych
dievčine tlak na hrudi
a tieseň v hrdle vzali.
Vie, že sa musí otočiť.
Musí čeliť, tomu, čo ju desí.
Ibaže sa na ňu slizký pocit
neodbytne lepí.
Objíma ju ako duch.
Ten kradmí dojem,
že niekto za ňou stojí…
Zvonku dolieha hlasné šušťanie,
akoby tam nebol dážď,
ale vodopády.
Z chodby počuť praskot dreveného obloženia stien.
Zo zásuvky v nočnom stolíku
sa výstražne hlásia naťahovacie hodiny.
Tik-tak. Tik-tak. Ako hlasný tieň.
Blesk udrel do hromozvodu.
Dievčina nechcene zhíkla.
V izbe rozmohlo sa burácanie hromu.
Cítila sa ako prirastená k lôžku.
V spotených dlaniach iba kŕčovito
zvierala periny v rožku.
Len pokoj. Nikto tu nie je.
Si sama doma. Máš zamknuté.
Je to iba búrka a nič iné.
Znenazdajky ucítila pošteklenie na ramene.
„ÁCH!”
hybko ako mačka vyskočila na nohy.
Strhla hlavu a na sekundu
nastalo onemenie.
Nahý muž. Stál tam. Okrídlený.
„Áááá” zakričala dievčina,
v mihu odhodila periny.
Schytila nočnú lampu.
Potom papuče, myš, počítač.
Čo našla,
vrhala po votrelcovi.
V ústach krik a v očiach slzy.
Nemala viac munície
a útočník bez rany… Stále stojí, neleží.
Nebolo kam utiecť.
Beznádej pritiahla ju k stene.
V hlave mala prázdno,
plán záchrany
k jej mysli nedobehne.
Anjel sa priblížil,
aby priložil jej
k rozochveným ústam prst.
V tom dievčinine oči
nahor urobili hop.
Z hrdla vydral sa jej
utíchajúci chrapot.
Bezvládne padajúce telo
zachytil anjel jedným krídlom
nad a popod.
…
V rovnaký čas,
sa v tej istej bytovke,
práve chystal k spánku
istý chlap.
Než zhasol svetlo
na manželku pozrel:
„Počula si ten hluk, čo prišiel od vedľa?”
žena však len vymenila
v ľahu bok
a ukončila debatu odsúdiac:
„Zase nejaké decká.
Choď už spať.”
Nuž, manžel sa dal bezodkladne
rozkaz vykonať.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.