Ohnivé pero - jeseň 2022: Hrdina Artuš Láskavý

ohnive pero

Krajina Dobromilov a Láskavých sa veľmi rýchlo spojila v jednu. Nie však kvôli láske či vzájomnej úcte, ale pre akúsi prapodivnú dohodu, o ktorej obyvatelia Krajinky len slýchali. Nikto sa ale nemohol sťažovať, pretože za sebou mali nádherné roky života, zážitkov a tiež spomienok, ktoré im nie jeden obyvateľ susedných dediniek závidel. Láska, pokoj, energia a veľa sladkej čokolády, presne v tom sa skrývalo čaro Krajinky.

Podobne tak svoj domov vnímal aj Artuš, trpaslíči chlapec.

„Nemôžeme to tu opustiť, Alenka,“ smutne sklopil pohľad.

,,Musíme, Artuš, ja-,“ pokrútilo hlavou útle dievčatko, ,,ja to tu nevydržím!“

,,A čo naša čokoláda?“

,,Kúpime si novú.“

Artuš sa dievčine skúmavo zahľadel do očí a tuho premýšľal. Nemôže byť zbabelý a utiecť. Nie, to nie je v jeho povahe. Nemôže to urobiť ani s ňou. Odvaha je väčšia ako strach, ktorý v sebe má. A síce je ho tam dosť, prekoná to.

,,Alenka,“ pozrel na dievčinu a jej útle ruky vložil do tých svojich, „všetko bude v poriadku. Už ti viac neublíži, zastavím ho! Nebojím sa, práve naopak. Už dlho nás všetkých trápi, ja sa už viac nechcem báť,“ prebodával ju pohľadom.

Dievčatko chvíľu nesmelo hľadelo do odhodlaných orieškových očí, až ju z tranzu prebudil jej vlastný hlas. „Ani ja.“

Artuš sa letmo pousmial. „Nebudeme utekať. Mám plán, no budeš mi musieť pomôcť. Vyženieme my jeho, dobre?“

„Ale ako?“

„Takto. Len čo zasa pôjde okolo a bude ťa o to žiadať, zavoláš ho dnu. Ja sa postavím za dvere a zoberiem si toto.“

Alenkine oči sa v miernom šoku rozšírili a útla ruka jej automaticky vystrelila k bledým perám. „Ale, Artuš…“

Ostrá čepeľ noža sa pyšne leskla. „Možno ho nebudem musieť použiť. Možno budú stačiť schopnosti, ktoré máme,“ lenivo mykol plecami chlapec.

„Schopnosti? Sú slabé, Artuš! Predsa vždy, takto začiatkom jesene, keď je strom Vite Vita slabý, som slabá aj ja!“

Alenka si nahnevane založila ruky v bok a prebodávala chlapca očami. Krídla, malé, no zato nebesky žiarivé, sa nebojácne vzpriamili.

,,Nejakú silu ale musíš mať!“ namieril ukazovákom za jej chrbát. „Ak máš krídla, tak aj silu. Si predsa víla, Alenka. Si víla.“

„Víla, ktorá je veľmi slabá a oproti mocnému tyranovi, ktorý nás využíva, nemá žiadnu šancu. Nepomôže nám ani tento nôž, Artuš. Musíme utiecť.“

Chlapcovi sa na perách objavil posmešný úsmev. Nôž schoval do vrecka nedbalo navlečených nohavíc a pozrel na Alenku. „Nebudeme utekať nikam. A pokojne to povedz nahlas, slabá víla. Tyran, ktorý nám toľko ubližuje, je môj otec! Tak mi povedz, Alenka, kto iný ho zastaví, ak nie ja, jeho vlastná krv?“

Dievčina si vzdychla. „To, že je tyran tvojím otcom neznamená, že nesieš zodpovednosť za činy, ktoré na nás pácha. Nemôžeš zato aký je.“

