Ohnivé pero - jeseň 2022: Fiškus

ohnive pero

„Čerstvé ryby! Kalvusové čerstvé ryby!“ kričal tučný obchodník, „neváhajte a kupujte! Najčerstvejšie ryby v celom meste, ulovené dnes ráno!“ Hlučná reklama prilákala mladého muža, držiaceho za ruku malú, asi päť zím starú dcérku.

„Po koľko máte tie pstruhy?“ spýtal sa muž a ukázal na zmienené ryby.

„Päť korún za kus,“ odvetil obchodník. So širokým úsmevom na guľatej tvári si hladil mrožie fúzy. Muž sa zamyslene poškriabal na brade.

„Skutočne päť korún?“ vyzvedal, „to je podozrivo dobrá cena na čerstvú rybu.“

„Môj zásobovateľ mal posledných niekoľko úsvitov veľmi dobrý úlovok,“ vysvetlil obchodník, „ceny vďaka tomu poklesli.“ Muž zvažoval, či nekúpi viac než jednu rybu. Keď už sú za tak dobrú cenu.

Dievčatko však dlhé dumanie otca nudilo a hľadala niečo na rozptýlenie. Na neďalekom sude ležal malý hranostaj. Len tak sa povaľoval a vyhrieval na slnku. Prišla k nemu a pohladila ho po jemnom kožúšku. Nenamietal. Dokonca sa aj prevalil na chrbát, aby ho mohla poškrabkať po brušku.

„Ty si ale roztomilý chlpáčik,“ povedalo dievčatko a hranostaj súhlasne zapišťal.

„Faustína! Nechytaj to!“ napomenul ju otec, „pohryzie ťa!“

„Nepohryzie,“ nedalo sa dievčatko, „nechal sa pohladkať.“

„Čo som povedal? Poď sem! Ideme.“ Muž vzal dcéru za ruku a opustili stánok s dvoma pstruhmi.


Obchodník Kalvus si spokojne pomädlil ruky a škeril sa od ucha k uchu. Týmto tempom do poludnia všetko predá. A to napriek tomu, že jeho ryby rozhodne neboli čerstvé, hoci tak vyzerali. Odkupoval od rybárov len tie najlacnejšie a najstaršie úlovky a máčal ich v špeciálnom náleve, dodanom jeho bratrancom alchymistom. Stačilo doň ryby naložiť od jedného úsvitu k druhému a vyzerali ako čerstvé. Dokonca tak aj chutili. Vraj. Kalvus ich nikdy neochutnal. Nebude predsa jesť starú rybu. Na to sú naivní zákazníci. A tí nikdy nezistia ako ich podrazil. Bol to skvelý kšeft.

„Nikdy mi na to neprídu,“ povedal si sám pre seba.

„To si myslíš ty,“ odvetil hranostaj.

„Ja si to nemyslím, ja to viem,“ oponoval obchodník.

V tom sa zarazil. Naozaj mu to zviera odpovedalo? Pozrel sa po hranostajovi, ale toho už nebolo. Potriasol hlavou. Hlúposť. Zvieratá nerozprávajú. K stánku kráčali ďalší ľudia a tak im so širokým úsmevom vyšiel naproti.


Hranostaj hopsal po trhovisku. Míňal valiace sa davy ľudí a kľučkoval medzi ich nohami bez toho, aby si ho všimli. Kútikom oka zazrel vysoký drevený stĺp, tak sa k nemu vydal. Vyskočil naň a vyšplhal na samotný vrchol. Obzeral sa po okolí a hľadal, kam by sa vydal. Obchodník Kalvus si za svoje špinavé kšefty s rybami zaslúžil trest. Len musí vymyslieť aký.

„Premýšľaj, Fiškus, premýšľaj,“ hundral si popod fúziky.

Prezeral si trhovisko pod sebou, keď tu mu do nosa udrela lahodná vôňa. Ňuchal, ňuchal až zazrel stánok s pečenými prepelicami. Začali sa mu zbiehať slinky. Trest počká, najprv sa treba najesť. Zliezol so stĺpu a prebehol k stánku. Vyštveral sa po jeho boku a nenápadne uchmatol jednu prepelicu. Ľahký úlovok.

„Ideš ho, potvora!“ zakričala predavačka a ohnala sa po hranostajovi palicou. Až tak ľahký úlovok to nakoniec nebude. Zoskočil zo stánku a hybaj ho do bočnej uličky.