„Nie?“

Artuš sa k Alenke otočil chrbtom a smutne pozrel von oknom. Mala dievčina pravdu? Neexistovalo by nič, čoby mohol povedať alebo urobiť, aby svojho otca zastavil? Nebol nijako zodpovedný za životy, ktoré ostali v Krajinke? Skláňali sa pred tyranovou vládou a naokolo nebol nik, kto by ho vedel zastaviť? Hanbil sa zato, že mu v žilách prúdila krv nenávistného tvora. Že bol nikým. Nebol ani vílou, obrom, elfom, ba ani hlúpym vodníkom. Artuš bol obyčajný trpaslík, ktorého nikto nebral vážne. A že boli dni, kedy sa nedokázal brať vážne ani on.

Z prúdu myšlienok ho prerušila Alenka, ktorá zrazu stále tesne vedľa neho, dúfajúc, že nájde bod jeho záujmu.

,,Môžeme zo sebou zobrať aj Elenu, čo povieš? Počula som, že v mestečku Leviatan sa stretávajú spisovatelia z celého sveta, vraj tam chodia naháňať múzu. A ak majú šťastie, múza naháňa ich.“

Artuš sa zasmial. „A čo trpaslíci? Ako tam príjmu tak malé, bezvýznamné stvorenie, ktoré nevie nič?“

Alenka prevrátila očami. „Vieš toho veľa. A okrem iného, vieš tiež pekne liezť na nervy.“

Chlapcovi opäť myklo kútikmi úst. „Sľúbiš mi, že zoberieme aj Elenu? Pôjdeme všetci spolu.“

Prikývla. „Tyran nás tam nikdy nenájde.“

Artuš privrel oči. Silno si zaprial slová, ktoré práve počul a na malú chvíľu im aj uveril.

Z ničoho nič sa niekde v diali ozval nepríjemný krik. Isto patril mužovi, pretože ťažký hrubý hlas, ktorý už aj takto na diaľku šíril vôňu cigariet, nebolo možné prepočuť. Po chvíli sa do nezrozumiteľných slov zamiešal aj o niečo tenší a vyšší hlas, patriaci žene. Bol nepravidelný a slová bolo počuť o niečo horšie, istotne silno plakala.

Artušovi takmer okamžite z rúk vypadla figúrka chlapčeka v klobúku s nedbalo upravenými nohavicami. S rachotom pristála na zemi a malé očká hľadeli do hora. Alenka, britská dlhosrstá mačka s umelými krídlami na chrbte, zaprskala. Aj ona tušila, čo sa blíži. Mňaukla a rozbehla sa pod posteľ.

Tyran, preblyslo chlapcovi hlavou.

Krajinka a predstava o úteku s Alenkou sa rozpŕchla tak rýchlo, ako čokoláda a čarovné schopnosti. Žiaden Leviatan neexistoval, žiadna záchrana nebola na blízku. Nôž aj vymyslená priateľka, ktorá bola odhodlaná utiecť pred nemilosrdnými ranami tyrana, zmizli. V malej detskej izbičke s modrými stenami ostal stáť iba chlapček, ktorý napínal uši smerom k dverám.

„Nechaj ho, počuješ?“ ozvalo sa z chodby. „Nechaj môjho syna, ty sviňa!“ kričala zúfala Elena.

Artušovi ovisli malé pliecka a tenké prsty spojil v päsť. Nie, nemal žiadne čarovné schopnosti. Alenka mu nepomôže, pretože sa zbabelo ukryla pod posteľ. Tentokrát sa mu však postaví!

Len čo sa kľučka na dverách pohla smerom dolu, chlapček dvihol svoj pohľad a čakal na obraz statného muža, ktorý sa rozbieha jeho smerom.

Nebude sa báť, pretože jeho meno je Artuš Láskavý. Bez čarovných schopností, no s veľkým odhodlaním kraľuje vo svojej detskej izbe.

A Alenka, ak by vedela rozprávať, isto by mu povedala, kým skutočne je.

Nie trpaslík, ale hrdina.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

31. októbra
Natália Havrilová