„Chyť ho Tytus! Nech ti neujde!“ zakričala predavačka na svojho pomocníka. Vzal si od nej palicu a utekal za zlodejom.

Ten unikal temnou uličkou, ale s pečenou prepelicou v papuli sa nebežalo práve najlepšie. Mladík ho už dobiehal. Hranostaj mal však eso v rukáve. Zažmurkal očami. Stopu pred ním sa roztočil vzduch a vytvoril žiariaci kruh. Dosť veľký, aby ním mohol Fiškus prejsť. Nezaváhal a skočil doň. Kruh s tichým puk! zmizol a hranostaja nebolo. Mladík tam len tak stál s palicou v ruke a nechápavým výrazom na tvári.

Na škridlovej streche sa konali hody. Fiškus si s chuťou vychutnával pečenú prepelicu. „To je ale dobrota,“ pochvaľoval si. Jeho hostina však prilákala štyri vrany. Pristáli niekoľko stôp od neho.

„Heš!“ okríkol ich hranostaj, „ešte som nedojedol.“ Vrany však nikam nešli.

„No dobre, aby ste nepovedali, že vám nedoprajem,“ pokračoval Fiškus a nechal im tam kosti so zbytkami mäsa. Vrany sa na ne vďačne vrhli.

Hranostaj sa postavil na okraj strechy a opäť sa pustil do pozorovania trhoviska. Najedený bol, teraz bolo treba dať príučku Kalvusovi. Niekto tam dole by mu s tým mohol pomôcť.

V tom ho zazrel. Vysokého chlapíka so širokými ramenami, kráčajúceho, akoby mu celá ulica patrila. Na zarastenej tvári mal povýšenecký a veľmi hlúpy výraz. Typický pouličný výtržník. Ale bol to on, hranostajov šampión. Teraz ho len dostať k obchodníkovi. Už aj vedel ako.

Odrazil sa od škridle a skočil do pripraveného žiariaceho kruhu. Na zemi sa vytvoril druhý a Fiškus z neho vyšiel, ako keby sa nič nezvyčajné nedialo. Rozbehol sa k urastenému výtržníkovi a vyskočil mu na nohu. Vyšplhal sa po nohaviciach až k pásu.

„Pri všetkých čertoch!“ zanadával chuligán, len čo si hranostaja všimol. Ten naň len veselo žmurkol a zubami schmatol mešec s peniazmi. Jedných rýchlym šklbnutím ho odtrhol, zoskočil na zem a rozbehol sa trhoviskom.

„Potvora všivavá!“ zakričal výtržník a rozbehol sa za hranostajom. Cestou vrážal do ľudí a nešetrne ich odstrkával na bok.

Fiškus si to šinul medzi stánkami so štrngajúcim mešcom v zuboch. Len čo ho chuligán dobiehal, zažmurkal a z neďalekého stánku spadol hrniec výtržníkovi rovno pod nohy. Ten oň zakopol a spravil na zemi kotrmelec. Než sa spamätal, hranostaj mal zase náskok. Po krátkej naháňačke zabočil za roh s chuligánom v tesnom závese.

Tam výtržník vrazil do stánku s rybami. Vzduchom preleteli pstruhy, šťuky aj slede. Chuligán ležal medzi tou spúšťou a spamätával sa zo zrážky.

„Moje ryby!“ kričal Kalvus a zhrozene zalamoval rukami.

„Za toto mi zaplatíš,“ vyhrážal sa obchodník a načahoval ku grázlovi svoje tučné dlane. Fiškus medzitým po ňom vyliezol a pustil mu do ruky chuligánov mešec. Keď to výtržník zbadal, vyskočil na nohy ako zajac, ktorý zbadal fešnú zajačicu.

„Ty mizerný bosorák!“ zakričal, „to tebe patrí tá zlodejská obluda!“ Hranostaj naň veselo žmurkol.

„Ale…“ chcel namietnuť zmetený Kalvus. Nedostal šancu. Grázel sa naň vrhol a začal ho mlátiť hlava nehlava.

Fiškus si veselo cupital trhoviskom, spokojný sám so sebou.

„A máš to,“ povedal na adresu obchodníka. Otvoril si čarovný portál a skočil doň za ďalším dobrodružstvom.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

17. októbra
Tom Hotep